Psík Boddy.
Malá fenka z rodu yorkšírov – psia hviezda spanilá,
v jedno slnečné marcové ráno,
krásne psíča vlasaté, bez bolesti splodila.
Boddy Bod Blandy, psíkovi grófske meno dali,
urodzeného od prírody, ho tým aktom menovania,
s veľkou slávou - jak sa patrí - za šľachtica pasovali...
Onedlho iná mama, do ľudskej rodiny psíka vzala...
Tej rodinky ľudí si Boddy raz - dva obľúbil,
veď nie vonku - v búde - ako pes,
ale v izbe - na stolicčke za stolom, v kresle a pred televízorom,
ba a aj pod paplónom v posteli - ako tej mamy vlastný syn,
bez starosti - len v radosti - svoj hravý život žil...
Malý Bodík o veľkom svete nič zlé nevedel,
len že je skvelý, si o ňom občas pomyslel.
Zrkadlo nepoznal, nikdy doň nehľadel,
sám svoj obraz nikdy neuzrel,
netušil – ani tušiť nemohol,
že každý pes nie je taký veľký ako on.
S počiatku sa život zdal, ako veľkej lásky festival...
Dosť dlho rozumu v tej malej hlávke trvalo,
kým ako pochopil,
že nie každý s každým sa môže úprimne priateliť,
žiť, hrať, milovať sa a veseliť.
Vtedy sa to stalo, keď sa veľké psisko strašne nahnevalo...
Veď kto to kedy na tom svete uvidel,
aby taký malý všetko smel...
Vrtieť chvostom sem i tam,
myslieť si, že aj malý pes
môže byť s každým veľkým psom,
ako rovný s rovným - nerozlučným priateľom.
Malý psíček veľkú ranu na tele si vylízal,
v duši mu však jazva na večné veky zostala,
veru, tá sa len tak ľahko sceliť nedala.
Od tej chvíle - od vtedy,
sa malý Boddy, len s malým psíkom priatelí.
Z tej psej skúsenosti poučenie vyplýva,
nech si na tom svete uvedomí každý,
s konečnou platnosťou - raz a navždy!
Všetci ľudia, veľkí, malí, chudobní, bohatí,
usilovní, leniví, žobráci, králi,
všetko vtáctvo, všetok hmyz i zver,
každé Božie stvorenie - bez rozdielu,
jedno druhé miluje a velebí,
až tam hore pred Bohom,
až tam hore na nebi!
autor Janka Vozárová
