Po mojej príhode s podvozkom som ešte dlhé mesiace dostávala doma prednášky o rozdiele medzi terénnym automobilom a Škodou Oktáviou. Za každým, keď som si požičala rodinné auto na jeden zo svojich výletov do okolia, tak to bolo: „a nezabudni, je to Škoda, nie tereňák!".
Opäť nastal ten slávny víkend, kedy sme mali ísť s Ifčou na ranč. Tentokrát už ako skúsené šoférky, pirátky ciest, proste sveta skúsené, sme sa bez žalúdočných problémov vybrali
na ranč. Všetko išlo až napodiv hladko, neminula som Nitru, dobre natankované, nezblúdili sme v dedine s jednou cestou, nešli sme celý čas len s hmlovkami (a to bolo po Ifčinej kontrole svietenia). :o)
Pred nami sa konečne objavil dobre známy kríž na kopci, kde sme zabočili doprava na krásnu lúčnu cestičku, ktorá sa vinie do kopca a vždy nás zavedie bezpečne na ranč (no, nie je to bezpečné, len jasné, že nezablúdime). Prvá brána, druhá je za nami už zvládnuť len tú poslednú. No tú tretiu sme nejako nevedeli otvoriť (zasa špeciálny uzol, aby kone neušli). „Tak čo už, necháme auto zaparkované tu", bolo naše rozhodnutie. Nebola som 100% spokojná, ale ako som už spomenula: „čo už".
Na ranči sme sa zvítali s priateľmi, pozdravili koníky, otvorili prvú fľašu fernetu a začali zábavu z iného súdku. V tom niekto došiel do bufetu a začal sa smiať (neviem že by to bolo až tak smiešne, ale každý má iný druh humoru), že nejaký „pako" zaparkoval pekné biele auto pred poslednou bránou. Trošku sme zneisteli, nechceli sme však priznať, že my dve sme „pako" , vymenili si vyplašené pohľady a ja trošku uvoľnená vplyvom fernetu som sa nevinne spýtala: „Prečo? Čo je na tom zlé?", na čo sa opäť spustil, pre mňa, nevysvetliteľný smiech s vysvetlením, ako kone radi lížu, hryzú všetko, čo im príde pod hlavu.
Samozrejme som sa nenechala vyprovokovať a priznať, že MY sme zle zaparkovali. Teda nie hneď na začiatku... Ale ako hodiny plynuli a alkohol stúpal, tak sme predsa len dostali úžasný nápad (ako tak rozmýšľam nebol môj, mňa by to nenapadlo) - ísť predsa len auto preparkovať.
Sedím v aute, dievčatá ostali vonku, vraj budú navigovať a dajú dole to kúzelné lano čo nás zahatalo. Lano sa podarilo dať dolu, tak som naštartovala a hup sa vpred. Od tých, čo navigujú, by ste však očakávali, že vám dajú dopredu vedieť o veciach vám neviditeľných. To slovku DOPREDU bolo však v tomto prípade oboma stranami zle pochopené (alebo nie dostatočne definované AKO VEĽMI DOPREDU). Lebo zrazu som sa zasekla. Nešlo to... „Hm to bude to lano, asi, skúsim to zacúvať". Takže spiatočka a ideš. Nič, do kelu. Dopredu, dozadu,... . Pozriem sa na dievčatá, ktoré z ničoho nič začali strúhať také divné grimasy. Niečo na štýl, ktorý mi nemo pripomínal výkrik: „Óoooooo môj ty Bože!!!". Ja som však nespanikárila a len ma napadlo: „herečky!!!". Ale predsa len som vyliezla z auta pozrieť sa na: "to lano" (najmä po tom čo neprestávali hrať to divadlo). Vyjdem von, pozriem na auto a len mi slzy vybehli z očí. Neviem nejaký zvláštny reflex, keď zbadáte hrôzu, koniec sveta alebo niečo podobné.
Opis stavu auta (kiež by nebolo bratovo) nezvládam, lebo nedokážem pomenovať všetky jeho časti, ale v skratke. Podarilo sa NÁM (áno dievčatá zámerne NÁM) strhnúť, stiahnuť, ako to chcete, celý podvozok. Auto vyzeralo ako keby sa stretlo z buldozérom. Nechápala som, ako sa to mohlo stať? Toto lano??? A v tom som zbadala pník, ktorý bol zákerne spílený a neosvetlene stál na lúke. Pri jazde dopredu sa mi úžasne bravúrne podarilo na neho vyjsť a pri násilnom cúvaní a opätovnej jazde dopredu a cúvaní som ukážkovo strhla podvozok a celú prednú nápravu (alebo ako sa to volá).
Poučenie: vždy si dávajte pozor na zákerné neosvetlené pníky uprostred divočiny alebo Škoda Oktavia má nízky podvozok.
PS: Pokračovanie – Ráno po tom
