Prvého stretnutia s ľuďmi, s ktorými som mala stráviť tri týždne v Thajsku, som sa značne obávala. Ifču poznám už nejaký ten rôčik. Spolu sme toho už pocestovali a zažili. Pri cestovaní mám rada pri sebe niekoho, na koho sa môžem spoľahnúť a pokecať si. Mať spriaznenú dušu. Vedela som, že na Ifčinho priateľa Igora sa dá spoľahnúť v krízových situáciách. Ivanina kolegyňa Danka bola na prvý dojem tichá, ale aj v tomto prípade sa potvrdilo, že tichá voda brehy myje. Z Danky sa počas cesty vykľula spriaznená duša, s ktorou sme sa nasmiali (nielen na tebe Mišo:o)). Stačilo sa nám len na seba pozrieť a hneď sme vedeli, na čo tá druhá myslí. Mišo bol a stále je veľká neznáma. V Thajsku zaujal prvé miesto medzi pojedačmi kuriat a ryže. Po jeho odchode určite značne klesol počet hydiny v Thajsku.
Celé prípravy boli na pleciach Ifči a Danky. Baby študovali o 106 všetko o Thajsku. Robili plán cesty, prvé bookovanie hostela, víza, letenky... bez nich by to celé asi ostalo len v rozprávačskej rovine.
Moje osobné prípravy, ako obvykle, zobral do rúk Tatino. Dva týždne pred cestou začala doma stúpať panika. Púšťali mi všetky katastrofické konce cestovateľov v Thajsku od starého seriálu Bankok Hilton cez Bridget Jonesnovú. Panika sa šírila ako požiar. V robote mi postupne, nenápadne preberali agendu a sem tam ma sústrastne poklepali po pleci. Tatino mi úzkostlivo povyhadzoval z pripraveného komínika obľúbené tričká a rozhodol sa ich z bezpečnostných dôvodov nahradiť košeľami. Nakoľko som ho nechcela vytáčať, prispôsobila som sa jeho hre. Avšak len v určitých medziach. predsa len ostrihať si vlasy a prefarbiť ich na čierno, mi prišlo trošku prehnané. V športovom obchode moja drahá rodina pripomína tajfún. Tatino dokáže kúpiť všetko, čo mu ochotný predavač ponúkne. Mladý muž v obchode hneď cíti príležistosť. Tatinovi z očí priam sršala schopnosť kúpiť všetko, čo by zabezpečovalo moju bezpečnosť. Ak by mu tvrdili, že lano je to, čo potrebujem v Thajsku, tak by mi kúpil 10 metrov a obmotal by ma do neho.
Nakoniec sme však skončili len s ruksakom, dvoma košeľami, šatkou, kapsičkou na peniaze, vrecom na ruksak (od ktorého som ho nemohla odhovoriť) a pršiplášťom. Pri násilnom skúšaní pršiplášťa som sa začala modliť za suché počasie. Po jeho oblečení som pripomínala Dark Weidra z Hviezdnych vojen, už len to dýchanie mi chýbalo.Tatina som musela vyslovene vyhodiť z obchodu, keď mu milý predavač začal ponúkať čelovku. Bola úžasná, s rôznym nastavením svetla na pozeranie do diaľky a zvlášť na čítanie máp. Tá druhá funkcia sa mi osobne zdala bezpredmetná. Samotné čítanie mapy je pre mňa utópiou, ale čítanie mapy v tme je veľmi smiešna predstava. Ak sa stratím v tme, je to rovno môj koniec a žiadne mierne svetlo na čítanie mi nepomôže.
Úspešne sa mi podarilo natlačiť veci do 45 litrového ruksaku, aj keď spacák (do mínus 15 stupňov - spomienky na minuloročnú Škandináviu) som fakt mohla nechať doma. Ale Lucka nemá rada odporúčania iných a sama si radšej všetko vyskúša (aspoň spacák toho dosť videl). Moja rada je však: FAKT SI NEBERTE SPACÁK DO MÍNUS 15!
