Prvá polovica dňa prebehla celkom pokojne, všetko naštartoval až úžasný obed v jedálni. Totiž tam sa mi podaril fakt husársky kúsok - zablokovala som mojou kartou pokladňu na výdaj jedla. Pýtate sa čo na tom je? Nič také hrozné, ibaže Vám hladní štátni zamestnanci s táckami v rukách dýchajú na chrbát. V tom momente som presne vedela ako sa cíti niekto kto zobudí hladného grizliho.
Vlna napätia v jedálni úmerne stúpala s chladnúcimi polievkami kolegov a neschopnosťou naštartovať pokladňu. Zúfala pokladníčka začala posielať prvých v rade si sadnúť bez platenia a zároveň očami vysielala zapálené šípy do mojej osoby priviazanej na pranieri hanby. ja som len cítila ako mi horí tvár a priala som si byť celkom maličká. Po reštartovaní počítača, systém opäť nabehol a ja, kriminálnik s červenými lícami, som prášila z jedálne preč.
V kancelárií však na mňa čakal šok v podobe oznamu o neohlásenej služobnej ceste - na druhý deň do Spišskej Novej Vsi, samozrejme len tak na otočku. Paráda, to je presne to čo som plánovala a chcela. Zničiť rodinné auto je jedna vec, ale pred majetkom štátu mám určitú zodpovednosť. :o) A aj napriek mojej výraznej snahe o vyhnutí sa katastrofe som zlyhala na plnej čiare a tak som už sedela v aute a viezla kolegyňu domov, ktorá zakaždým, keď som prudšie zabrzdila, výhražne zdvihla prst s pokrikom: „Zdvíham prst na výstrahu". To však kolegyňa nevedela, že ju ešte čaká nečakané cúvanie pri štartovní na Kollárovom námestí a skapanie motora na plnej križovatke (vedeli ste, že vodiči sú ku sklonku pracovného dňa dosť podráždení?). Myslím si, že moja spolujazdkyňa v tomto momente dosť ľutovala tvrdo vybojované auto a radšej by išla vlakom aj do samého pekla.
V meste nastal ďalší bod pondelkového programu - parkovanie. Zaparkovať poobede v centre je fakt umenie. Problém však nebol ani tak v samotnom parkovaní, ako vôbec nájsť nejaké miesto. Po 20 minútach krúženia po meste som sa cítila ako hladný sup, ktorý hľadá svoju korisť. Nakoniec som to vzdala a zaparkovala na platenom parkovisku. Obvykle je zvykom platiť pri odchode z parkoviska, ale nakoľko zákon schválnosti je stále funkčný, strážca parkoviska žiadal zaplatiť hneď (asi videl moje 2,-Sk v peňaženke). Aj by som sa cítila trápne, ale nejako som bola zocelá celkovým priebehom dňa a tak mi ostávalo len vysvetlovať prázdnu peňaženku a usmievať sa.
Za polhodinku som si to už šinula späť na parkovisko s mojou vernou boxerkou Ninkou. Nejako vycítila, že nie som vo svojej koži a snažiac sa ma pobaviť vykonala svoju potrebu rovno pred Pizzerkou. S pokorným úsmevom som sa snažila pozbierať, čo po mojom psíkovi ostalo. Ale ani tu to nešlo tak hladko ako po iné dni. Exkrement sa nachádzal v takom stave, že som spotrebovala dva sáčky. Ak si však myslíte, že v meste je kôš na každom rohu, tak vás musím vyviesť z omylu. S omamnými vrecúškami v jednej ruke, šteňaťom v druhej, som stála na semafóroch túžobne hľadiac na kôš na opačnej strane križovatky. Musel byť na nás veru pekný pohľad: všetci ľudia stáli na jednej strane prechodu prechodcov a ja sama na druhej strane, akoby som mala lepru. Na parkovisku som zaplatila a len tak náhodou pri kontrole auta som zistila, že som ho zabudla zamknúť (s tou roztržitosťou by som už mala niečo robiť). Po peknej a relatívne pokojnej prechádzke (relatívne pokojnej preto lebo venčenie Ninky sa skôr podobá kroteniu divej zveri) nastal opätovný návrat do reality v podobe večerného nákupu potravín v Bille.
Neviem či ľudia očakávali vojnu a zásobili sa na dva roky dopredu, ale naozaj asi polovica Bratislavy nakupovala v mojom obchode. Pekne som si vystála asi 30 minútovú radu a pri platení nastal zlatý klinec programu. Samozrejme, nemala som opäť dostatok peňazí.V momente ako som danú skutočnosť oznámila pani pokladníčke, zdvihla sa za mnou vlna protestov a už som videla, ako sa niektorí skláňajú k svojim košíkom s úmyslom ukameňovať ma potravinami. Viem, zdržala som ich 2 minúty, zlá Lucka.
A tak sa skončil môj deň blbec, nech žije ďalší!!!
