Deň pred odchodom sme absolvovali organizačné stretnutie so sprievodcom a ostatnými členmi výpravy. Šok prišiel v podobe našich "spolutrpiteľov", z ktorých sa vykľuli mladí Angličania. Angličanov fakt nemusím a títo na dôvažok vyzerali tak správne arogantne s neodmysliteľným pivom v ruke.
9 hodín ráno a my sme poslušne nastúpení pred hostelom. Niečo nám však nesedelo. Vedľa nás stálo asi naše auto, ktoré nás malo previesť do džungle, opustený pes pražiaci sa na slnku a nič ani zďaleka nenaznačovalo tomu žeby sme mali niekam odísť. Rozložené stánky miestneho malého trhu na konci ulice nám oznamovali, že mesto sa už dávno zobudilo a my ešte stále čakáme. Vôňa trhu, ktorá si postupne predierala cestu do našich čuchových buniek nás na chvíľu rozptýlila z úvah o tom, kde sú ostatní a či sme si náhodnou nepomýlili dátum odchodu. Hodiny ubiehali a o úžasných anglánov nebolo ani chýru ani slichu.Pribudli len dvaja páni: sympatický párik z Austálie a Nového Zélandu. Ak by Angličania nestratili moje sympatie v jedálni, tak teraz by bola tá správna chvíľa. Okolo 10 dorazili prví štyria. Len jediný pohľad na nich napovedal každému o ich dramatickej noci. O pol 11 v ťažškej pohode dorazil posledný z nich, ktorý sa asi v časovej tiesni nestihol ani obliecť a až neskôr nám došlo, že si na obliekanie zrejme nepotrpí.
Cesta z Chiang Mai nám trvala viac ako dve hodiny po kľukatých a nie dva krát rovných cestičkách. Tváre Angličanov sa počas cesty menili a ja som sa pristihla, ako ich podvedome ľutujem. Smiech ma však prechádzal, keď som si začala uvedomovať, ako títo chlapci chcú zvládnuť šliapanie. V duchu som sa už videla, ako ich nosím na pleciach.
Naša prvá zástavka bola na krásnych vodopádoch, ktoré boli ako návšteva raja po tom potení sa vo vlastnej šťave v aute. Nikdy predtým som sa nekúpala vo vodopádoch a spnilo to moje očakávania.
Teda, ak si odmyslím tie klzké skaly. Vo filmoch je kúpanie vo vodopádoch veľmi jednoduché. Nespomínam si, že by nejaký hrdina išiel štvornožky k vodopádu, aby tam mohol objať svoju životnú lásku. Ja, klasický nehrdinský typ, som kráčala mávajúc rukami ako motýľ, snažiac sa udržať rovnováhu a o objímaní s niekým som v tej chvíli ani nesnívala. Hrdinsky som to však napriek nástrahám zvládla a bez ujmy na zdraví som sa vrátila poobedovať si. Po obede sme pokračovali na našej ceste do džungle.
Džungľa bola trochu iná ako v mojich predstavách. Pri slove džungľa sa mi vždy vynorili liany a udatný Tarzan premávajúci sa na nich s bojovým pokrykom na perách. Jediné čo som počula ja bol však bzukot múch pri mojom uchu, oči videli len nespočetné ryžové polia, bažinky (tu sa výborne osvedčil môj "skvelý nápad" zobrať si biele tenisky namiesto trekových topánok, ktoré ostali bezpečne odpočívať v ruksaku) a údolia.
Jediné, čo mi pripomínalo džunglu bolo moja túžba behať nahá ako Tarzan. Horúčava bola neskutočná. Moje tričko bolo po prvých krokoch prilepené na tele a ja som bola lepkavá akoby som padla do medu.
Po nekonečných hodinách skúmania ryžových polí sme sa na súmraku dostali do našeho prvého nočného útočiska. Stala sa ním malá dedinka uprostred džungle a hlavy sme si sklonili v chatrči na nôžkach uprostred džungle.
Každý mal pripravené deky a nad posteľou sieť proti moskytom a pavúkom. Hmyz je však úžasne vynaliezavý a tak sme v noci s Dankou s "nadšením" malého dieťaťa sledovali pavúka, ktorý si pokojne hovel na sieti a typovali koľkým sa podarí spať vedľa nás. Spanie pod baldachýnom však malo niečo do seba a človek sa cítil ako v rozprávke, až kým ho zima a chrápanie Anglánov nevrátila späť do reality.
Druhý deň nápadne pripomínal náš prvý deň. Vodopády, lepiace sa rastlinky strhajúce kožu z nôh, šliapanie, hmyz, hmyz a hmyz. Na tele som nemala kúsok miesta, ktoré by nebolo doštípané alebo poškriabané. Nohy boli zrelé na výstavu. V noci sme sa utáborili na krásnom mieste a k našim anglánom sa pridala druhá ešte živšia skupinka američanov a tak sme zaspávali za zvukou ich bujarej zábavy prerušovanej cvrkotom neviem čoho.
Tretí deň prebehol úžasne rýchlo. Zrejme to bolo rôznorodosťou programu, ktorý sme začali raftingom na banbusových pltiach. Raft sa spočiatku javil ako pomerne nudný vzhľadom na pokokjnú hladinu rieky až kým sa angličania nezačali blázniť. Znenazdajky sa pokojná atmosféra thajského vidieka zmenila na divokú jazdu, pri ktorej neostal nik suchý a aj domáci sprievodcovia mali čo robiť, aby vyslobodili spriečené plte.
Po výdatnom kúpeli nás čakala na môj vkus drastická jazda na úbohých slonoch. Slony domáci poháňali a usmerňovali palicami ukončenými hákmi, ktoré zabodávali slonom za ušami. Obdivovala som trpezlivosť slonov a milotu v ich očiach. Ja po pár takých ranách pri práci by som dala asi výpoveď. Ich jedinou odmenou bol po hodinke jazdy trs banánov a pár poklepaní po nohách.
Nasledovala už len posledná spoločná fotka a o niečo menej veselšia cesta späť do Chiang Mai.
