Napriek nie priamo pozorovanej závislosti ľudí na globálnych procesoch je vidieť záujem občanov, voličov o veci lokálne, miestne. Verím, že tomu nebude len v dobách predvolebných...V dobách tak zvláštnych a plných nádeje, ktorá býva často nenaplnená. Prečo sa stále stretávame práve s podobnými skúsenosťami a prečo je tomu vlastne tak?
Čo pre nás znamená samospráva? Už zo samotného slova vyplýva, že je to správa nás samých nami samými. Správa svojho najbližšieho prostredia, okolia, existencie, podľa vlastných skúseností, vedomostí, postojov, vedomia a viery. V tomto článku sa chcem venovať trom bodom, ktoré spolu úzko súvisia a ktoré, verím, prinesú nový pohľad a uvedomie si pohľadov na komunálny rozmer ako taký.
Správa zdola - posledné zvyšky demokracie
Na tomto mieste je dobré a užitočné si pripomenúť, že samosprávna úroveň na našom území existovala v medzivojnovom Československu, takisto ako aj princípy kooperácie, o ktorých som písal v predchádzajúcom blogu. Prerušenie tejto tradície od roku 1948 na viac ako štyridsať rokov zrejme znamenalo viac, ako sme si schopní pripustiť. Socialistická sústava národných výborov v nás zanechala stopu paternalistického zriadenia, ktorému ľudia viac či menej, ale najmä silno, podľahli. Neskúsenosť slobodného rozhodovania za svoje vlastné prostredie a jeho nahradenie direktívnym riadením, zdá sa, v ľuďoch drieme stále. Dovolím si vysloviť pochybnosť, či aj 21 rokov demokratickej existencie skutočne podnietilo a vytvorilo predpoklady na efektívnejšie a zmysluplnejšie využívanie našich práv. Či sú si viacerí jednotlivci vedomí, čo znamená tento fenomén, či sú si vedomí princípov a praktických foriem, ako svoj názor demokraticky, kultivovane a prirodzene vyjadriť pre dobro veci.
Nedá mi nespomenúť práve v súvislosti správy zdola dva prípady z histórie, ktoré pre nás môžu byť aj v týchto dobách veľmi poučné a inšpiratívne. Prvým z nich je prípad samosprávy ostrova Tikópia v Tichomorí. Je to ostrov s rozlohou len necelých 5 km2. Je jasné, že obyvatelia boli úzko spätí so svojim prostredím a blízko ho poznali. Zaujímavá bola ale úloha náčelníkov klanov, ktoré žili na Tikopii. Svoju funkciu dedili a tá im dávala právo napr. prerozdeľovať zdroje. Napriek tomu si náčelník a jeho rodina sami produkovali potraviny a okopávali vlastné záhrady a sady ako ľud. Ako spomína pán Diamond v jeho knihe Kolaps, najväčší význam náčelníka bol v jeho sociálnej tradícii, náčelník "zdieľa so svojmi ľuďmi hodnoty a ideológiu príbuzenstva, rituálu a morálky, ktoré sú posilňované legendami a mytológiami." Náčelník teda predovšetkým plnil úlohu opatrovateľa tejto tradície. Nebol však na to sám, ako píše autor, jeho starší, jeho spolunáčelníci, ľud, jeho rodina - tí všetci zdieľali rovnaké hodnoty a "RADILI mu, alebo KRITIZOVALI jeho jednanie."
Ako ďalší príklad v tomto exkurze spomeniem Novú Guineu. A skutočne veľmi zaujímavú realitu správy v dedinkách na tomto území. Dedinky v jej histórii spravovali tzv."veľkí muží". Neboli to dediční vodcovia či náčelníci, ale vďaka SILE OSOBNOSTI mali veľký vplyv. Napriek tomu žili stále v chatrči a obrábali záhradu ako ostatní. Rozhodnutia dediniek boli dosahované tak, že si všetci spolu sadli a "hovorili, hovorili a hovorili." Veľkí muži "nemohli vydávať rozkazy, a mohli, ale nemuseli, uspieť v presvedčovaní ostatných, aby prijali ich návrhy."
Pre informáciu - civilizácia na Tikópii prežila viac ako 3 tisíc rokov, na Novej Guinei prežíva viac ako 46 tisíc rokov UDRŽATEĽNÝM spôsobom života...
Samospráva je prirodzenou súčasťou ľudskej existencie a prežitia. V histórii sú známe rôzne dôležité mýlniky, ktoré nám poskytujú obraz a takisto ponaučenie, že niektoré rozhodnutia sú pre prežitie civilizácií kľúčové. Bezprostredné zviazanie ľudí s blízkym prostredím bolo určujúce v procese rozpoznania významu správneho rozhodnutia v záujme prežitia. A vždy bude. V dnešných časoch globalizácie si ale často svoje blízke prostredie nevšímame a naše informácie tým môžu byť skreslené, naše správne rozhodnutia ohrozené. O tom viac by sme sa mali naučiť, čo znamená slovo SPOLOČNE, o to viac, keď sme svedkami skrytého rozporu v oblasti samosprávy.
Aspekt rozporu v samospráve
V predvolebnom období, sledujúc kandidátov a kandidátky, ich volebné programy a správanie, sa často zamýšľam nad jedným zaujímavým javom. Je to rozpor medzi konkurenciou a princípom spolupráce. Dokážeme medzi sebou zdravo súťažiť? A prečo to vlastne robíme? Čo všetko tento rozpor v sebe môže obsahovať?
Zjavná absencia určitej úrovne vedomia nám prekáža spontánne spolupracovať. Ľudia sú infikovaní dôležitosťou vlastného osobného úspechu, ktorý je pritom len ilúzia. Ale fenomén EGA je dnes veľmi silná vec, ovplyvňujúca zdravé uvažovanie. Nútiaca k plytkosti, krátkozrakosti, strachu, hnevu, závisti, závislosti...Nedokáže pokorne hľadať pravdu, pokiaľ z toho nemá svoj kapitál. Nedokáže komunikovať pokojne a otvorene. Zištnosť je dnes skrátka "in". Ale v samospráve určite nie je na mieste...tu nejde o štyri, osem rokov fajn plateného miesta, ale o prežitie obecného koloritu a o bezprostrednú kvalitu života obyvateľov. Najmä v menších obciach. Bol som prekvapený, keď mi jeden starší obyvateľ mojej obce spomínal, ako generácia jeho deda spoločne vysadila les...nechápal som. Oni zrejme nežili zištne. Nežili s výhľadom na ročné zúčtovania či trojročné rozpočty. Zasadili les, z ktorého má užitok druhá generácia po nich...Prečo sa to teraz nedá? Kam sa podeli priateľstvá prenášané z generácie na generáciu? Dnes aj ich posledné zvyšky ničí fenomén peňazí a štvorzmenné pracovné doby v korporátnych otrokárňach...
Pre mňa osobne je volebná kampaň nezmysel. Nechcem byť konkurencieschopný. S konkurenciou nechcem mať nič spoločné. Prináša len strach a závod ku dnu. Takisto som sa skorej nechal strhnúť dobou a nevnímal som svoje prostredie...ale veci som si uvedomil. Pochopil tento pohľad a jeho primárnu dôležitosť. Chcem poskytovať svoj pohľad, svoje vedomosti a počúvať iných, rozprávať sa, prijímať, porovnávať...A aj keď kandidujem za poslanca, nemusím ním byť, ani starostom. To právo poskytnúť svoj pohľad a možnosť ho prezentovať som mal vlastne stále...len som si ho nikdy predtým neuvedomoval. Kandidáti sa často len naoko zdravia, nechcú si vyzradiť ten svoj tromf, myšlienku. Pozerajú sa sa seba cez prsty...Je to celé len strach. Budem o to nedôveryhodnejší, keď ma nezvolia? STRACH... A pritom právo podieľať sa na správe tu stále bolo a stále bude! To je predsa skvelé, aký strach, aké výčitky...veď človek zostane stále človekom...aj poslanec či starosta...
Pre mňa je najdôležitejšie, aby si ľudia začali pomáhať. Nenechali sa zviesť na hru elity a dnešnej "normálnosti", ktorou sme dennodenne infikovaní. Nepreferovať svoje isté platy, ale odosobniť sa...popri tom byť jedným z občanov, obhospodarovať aj vlastné záhrady, slúžiť, pýtať sa a počúvať...a pokojne si nechať poradiť a poprosiť o pomoc...na to nemusíme byť poslancami, my máme byť poslancami SPOLU!
Spolupráca ako nová paradigma doby
Doba vraj potrebuje zmenu. Ale nie je to zmena stelesnená osobami. Je to zmena uvedomenia si skutočnosti. Ľudia si uvedomia, že je potreba hľadať alternatívy k dnešnému svetu. Len je otázkou, ako ďaleko sa momentálna nemohúcnosť a stále sa zhoršujúce pomery väčšiny ľudí dostanú. Či budeme riešiť masívny predaj nehnuteľností, postupné odpájanie zo sietí, či len ohromnú nezamestnanosť. Alebo to dokážeme hneď. Teraz. V tomto momente. Je to len na nás. Vypnime telky, ktoré nás kŕmia hlúposťami a plytkosťou, začnime hľadať alternatívy, začnime hľadať samého seba v pokore. Nemáme inú možnosť. Pochopme podstatu peňazí, zažime kúzlo a zážitok spolupráce, vzájomnú otvorenosť a obohatenie. Spojme naše poznatky a zmeňme samých seba. Zmeňme správu samých seba...nech je to správa spontánna, správa všetkých "silných mužov a žien". Je to možné, nebojme sa vybočiť z radu, môže to byť základný pohyb, ktorý nám všetkým už čoskoro pomôže.
Nie je to ľahká cesta...držím nám palce. Filip
