Cestu hore si veľmi nepamätám. Stále ten úsmev (ježkove oči, čo ak sa ho už nezbavím), inštruktor niečo vedľa mňa rozpráva a ja vidím len oblaky. Sú úžasné, na chvíľu zabúdam, kde som a čo budem robiť. Počujem len hukot lietadla a udivuje ma ako tá rachotinka vôbec zlietla. Inštruktor je pokojný, tak asi je všetko v poriadku. Krajina pod nami sa postupne mení nadobúdajúcou výškou a zrazu nevidím nič len oblaky. Pripomína mi to veľký nadýchaný biely paplón, v ktorom som spávala u babky. Perie v ňom sa vždy zosunulo dole k nohám a mne bola vždy zima. Všetci okolo mňa sa pozrú na výškomer a začnú sa mrviť. Nervozita sa ku mne pomaly, ale isto vracia.
„Najprv pustíme ostatných, my dvaja pôjdeme ako poslední“ zamrmlal mi inštruktor (volajme ho Fred) do ucha, alebo to kričal?
„Chvalabohu nik nebude svedkom mojej paniky“ pomyslela som si, ale na Freda som sa len sladko usmiala a kývla hlavou, že mi je to úplne jasné a lietadlo sa postupne vyprázdňovalo až sme ostali sami, len Fred a ja. Fred sa postavil a ja ho nasledujem, Fred si ma pripína k sebe a ja hypnotizujem východ. Romantiku situácie si nevšímam, v hlave mám zmätok z toho čo mám vlastne robiť (viem, že toto ma bude neskôr mrzieť, veď som predsa pripútaná k peknému inštruktorovi! Prečo sa nedokážem z toho tešiť?). Nejako si nemôžem na nič spomenúť. Ruky mám mať vystreté alebo sa mám najprv držať remeňov, čo znamená keď ma udrie po ramene, kedy sa otvorí padák, ozaj a čo keď zomrie inštruktor? Čo potom? Ako si otvorím padák sama? A ako pristanem s ním na chrbte? Prečo mi neukázal svoju zdravotnú kartu??? Jediné čo viem je poloha „banán“ ,
(Iva v polohe banán), ale čo potom. Čo...
„Tak teraz sa daj do polohy banán a zaves sa na mňa, nohy uprostred“ upozorňujeme ma Fred a ja už stojím pri dverách. Cítim len nekonečný kyslík a pod mnou nič, oblaky samé oblaky. Zospodu vyzerajú tak priateľsky, ako cukrová vata, len sa do nich ponoriť, zhora sú však ako nič, ako koniec, prázdnota... zavesím sa akosi automaticky a ako si tak visím, polovica tela vonku, druhá vnútri v hlave mám len jedinú myšlienku : „Do kelu, do kelu, do kelu, čí bol toto nápad!!!“ Fred mi stále ťahá bradu hore (pri volnom páde sa treba pozerať pred seba a nie dolu) čo ma dosť štekli a len začujem „na tri skáčeme“. Ešte nemôžem skočiť, neviem čo mám robiť, ja si nič nepamätám, toto je môj koniec! Fred mi automaticky dáva moje ruky na opraty, tak sa držím vlastne sama seba a nemyslím. Fred skočí a ja skáčem s ním.
Prvotný šok ja za mnou, letím teda padám a padám a nemôžem dýchať!!! Do kelu, hovoril niečo o dýchaní, ale myslela som, že preháňa. Čo to hovoril koľko trvá ten povestný úžasný voľný pád? Nemôžem dýchať, ako sa len nadýchnuť. Zrazu pocítim buchnát na ramene a ruky mi vystrelia hore. Sranda, telo si zapamätalo čo má robiť, len stále nemôžem dýchať. Takto dlho to nevydržím. Udusím sa vo vzduchu. To bude trapas. Už vidím tie titulky: BLONDÍNA UDUSENÁ PRI ZOSKOKU. Ďalší buchnát po ramene, nereagujem, veď sa dusím. Buchnát a pred tvárou mám ruku, ktorá signalizuje OK. Hm som ako opica a napodobňujem inštruktora, lebo ruka mi vystrelí a prsty sa spoja do tvaru OK! A pritom vôbec nie som OK!!! Dokonca som sa pristihla, že som sa ešte aj slušne usmiala (akony to Fred mohol vidieť), aby som umocnila dojem, že som OK. Rozmýšľam ako dlho to vydržím, pred nosom mám však znenazdajky ten výškomer (asi sa to tak volá), ktorým neviem čo mi chcel povedať, tým číslam nerozumiem tak nech ma nedeptá, a v tom to prišlo. Zrazu sme spomalili a jemne nás to nadvihlo hore, úplne jemne ako na húpacom koni, ťahalo nás to pár sekúnd hore a už bolo po mojom utrpení. Zrazu nastalo úžasné ticho. Také ticho som zažila len pri potápaní sa. Nič nepočuť, žiadne vtáky, žiaden šum lístia, len sem tam môj dych, ktorý sa snažím niekde chytiť. A teraz letíme. Je to nádherné, také oslobodzujúce. Cítim ako mi prúdi krv v žilách, vietor v tvári a úžasná slobodu. Chcela by som, aby to trvalo večne. Z mojich snov ma vyruší Fred s otázkou ako mi je. Adrenalín má na mňa zaujímavý účinok, cítim sa úžasne, nemyslím na nič, len na ten zaujímavý pocit vo vnútri a smejem sa. Fred ma necháva kormidlovať (no neviem či sa to tak povie, ale ja mám ten pocit, že kormidlujem), pritiahnem jedno lano a úžasná otáčka, druhé a točím do druhej strany... plachtíme a vznášame sa vo vzduchu. Tancujeme spolu s ostatnými parašutistami. Ich padáky a oblečenie hýria farbami, je to krásne a končí sa to. Nemám strach z pristávania, len skrčiť nohy a pritiahnuť si ich k telu, takže je to vlastne na Fredovi. Snáď nebudem moc ťažká. Fred mi už dáva povel a ja posilňujem svoje brušné svaly a priťahujem nohy. Fred neudržal rovnováhu a padáme na zem a ja sa smejem.
Smejem sa aj, keď ku mne beží Iva s foťákom a vedľa mňa pristávajú krásne elegantne na jednej nohe ostatní. A stále sa smejem...
a Ifča sa potom smeje tiež ...
