Právny štát na papieri, bezprávie v praxi

Na Slovensku nie je problém v tom, že chýbajú zákony. Problém je v tom, že súdy, úrady a starostovia sa naučili zákony používať ako úkryt pred zodpovednosťou. Keď sa obyčajný človek domáha niečoho elementárneho – napríklad prístupu k vlastnému domu – zistí, že realita nikoho nezaujíma. Desaťročia existuje cesta, ktorú používajú rodiny, deti, záchranka aj hasiči. Je to jediný reálny prístup. Stačí však, aby nová majiteľka jedného pozemku zahlásila „zatvárame“, a to nie preto, že by vznikla škoda alebo hrozba, ale len preto, že môže, a celý štát sa okamžite zmení na sieť alibizmu. Jej pohľad končí pri vlastnom záujme; reálne ohrozenie ostatných ľudí, rodín, detí či zásahu záchranky ju nezaujíma. A práve tu sa ukáže zlyhanie systému: starosta sa vyhovorí, lebo sa ho to netýka. Úrad pošle človeka na súd, lebo nechce rozhodnúť. Súd pošle človeka späť na úrad, lebo rozhodnúť by znamenalo niesť následky. Všetci sú platení z verejných peňazí, ale nikto necíti verejnú povinnosť. Justícia sa schováva za formalizmus, za frázy o „neosvedčení“ a „alternatívach“, ktoré existujú len na papieri. Stačí jedno tvrdenie bez dôkazov a realita sa môže ignorovať. Prístup cez cudzie pole bez súhlasu vlastníka sa vydáva za riešenie. Nepriechodné blato v zime sa tvári ako „alternatíva“. Riziko pre záchranku sa označí za hypotetické. Toto nie je právo. Toto je legalizované zbavovanie sa zodpovednosti. A keď sa obyčajný človek nechce zmieriť s bezprávím, systém mu odkáže jediné: zaplať. Zaplať advokátov. Zaplať nekresťanské peniaze za roky sporov, znalecké posudky, odvolania a poplatky. Spravodlivosť sa stala luxusom pre tých, ktorí na ňu majú. Kto nemá tisíce eur, má ustúpiť alebo mlčať. Vlastnícke právo bez prístupu je výsmech Ústavy. Bezpečnosť rodín je vedľajší produkt. Toto nie je zlyhanie jednotlivca. Toto je systém, v ktorom sa spravodlivosť považuje za nepríjemnú povinnosť a zákon za výhovorku, prečo nekonať. Ak súdy nedokážu ochrániť ani základné práva ľudí, ak úrady fungujú len ako preposielacia služba, ak starostovia chránia vlastný pokoj namiesto vlastných obyvateľov a ak jedna osoba môže bez následkov ohroziť desiatky ďalších len preto, že „má pozemok“, potom je otázka jednoduchá a nepríjemná: na čo vlastne túto justíciu, tieto úrady a túto samosprávu máme? A ešte dôležitejšia otázka znie: koľko podobných prípadov musí vzniknúť, kým si priznáme, že problém nie je v občanoch, ale v systéme, ktorý ich nechráni? Ak sa toto nezačne otvorene pomenúvať a meniť, dnes sa zatvorí cesta k domu – a zajtra sa zatvorí samotný význam slova spravodlivosť.