V jedno utorkové ráno

Som šéf sekcie, mám mnoho skúseností - bol som na stáži v Amerike, v Európe. Mám rýchle auto, veľký byt v centre, krásnu ženu - Andrejku, syna, ktorý pôjde, dúfajme, v mojich šľapajach. O tom môžu niektorí len snívať. Som výnimočný, mnohí to tvrdia, na život sa neťažujem, som celkom spokojný, ale nesmiem stagnovať. Otec často zdôrazňoval: "Musíš postupovať hore rýchlo, nekompromisne a ZA KAŽDÚ CENU. Nepodliehaj nikdy emóciam, ako tí chudáci v novembri 89. Pozri na nich. Čo majú? Hovno. Nie, ako ja. Ja som sa vedel obracať v každej dobe. Včera sa mi posralo auto - taká smola.Nad mapou mesta som strávil pol dňa, aby som zistil, akým trolejbusom sa dnes dostanem do práce.Prečo tu, dočerta, ležím práve ja? Som strašne unavený, koľko je vlastne hodín? už som mal byť určite v práci, na schôdzi, už počujem otca. "Kde si bol? Prečo si aspoň nezavolal? Takto riaditeľom spoločnosti nebudeš!".Celý otec. Prečo sa mi dnes Boh takto mstí? Nič zlé som nikdy nikomu nespravil, aj na charitu a cirkev prispievam, aj do kostola chodím, keď mám v nedeľu čas.Myslím, že ma aj niekedy mrzí, keď musím niekoho vyhodiť, aj keď...minule ma naštvala už bývalá sekretárka - mladá pekná kočka, stála by za to.Pár nežných dotykov a ona že -To čo si dovoľujete? Chcete to vysvetľovať môjmu priateľovi?- Povedal som jej: "Keď ti to urobí radosť, zlato... aj tak ti to nikdy nespraví, ako ja!"Na druhý deň sa v práci objavil ten jej chlap a udrel ma priamo do tváre. No to som ešte nezažil. To sa nedá odpustiť, musel som ju vyhodiť. Som dôležitá súčasť firmy - šéf celej sekcie, ako som už spomínal.Na moju pozíciu sa ťahal nejaký chudák, ani neviem, čo bol zač, iba toľko, že ako malý bol v decáku. Našťastie, otec včas zasiahol.Že by šéfa celej sekcie robil nejaký smrad z ulice - hrôza pomyslieť.Ach môj drahý otec. Keby tu bol, možno by mi aj vysvetlil, prečo tu, na tejto zemi, ležím akurát ja. On vie skoro všetko... Vidím nejako rozmazane, asi mám niečo v očiach.Počkať... no to snáď nie! V čom to, dočerta, ležím? Je to nejaké mokré a lepkavé!Boha, a sako sa mi ešte aj roztrhlo, takto predsa do práce ísť nemôžem, ako nejaký žobrák! Musím zavolať otcovi, nech pre mňa príde a prinesie mi niečo na seba... kurva... kde je ten posratý mobil? Už ma začína štvať, že sa nič nedeje a ľudia, čo tu stoja v stáde oklo mňa, sa len dívajú, ako na nejaké predstavenie.Do riti, mobil leží na ceste, nedosiahnem na neho, nemôžem sa ani pohnúť.Sirény!, konečne... chválabohu.Tí ľudia... okolo mňa... začínajú mi byť ukradnutí. Všetko mi začína byť nejako... ukradnuté, nezaujímavé. Trápi ma len jedna vec: Do riti! Prečo tu ležím dnes práve ja a nie niekto iný? Som hrozne unavený, neschopný pohybu.Tá siréna hrozne vrieska, neznesiteľne... ale nie, nie, už akoby sa stlmovala, akoby bola v nejakom tuneli...Unavený a neschopný pohybu, a navyše mi je strašná zima... Čo sa to, kurva, so mnou deje? Pletie sa mi jazyk, motá sa mi hlava, čo sa to, dopekla, deje? Prečo je tu všade tak mokro a lepkavo? Prečo tu ležím práve ja? Prečo práve ja? Sirény sú tlmené... . Otec... . Prečo...? Rýchlejšie sa sanitka cez upchatú križovatku dostať nemohla, už bolo aj tak neskoro. Zrazeného chodca na ceste zabalili do igelitového vreca, ako nejakú šunku a naložili do sanitky.To, čo nasleduje, pozná už asi každý:Telo naservírujú na podnos mäsiarovi poslednej cesty a ten po tradičnom, akoby rituálnom tanci rezných nástrojov ho zasunie do mraziaceho boxu, ako do zásuvky so spismi. Vo firme sa uvolnilo miesto pre ďalšieho ambíciózneho náhradníka tak, ako miesto v posteli vedľa mladej krásnej ženy.A telo namysleného egoistu sa medzitým vydáva na svoju poslednú púť.Obrovská jama spolu s ním pohltí drahý oblek, veľké kontakty, ambície a kariéru, za ktorými sa po pohrebnom obrade zavrie navždy vrchnák hrobu.A život ide ďalej