V lete 2004 som sa ako čerstvo dvoj-atestovaný lekár-špecialista naivne rozhodol, že ma to na Slovensku už "nebaví" a že na jeseň skúsim šťastie v Anglickom kráľovstve. V tom roku sme sa stali členskou krajinou Európskej únie a otvorili sa nám veľkoryso ich pracovné trhy. Moja angličtina nebola najhoršia. Osudný rok som sa jej venoval formou samoštúdia viac ako intenzívne. Odišli sme viacerí. Všetci vysokoškolsky vzdelaní. Do vlasti sme sa zakrátko vrátili všetci....
V tom čase som pracoval na internom oddelení jednej z najlepších bratislavských nemocníc. Pekný areál nemocnice v Podunajských Biskupiciach a dobrá povesť nezvyčajne ochotného personálu sa niesla dlhé roky po celom Slovensku. Vivat Virsík! Nestor slovenskej pneumológie, 93 ročný Karol Virsík stále žije. V r. 1952 vybudoval pán profesor tento komplex na podunajskej bačorine, kde boli dovtedy len nejaké maštale. Skvost v podobe strategického vojenského objektu - smradľavej rafinérie postavili v blizkosti "tuberárne" až neskôr...
Nemocnica má smolu. Jej pozemky boli tŕňom v oku súvekým ministrom zdravotníctva a ich "mecenášom" - ako sa dnes hovorí. Isto majú cenu zlata. Smola. Istý Rád mníšok ako väčšinový majiteľ prekazil plány potencionálnym privatizérom. Bývalí riaditelia, ktorí dnes sedia na vysokých doktorských stoličkách, nech mi odpustia, uviedli postupne toto zdravotnícke zariadenie tam, kde je dnes…. Len zaslepený človek v tom čase nepochopil, "čo má rozum zuteká"…Sestričky, lekári, sanitári. Z 20-členného ansámbla interného oddelenia sú v Biskupiciach dnes takí 2 ľudia. Tak som sa pridal k tým čo riskovali a odišli.
V novembri 2004 som dal v práci natvrdo výpoveď. Požičal som si od rodičov 300 tisíc sk, zbalil kufre a odcestoval so svojou 8 ročnou korzičkou do Manchesteru. Už na trajekte z Rotterdamu sa mi žiadalo loď otočiť. Nielen kvôli plechovke piva za 5 £. Blbá predtucha...
Po 10 dňoch sme mali ubytko. Domáci, ktorí žili vedľa nášho domčeka sa živili tým, že sa starali o chudákov disables. Nepríjemné bolo pre mňa zistenie, že sa o nich ani tak nestarali, ako len brali slušné prachy od štátu a dotyční postihnutí sa vlastne starali jeden o druhého. Nechem hovoriť o /relatívnej/ špine v ktorej žili, o kúrení, kose a horúco-studenej vode v príbytkoch…
So svojimi profesionálne preloženými tromi vysokoškolskými diplomami, certifikovanými Slovenskou zdravotníckou univerzitou, som pristúpil ku kroku číslo jeden. Začal som kontaktovať ich lekársku komoru - GMC /General Medical Council/. Mladý dochtor zo Slovenska si ale nedal preložiť DIPLOMA z lekárskej fakulty, ktorý sa z titulu svojej tradície nesie roky rokúce v duchu latinčiny. Reku medzinárodne, v medicínskych kruhoch akceptovateľný jazyk. Asi týždeň som teda hľadal v Manchesteri tlmočníka, ktorý prekladá z latinčiny do britskej angličtiny. Angláni nekvitovali sami seba. Po dvoch neúspešných pokusoch, preklad ich človeka napokon akceptovali. Do 3 týždňov som dostal registračné čislo GMC a mohol začať pracovať.
Medzičasom som neváhal a hľadal si prácu. Obzeral štátne britské NHS /National Health Service/ nemocnice zvnútra. Zostal som v nemom úžase. Naše Kramáre a Štátna im môžu dodnes konkurovať. Asi nastalo správne zoskupenie hviezd ale zakrátko sa mi ozvala jedna z asisteniek bývaleho prezidenta British renal society, šéfa kliniky vraj najlepšej manchesterskej nemocnice a vyobliekal som sa na pohovor. Čuduj sa svete, prijal ma. Nastúpil som na Renal department Hope Hospital v manchesterskom Saldforde.
V predvečer som sa v hlavných správach na BBC dozvedel, že tam vypukla každoročná hnačková epidémia a platí zákaz návštev až do odvolania. Neskôr, konkrétne v r. 2006, zomrelo na následky nozokomiálnych črevných infekcií v Anglicku a Walese viac ako 6000 pacientov !!!!! Pekný škandál a plno rečí okolo a nič sa dodnes nevyriešilo.
Nefrologická klinika vyzerala zúfalo. V jednej veľkej miestnosti zo 25 postelí oddelených špinavými zásterami. Postele preležané. Prostredie neosobné. Steny papundeklové. Niektoré units nemali skutočne ďaleko od exkluzívneho ubytovania unimobunkového typu. Pomyslel som si, “úroveň asi ako v Rusku v štyridsiatom šiestom”. Radšej som mohol ísť na Sibír.
Pripadalo mi to tam akoby sa všetci len tvárili že pracujú. NHS je jedným z najväčších zamestnávateľov v Európe, s 1,3miliónmi zamestnancov. To je firma ! Množstvo nezdravotníkov, bezvýznamných aparátčikov, ktorí pracovali v nemocnici ma naozaj prekvapilo. Skutočný význam existencie Occupational Health Department som dodnes nepochopil.
Naštastie ma zaradili na ambulanciu kliniky, medzi pánov konzultantov, čo bolo v tých končinách pre cudzinca nevídané. Dostal som po krátkom zaučení prvých pacientov, ktorých som – podľa mňa – štandardne spracoval a diktafón s nadiktovanou správou pre dotyčného chorého odovzdal načas sekroške-černoške.
Popri svojej práci som sa začal pomerne skoro vnárať do ich zdravotníckeho systému. Môj všeobecný úžas z tejto krajiny sa znásoboval. Zistil som, že dotyčných konzultantov-nefrológov /obličkárov/ bolo na mnohomiliónové mesto žalostne málo. Britskí doktoríkovia v oblečíkoch značky Hugo Boss, každý s vlastnou sekroškou, vyšetrili na našej klinike takých 2O ľudí týdenne. Na mojej súčasnej ambulancii v Bratislave som len dnes prijal 30 chorých.... Anglán nič neklepal do PC, všetko iba diktoval. Mal k dispozícii full service. Certifikované sestry, ktoré boli špecializované na jednotlivé činnosti. Jedna na diéty, druhá na tlaky, sociálna sestra, tím sestier na odberoch, pri telefónoch, v administratíve. Dotyční lekári ešte akože "pracovali" kade tade inde po meste. To ich aktivity značne zneprehľadňovalo.
Dialýzy však fičali na dennej báze bez lekárskeho dozoru. Pacientov dialyzovali zdravotné sestry samy. Pripomínam hemodialýza je mimotelový krvný obeh. Británia je jediná európska krajina kde sa polovica pacientov, pre nedostatok hemodialyzačných pracovísk, dialyzuje formou peritoneálnej dialýzy doma sama. Na Slovensku neuveriteľné. Každopádne tak komplikovaní pacienti so zlyhávajúcimi obličkami sa dostali k čávovi, čo zarabal v tom čase minimálne 6-10 tisíc libier mesačne, maximálne 2 krát ročne. Waiting listy sú záležitosťou bežnej praxe. U nás sa nám protivia výmenné lístky ale v Anglicku si dopisujú dodnes GPkovia so špecialistami zdvorilostné žvastavé listy, ktoré posielajú normálnou /Royal/ poštou…A pacient trpezlivo čaká na predvolanie. Ako doktor z “juhoslávie” som nebol pre nich žiaden zázrak. Boli zvyknutí na arabov a iných už na pohľad a posluch inak pôsobiacich felčiarov.
Možno táto story neznie pre čitateľa blogu zatiaľ príliš zaujímavo. Na jednom príklade by som ale rád ilustroval ako "efektívne" pracuje systém zdravotníctva jednej krajiny EU požierajúci ročne niečo vyše 100 miliárd £, tj. cca 3,5 biliónov !!!!!!!! slovenských korún. Apropó, krajiny medicínskych zázrakov, ktorá posudzovala či môžme vôbec vstúpiť do EU a či sa môžme láskavo zaradiť do ich pracovného procesu so všetkými údajnými benefitmi, na ktoré som sa mohol akurát tak zvysoka….
Nemôžem nespomenúť britský POST CODE LOTTERY SYSTEM. V nemom úžase som hodil toto “čarovné” slovné spojenie do Google a zistil, že táto téma je aj DNES po 4 rokoch v Preveľkej a úžasnej Británii stále aktuálna ! V skratke, veľmi zjednodušene ide asi o toto.
Ak nebodaj Vašej mamičke, sestre, manželke, dcére zisti rajónny gynekológ rakovinu prsníka, požiada /po vyoperovaní nádoru/ onkológa o adekvátnu následnú liečbu. Či už rádioterapiu alebo chemoterapiu. Vzhľadom na množstvo chorých žien anglické zdravotníctvo určí systémom SAZKA-ŠPORTKA, podľa PSČ, rozumej poštových smerovacích čísel, ktorá žena dostane najmodernejšiu liečbu a ktorá pre nedostatok NIE !!!!!!!!! Ak nemá Vaša príbuzná šťastie, má smolu.. V porovnaní s ostatnými krajinami EU až 11 tisíc životov ROČNE! mohlo byť v Británii, podľa posledných štatistík zachránených, keby rakovina nebola neskoro diagnostikovaná alebo liečená..NHS športkový systém slovom nemá chybu..V rubrike “súvisiace články” prikladám aktuálne links ako sa táto a ostatné škandalózne témy týkajúce sa štátneho UK zdravotníctva rozoberajú v britskej tlači.
Post Code Lottery a celá tá mizéria boli pre mňa rozhodujúce prečo som nebol, napriek mesačnému platu súčasného slovenského prezidenta, ochotný dalej participovať na hazardovaní so zdravím poddaného ľudu NHS systémom ŠTÁTNEHO zdravotníctva Britského kráľovstva a rozhodol som sa vtedy vrátiť do vlasti…Bohu vďaka! A Pán Božko nás uchovaj od takej starostlivosti. Sorry, ak som sa dotkol priateľov-Britov. Viem, že tieto informácie neradi vynašajú z ostrova za oceán, ale čo už....aspoň si viac vážim kráľovstvo naše...slovenské...Každá skúsenosť dobrá...
