Prehliadku mesta na druhý deň začíname plavbou kanálmi. Kanál v Bangkoku pripomína druhé Benátky, len je špinavší a smradľavejší. Z predstavy kúpania sa v jeho vodách mi naskakuje husia koža. Miestnym deťom to však zjavne nevadí a s radosťou sa v ňom osviežujú počas horúceho (ale naozaj horúceho)dňa. O ulicu ďalej v kanáli niekto umýval riad a jeho sused si robil rannú hygienu. My však ideme ďalej a hľadáme zastávku.
Plní očakávaní stojíme na pieri a čakáme. Začína sa k nám približovať loď. Neverím, že týmto budem cestovať. Loď je prepchatá miestnym obyvateľstvom. Bratislavská MHD sa fakt nechytá a ja si neviem predstaviť, ako sa tam zmestíme. Či je to tá správna loď zrejme nikoho netrápi a len tak skáčeme do jej útrob. Kapitán asi vyrastal na filme „Slnko, seno, jahody", len pribrzďuje, aby sa vyskočilo a naskočilo dnu a loď sa už rozbieha. Človek vedľa mňa potiahne za šnúru, plachta obopínajúca loď sa zdvihne a na poslednú chvíľu som zachránená od spŕšky vody z priezračného kanála. Z ničoho nič mi niekto búcha po pleci. Aj napriek mojej neznalosti thajštiny si domýšľam, čo to asi bude. Nakoľko, ako obvykle, nemám páru, kam ideme, búcham Miša po pleci a nechávam to na neho. Po desiatich minútach cesty sa cítim ako sardinka naložená vo vlastnom pote. Loď sa znenazdajky vyprázdňuje, ale nás to neodraďuje a vytrvalo držíme zaujaté pozície. Naša zaťatosť sa nevidí kapitánovi a predavači lístkov na nás mávajú, aby sme vystúpili. Vyskakujeme z lode, vôbec mi to nejde tak elegantne, ako by som si predstavovala. Na pieri sme sa po krátkej porade rozhodli pokračovať v ceste po kanáli a okamžite skáčeme do ďalšej lode. Loď prechádza popod most a točí sa späť. Paráda. Ešte že sa nám to tak páčilo a môžeme si to zopakovať. Po polhodinke pristávame na tom istom pilieri, ako nás vyhodili prvýkrát a ďalej radšej pokračujeme peši.
Nasledujúce nekonečné hodiny sme strávili hľadaním Watov a Budhov. Stojací Budha, Čierny Budha, Smaragdový a Ležiaci... postupne sa mi zlievajú dokopy. Nohy si už necítim a som ukrutne hladná. Zo stánkov na ulici nemám odvahu jesť a začínam si uvedomovať nevýhody vegetariánstva. Na každom rohu predávajú len pečené kuratá a iné zvieratá, pri ktorých asi radšej ani nechcem vedieť, z čoho sú. Chalani v pohode tlačia jedno kura za druhým a ja mám už žalúdok prilepený na bruchu. Vtom zbadám svetlo na konci tunela môjho hladu v podobe ženy tlačiacej vozík s ovocím. Anjel dňa má vo vozíku ananásy, červené, zelené a žlté melóny, mango a iné ovocie, o ktorom nemám ani páru. Bolo to úžasné, osviežujúce a sladučké (ovocie sa stalo hlavným zdrojom mojej obživy v nasledovné dni).
Posilnení ideme ďalej a svet je opäť krásny. Cesty Bangkoku sú úžasné. Prejsť na druhú stranu ulice je umenie. Prechody pre chodcov možno spočítať na jednej ruke. Chodci sa tu bezhlavo vrhajú pod kolesá áut a vystretou rukou signalizujú stop. Ich viera je ohromujúca. Nikdy neviem či auto skutočne zastane alebo ma na mieste zmetie z povrchu zemského.
Každú chvíľu na nás niekto kričí: „Where are you going?" a my naivne zastavujeme a vysvetľujeme. Záujem miestnych nám vyráža dych a oni nám s nadšením dieťaťa vysvetľujú, ako sa kam dostať. Každá takáto akcia nás zakaždým stojí okolo 15-20 minút a nikam sa nepribližujeme. Pri najbližšej 90 otázke „where are you going" už len zrýchľujeme a tvárime sa, že nerozumieme. Nie je to však také stereotypné a otázku „kam ideme" strieda bojový pokrik „tuk tuk" a túžba miestnych taxikárov zviesť nás k Budhovi. Po návrate domov som sa pristihla, že mi niečo chýba. Áno, áno, chýba mi záujem cudzích ľudí o smer mojej cesty. V Bratislave nejako nikoho nezaujíma, kam idem. Je to smutné.
Po nájdení väčšiny watov deň končíme tak, ako sme ho začali – plavbou, ale tent krát po rieke. Stojíme na pieri už asi hodinu a zastavujú pri nás len lode idúce opačným smerom. My sa však nevzdávame a tvrdohlavo čakáme, spolu s dvoma chlapcami zo Shanghaja, na loď. Ako však ubiehala druhá hodina, naša viera bola oslabená. Postupne nám dochádzalo, že niečo nesedí. Samozrejme, stojíme na zlom pieri a so sklopenými ušami sa presúvame o pier vedľa.
Celé Mesto anjelov mi nápadne pripomína akúsi mestskú džungľu. Hukot áut, nespočetné množstvo rôznych ľudí, vôní a celkový tajomný život, ktorým si mesto žije svoj bežný deň. V noci život o trochu stíchne, stánky sa zavrú, ulica schladne... a mne chýba ananás.
