Pre mňa to také krásne a ľahké nebolo. A nanešťastie ani pre môjho partnera na cestách, moju spriaznenú dušu a zhodou náhod rovnako zručnú osôbku pri narábaní s autami – Ivu, Ifču, Ivku proste blondínku, ktorá si to nepriznáva a hrdo sa hlási k hnedovláskam.
Fakt vrcholná nespravodlivosť je, že ak aj človek zvládne a dopraví sa v piatkových zápchach z Bratislavy do Zvolena, musí prežiť ešte aj takú stresovú záležitosť, akou je tankovanie. Počas našich prvých výjazdov na ranč som hádzala na môjho drahého brata smutné oči. Mala som nacvičené všetky známe pohľady zraneného psíka, opusteného dievčaťa, pohľady spod mihalníc so slzami v očiach, ale aj napriek tomu to prestalo jedného pekného resp. pre mňa škaredého dňa na môjho brata pôsobiť a s vyhlásením: „Si šofér, musíš vedieť aj tankovať alebo si neber auto" odišiel na tréning.
Pre mňa nastal koniec sveta. Čo teraz, čo teraz??? Na ranč sme sa však strašne tešili, celý týždeň v práci to dávalo našim životom zmysel a teraz nastával koniec sveta. Cesta vlakom neprichádzala do úvahy, tak sme museli podniknúť plán B a to: „prekonať strach a ukázať, že som ŠOFÉR". Som ŠOFÉR. Som ŠOFÉR!!! No zároveň som vedela, že sama sa strápňovať nepôjdem, vo dvojici je to lepšie. Z tejto mojej úvahy jednoznačne vyplynulo, že mi musí nafta vydržať až do Levíc, kde vyzdvihnem Ifču.
S malou dušičkou som vyrazila na cestu. Bratislavu sa mi podarilo úspešne prejsť a pomaly som mala nasmerované do Nitry, musela som si dávať dobrý pozor, aby sa mi nestalo to čo naposledy, keď som v zápale jazdy minula Nitru (toľký stres) a musela sa otáčať v Hlohovci (s týmto mám vždy problém, idem si, spievam si a v hlave mi ide len neminúť odbočku a zrazu len prehrmím pred veľkou tabuľou s nápisom Nitra. V tomto momente je dôležité nespanikáriť, stačí si povedať len „do prdele" a najbližšie, kde je to možné, sa otočiť. Ale nestáva sa mi to často a už mám vychytané, kde sa môžem pekne otočiť, ak miniem Bratislavu alebo Nitru. V každom prípade nie som na tom tak zle ako Inga z ranča, ktorej sa podarilo minúť Berlín). Túto chybu som si však nemohla dovoliť kvôli nedostatku nafty, ktorá mi mala vydržať až do Levíc.
Uf, úspešne som odbočila na Nitru, už len správne odbočiť na Levice a som zahojená. Aj toto sa mi podarilo zvládnuť, lebo síce cesta na Banskú Bystricu je roztomilá, ale naftááááá!!!
Konečne som mala Ifču v aute, hneď sa mi ľahšie ide s ňou po boku. S úsmevom na perách som jej oznámila, že ešte musíme natankovať, na čo zmizol, pre istotu, úsmev z tváre jej a len som videla ako preglgla, ale kolegiálne nič nepovedala, aby ma asi ešte viac nevystrašila.
Tak už sme na pumpe, v hlave mám stále len nafta, nafta....teda do kelu diesel, diesel, diesel. Pekne krásne, hrdo a vzpriamene som vystúpila z auta s úsmevom na tvári, s rozpustenými blond vlasmi a krásnym ružovým tričkom (tieto dva detaily mi v danom momente prišli ako plus, len to som nevedela, že od toho dňa si radšej ružové tričko do auta neoblečiem a vlasy budem sťahovať v gumičke). ...och do kelu, ešte stlačiť ten gombík na nádrž.
S úsmevom na tvári a akože nič som sa vrátila do auta a otvorila si nádržku. A opäť som sa vybrala von z auta, ale s tým, že Ifča už musela ísť so mnou, lebo moje sebavedomie začalo klesať. S Ivou sme sa však tvárili, že to robíme každý deň. Čo už, sme herečky. Pekne sme švitorili, robili plány, čo všetko večer popijeme, ale za chvíľu sa nám na tvárach objavili prvé kvapky potu. Nevedeli sme odšraubovať zátku na nádrži. V Ivane začal víťaziť zmysel pre humor a videla som, ako jej šklbe kútikmi, lebo presne vedela, ako to dopadne. Ja som skúšala na všetky strany, šklbala som tým a nič, proste nič!!! Ako je to možné, čo je to za systém! Snáď sa do tej sprostej nádrže nedostanem. Musela som priznať prehru a so sklopenými ušami som sa rozhodla ponižujúco zavolať bratovi a vysvetliť mu, že sa ani do nádrže neviem dostať. Brat, samozrejme, na mňa nahučal ako sa patrilo, ale po jeho navigácií som to víťazoslávne otvorila.
No sranda mala prísť len teraz. Proste to nešlo, nie a nie začať tankovať, ach jo, Ifča na kolenách od smiechu. Najlepšie bolo, ako sa všetci chlapi na pumpe obrátili smerom k nám, ruky založili na prsia a na tvári sa im rozložil ten známy všetko hovoriaci úsmev – ŽENA. Bola by som fakt rada, keby som bola iba tak ružová ako moje krásne tričko, ale moja červeň na tvári sa na tričko nechytala.
Takže čo: "Ifča, choď sa niekoho spýtať o pomoc" a Ivana: „xixi no určite, ja sa hanbím, xixi ja nejdem, xixi" a nakoľko viem, že by sme tam mohli takto stáť až do rána, tak som sa vybrala požiadať o pomoc prvého chlapa, ktorý bol naporúdzi (v hlave mi išla pesnička: naporúdzi máme vždy len kamaráta, nemusíte ani trikrát zvolať rata, zvolať rata!!). Našťastie sa na mňa usmialo slnko a ani CHLAPOVI to nešlo. NEBOLO TO MOJOU CHYBOU!!! NIE SOM NESCHOPNÁ!!!
Po drobnej rade od predavača (ktorý nás samozrejme nechal trápiť sa do poslednej chvíle) sa mi podarilo natankovať a zmiznúť z pumpy v Leviciach. Pravdupovediac, odvtedy ma tam nik nevidel a ani môjho bieleho tátoša, ale na druhej strane som sa naučila tankovať. Od tohoto dňa, a po pár ďalších nácvikoch, viem rovnako šarmantne tankovať ako každý ŠOFÉR. SOM MLADÁ A SEBAVEDOMÁ ŽENA A SOM ŠOFÉR!!!
