Samosprávna úroveň verejnej správy je pre mňa osobne posledný priamy zvyšok demokracie v súčasnom administratívnom riadení spoločnosti. Nič by pre nás nemalo byť dôležitejšie, ako práve svoje najbližšie okolie. Mali by sme sa oň zaujímať viac, ako o "celonárodnú, vysokú politiku", mali by sme poznať jej kompetencie, mali by sme byť skrátka uvedomelá občianska spoločnosť...aspoň na tomto stupni - v obciach a mestách.
Lenže nie sme. A NEZNALOSŤ, NEINFORMOVANOSŤ je pôvodcom drtivej väčšiny, ak nie všetkých, problémov v obciach. Výnimkou by snáď mohli byť najväčšie mestá, kde ľudí trápi aj diverzifikovaná širšia občianska spoločnosť a takisto aj politické nechutnosti. Ale v tomto článku budem mať viac na mysli menšie obce a mestá...
Politické nominácie (alebo posledné výdychy veľkej politickej hry)
Osobne nechápem zmysel politických nominácií v samospráve. A ako píše David Sulík, autor knihy Zodpovedná spoločnosť, treba si uvedomiť, že "politické strany sú historicky mŕtve, stále však nemôžu zomrieť." Prečo posledný krát nevydýchli aspoň na komunálnej úrovni? Jedným z dôvodov je už spomínaná informovanosť a vecná znalosť kompetencií a skutočností, ktoré obec môže ovplyvniť, ako aj možností, ktoré na takéto ovplyvnenie má. Chcem veľmi silno zdôrazniť práve tento dôvod, v ktorom sa odzrkadľuje ľahostajnosť ľudí k informáciam, k racionálnemu hodnoteniu a k spoločnému hľadaniu riešení. Zbavili sme sa zodpovednosti a čo je horšie, väčšine z nás to vyhovuje. Bohužiaľ.
Zamýšlal som sa nad dôvodmi, ktoré vedú jedincov kandidovať vo volbách do orgánov samospráv ako nominantov politických strán. V jednotlivých prípadoch môžu byť prítomné všetky dôvody, možno len jeden, možno z niektorých len časť. Ak mi podľa Vás chýbajú, doplňte ma kľudne v komentároch. Taký kandidát je:
človek vyznačujúci sa EGOM. Či už malým, či veľkým, každopádne má problém s vlastnou dôležitosťou,
človek oplývajúci určitou mierou naivity, vďaka ktorej si celkovo neuvedomuje podstatu "veľkej politiky" v našich podmienkach najmä vo vzťahu k podstate samosprávy. Úpenlivo verí hodnotám deklarovaných stranou,
človek, ktorý koná z vypočítavosti a dúfa, že ho zvolia (aj) vďaka straníckej príslušnosti.
Nebudem sa tajiť presvedčením, že existujú aj výnimky či letmé modifikácie načrtnutých možností. Napr. dúfam, že pán Ftáčnik bude svetlou výnimkou a len využil podporu strany na presadenie transparetných a demokratickým metód riadenia mesta. Ktoré by mali byť koniec koncov samozrejmé, ale ktovie kedy by boli zavedené. Verím, že nesklame verejnosť a voliči zo širokého spektra sa dočkajú proklamovaných sľubov. Aj keď ako som spomínal, veľké mestá sú "iná káva." Bude zaujímavé sledovať jeho prácu...aj v "podporných" kontextoch.
Oslavy výsledkov (alebo Podajte šampanské, zvolili ma!)
Je to prirodzená ľudská vlastnosť. Zrejme by niečo podobné povedali viacerí. Mne sa ale zdali zábery z volebných "základní" novozvolených primátorov patetické. Áno patetické a smiešne. Čo oslavujú, že sa na nich preniesla zodpovednosť za kvalitu života tisícov ľudí? Ľudí s rozličnými skúsenosťami, predstavami a problémami? Že proces konsenzu je ten najzložitejší, hľadajúci v POKORE optimálne riešenie zo všetkých možností? A že práve ten konsenzus je základom demokracie ako takej, a mal by byť základom samosprávy ako takej? ... Či je tým dôvodom niečo iné. Plat, postavenie, pocit moci...je to ego?Nesúdim, ale skrátka nechápem...
Aj v tomto kontexte musím zdôrazniť potrebu, veľmi naliehavú potrebu uvedomelej, informovanej občianskej spoločnosti. Ak by ňou vačšina bola, v podstate by novozvolený starosta bol len vykonávateľ vôle tejto spoločnosti. A tak by to predsa malo byť. Ak by som šiel ďalej, keby celá časť spoločnosti správne chápala význam a možnosť samosprávy, skĺbila ich s technickými možnosťami tejto doby, nepotrebovali by sme ani starostu a ani poslancov. A najmä nie kontrolóra...
Zabúdame na našu stálu možnosť kontroly, participácie...ale informujme sa, vzdelávajme sa, spoznajme možnosti. Význam tohto volebného obdobia vidím najmä v znovunavrátení moci ľuďom, práve cez informačné kanály, cez multimédiá, cez web, youtube, facebook či mailové konferencie. V znovunavrátení kompetentnosti širšej spoločnosti. Naučiť ich prevziať zodpovednosť za svoje prostredie. Pokiaľ v tejto dobe, akú história nepozná, nejakú možnosť ešte majú.
Protikandidát vyhral (alebo S tebou sa už neba...!)
Často sa stáva, že poslanec, starosta, ktorý odchádza, svoju volebnú prehru prežíva svojským spôsobom. Nepamätám si z telky, že by sa starí stýkali s novými, podávali si ruky, či sa objímali. Pripomínam, že sa jedná o samosprávnu úroveň. Úroveň, na ktorej občania v podstate vlastnia to, čo starostovia, poslanci spravovali... O čo tu ide? Prečo sa nerozídu v mieri a láske, v pokore? Prečo sa vyťahujú nezmysly, špina, chytanie za slovíčka, ohovárania a podobné smiešne veci...? Zamyslime sa spoločne nad možnosťami, ktoré vedú týchto ľudí k podobnému správaniu.
EGO - opäť sme u tohto fenoménu dnešnej doby, ktorý je nám vtĺkaný do hláv. Ver sebe, nemysli, bojuj, maj svoju pravdu a podobné nezmysly. Nedivme sa, že v ľuďoch zanecháva táto doba a doba minulá nezmazateľné stopy. Skrátka prístup - je to viem najlepšie, som zvedavý, čo dokáže on...
STRACH - človek plný strachu, ktorý z relatívne istého, relatívne bezproblémového "pracovného" miesta odchádza, stráca svoju pozíciu a upadá do neistoty. Do istej miery súvisí s bodom prvým. Starosta má nárok na odstupné, ktoré pravdepodobne prijme. Jedine že by bol predchádzajúci plat fakt pekný a dotyčný je ľudomil zdravého úsudku...a takáto kombinácia charakteristík osobnosti sa, bohužiaľ, vo svete často neobjavuje.
INTRIGY - jednotlivec si riešil svoje veci a nepochopil, že spravuje majetok a možnosti obyvateľov, využíval práve nízke povedomie a neexistujúcu či nefungujúcu občiansku spoločnosť, využíval zaujímavé ponuky a provízie, veci dizajnoval tak, aby to bolo zákonné, aj keď možno nie celkom etické...skrátka konal zištne. Pozametá po sebe a len dúfa, že nikdy nikto sa nebude pozerať späť.
Nájdu sa rôzne výnimky. Skutočná a úprimná česť im... Chcel som najmä vymenovať patologické javy, ktoré sa vyskytujú takisto aj vo zájomnej interakcii...veď život nie je čiernobiely...a aj keď sa možno zdajú tvrdé, nemyslím si, že sú v dnešnej dobe zriedkavé. Skôr naopak. Rozpoznajme ich - a už ich skrátka neakceptujme...Som v tomto smere optimista. A dokonca aj poznám čiastočné riešenie v procese zmeny tohto čudného fenoménu okolo postov a postojov riadiacich osobností obcí.
Prvým z nich je myšlienka, ku ktorej ma takisto inšpirovala kniha Davida Sulíka. Predstavte si, že by sa v kandidátke na post starostu uvádzali pri kandidátoch údaje o ich EQ (emocionálny kvocient - je číselný ukazovateľ, ktorý hodnotí emocionálnu (interpersonálnu, sociálnu) inteligenciu. Emocionálna inteligencia je schopnosť jedinca rozumieť emocionálnym prejavom a správaniu okolia, komunikovať, začleniť sa do spoločnosti, udržiavať vzťahy a z toho vyplývajúca schopnosť uspieť v spoločnosti. zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Emocionálny_kvocient). Z momentálneho status quo by sme odstránili EGO ako brzdiaci faktor a ľudia by si mohli zvoliť kandidáta, ktorý ma najväčšie predpoklady pre schopnosť KOMUNIKÁCIE. Ako podstatného artikla v palete žiadaných schopností lídra samosprávy. Možnosť skorej teoretická, ale ťažisko pozornosti by sa malo zamerať práve na schopnosť ľudí komunikovať a hľadať riešenia.
Druhou a kľúčovou je už mnohokrát spomínaná informovanosť, uvedomenie a existencia širokej, aktívnej, vzdelanej a informovanej občianskej spoločnosti. Opäť a zasa musí byť táto skutočnosť zdôraznená. Bez informácií, bez vedomostí, bez konsenzu...nám z demokracie nič nezostane. Mať a žiť v demokracii znamená najmä zodpovednosť. Za seba, za svoje činy a rozhodnotia, ktoré vychádzajú práve z informácií a vedomostí. Sebazdokonaľovaním, samoštúdiom, debatou...si vytvoríte právo byť rozhodujúci a realizujúci. Bez správnych informácií vaše právo nie je kompetentné a len zavádza. Vytvára boj a nepokoj, nesmeruje ku konsenzu, je príčinou nepozornosti a vytvára možnosti intríg a roztržiek. Ktoré, mimochodom, okrádajú nás všetkých.
Preto majme na pamäti tieto výzvy, nesnažme sa vzdať sa zodpovednosti, lebo inak stratíme možnosť byť objektívnym partnerom a samy sebe podkopávame spoločnú existenciu. Nie je to ľahká cesta. Ale vykročiť na ňu by sme mali len spoločne...Držím nám palce...Filip
