X+Peter Uher. Jeho fotografia z novín Franc.Polynézie.
.Moje osobné spomienky
Najviac si Petra pamätám z rokov 1991-92. Bol som vtedy študentom gymnázia v Prievidzi, a vtedy Peter začal podnikať a založil si firmu Mandat.
Vtedy som občas chodieval do jeho firmy, čítajúc si tam odborné knihy, technické brožúry a hlavne kochal som sa v počítačoch 286, ktoré boli vtedy v postkomunistickom Československu novinkou. Potom Peter v roku 1992 ušiel nevedno kam.
Keď Mandat dali do likvidácie, mnohé knihy, dokumenty, tlačivá skončili aj u nás, v rodinnom dome. Mnohé boli neskôr dané do zberu papiera. Z jeho bohatej firemnej knižnice mi pomohli odborné knihy - učebnice matematiky, fyziky, programovacieho jazyka C atď. Nakoniec som ich v januári 2010 daroval do tvoriacej sa knižnice detašovaného pracoviska Žilinskej univerzity.
Odvtedy ubehlo veľa času. Až naraz v októbri 2009 sa jeho rodičia úradnou cestou dozvedeli, že Petra našli mŕtveho na ostrove Tahiti vo Francúzskej Polynézii. Traumatické obesenie a následné utopenie, ako som dešifroval o jeho smrti z francúzsky písanej pitevnej a policajnej správy. Informovala o tom aj miestna tlač (link, link).
Ako žil vo svete od roku 1992 a potom v Polynézii od roku 1996 je pre nás dosť neznáme a preto budeme radi každému svedectvu o Petrovi.
.Spomienky jeho matky Márie Uherovej
Už v štvrtej triede základnej školy začal Peter hovoriť, že ho baví matematika, že bude matematik. Učiteľky nám hovorili, že je duševne vyspelejší ako jeho rovesníci. V ôsmej triede sa rozhodol, že pôjde študovať na matematické gymnázium do Žiliny, kde aj nastúpil. Strata času cestovaním, bývanie na internáte, kde nemal súkromie a náplň hodín matematiky však jeho predstavy sklamali. Preto prestúpil na gymnázium v Prievidzi.
Niečo z tejto skúsenosti opísal vo fejtóniku Internát.
Od šiestich rokov sme s ním chodili na túry do hôr a zber lesných plodov, čo si mimoriadne obľúbil.
Počas štúdia mal množstvo koníčkov, ako napríklad – chodil ryžovať zlato do Chvojnice, Gápla a ďalších lokalít spomínaných v archívoch, urobil si skúšky na predaj húb na Miestnom národnom výbore v Prievidzi, pomáhal archeologičke pri vykopávkach v Hradci, zbieral liečivé byliny, robil pešie túry po slovenských horách, v zime robil prechody na bežkách i pešo, zbieral netradičné plody ako drienky, rakytník rešetliakový, vyrábal z nich šťavy, lekváre a podobne. Tiež skúšal šiť spacie vaky z rôznych materiálov. Ochotne mi pomáhal s prácami v domácnosti. Popritom nemal s učením problémy.
Koncom tretieho ročníka gymnázia dostali na školu počítače, ktoré ho veľmi zaujali. Vymyslel nový programovací jazyk, ktorý nazval Perla. Patent naň mu ale neuznali, vraj je už programovacích jazykov dosť.
Vo februári 1986 pred ukončením stredoškolského štúdia sa dostal na psychiatriu, čo vysvetlil v jeho opise liečenia. Už tu na rozdiel od ostatných spolužiakov sa nebál naplno hovoriť svoj názor, za čo bol spolužiakmi obdivovaný, a tým že mal dobrý prospech, sa ho neodvážili zo školy vylúčiť. Už na gymnáziu si ho začala všímať ŠTB.
Po prepustení z psychiatrie zmaturoval, po roztržke s nami rodičmi odišiel do Kladna, kde sa zamestnal ako programátor.
Pretože mal od lekárov na psychiatrii stanovenú psychiatrickú diagnózu, predsa sme len mali o neho obavy. Aj keď som o tom že je to tak silno pochybovala, nedalo mi, aby som nenapísala jeho vedúcemu pracovníkovi do Kladna, ako Peťo pracuje. Tu je jeho odpoveď, preložená mnou do slovenčiny:
Kladno 3. októbra 1986
Vážení rodičia,
Váš syn k nám prišiel 1.septembra 1986. Podarilo sa nám zaistiť pre neho ihneď ubytovanie na podnikovej slobodárni so solídnym spolubývajúcim.
Ako sme si overili, má dobré znalosti programovania mikropočitačov PMD 85. Dohodli sme sa s ním na pracovnom pomere s dobou určitou – 6 mesiacov. Pokiaľ bude mať záujem u nás trvale pracovať, zmluva sa predĺži na dobu neurčitú.
Bol zaradený ako programátor na počítačoch Konzul. Jeho zácvikom boli poverení dvaja skúsení programátori. Okrem toho sa zapojil do krúžku programovania SZM, kde majú počítače PMD 85, na ktorých pracoval už na gymnáziu.
Z tohto dôvodu som ho tiež vyslal na služobnú cestu do Bratislavy a Prievidze, ktorú úspešne vykonal a priviezol hodne programov a literatúry.
Pokiaľ sa týka jeho ďalšej perspektívy, má možnosť za určitú dobu / 1 – 2 roky / študovať diaľkove vysokú školu. To som mu tiež pri nástupe povedal.
Pokiaľ viem, tak vo voľnom čase sa zaoberá vývojom svojich vlastných programov. Podľa môjho názoru
má nadpriemerné schopnosti na prácu programátora, ale v súčasnej dobe asi nevyjasnené predstavy o svojich cieľoch. Pripadá mi tiež vyspelejší, ako väčšina jeho vrstovníkov.
Zatiaľ sa veľmi dobre zapája do nášho kolektívu a bol by som rád, keby to tak pokračovalo ďalej. Viac asi budeme vedieť po dvoch mesiacoch, keď už spozná našu prácu, a bude ju môcť porovnať so svojimi predstavami.
S pozdravom
RNDr. Přemysl S.
V liste zmienená služobná cesta do Prievidze mala pre neho aj ten význam, že si vzal oblečenie a iné svoje osobné veci do Kladna.
Spomínané nevyjasnené životné ciele mal dobre vyjasnené, ako to napísal v opise pobytu na psychiatrickom oddelení.
Po pol roku Peter prešiel do Prahy pracovať najprv ako "pokojská" na ubytovni, potom ako vrátnik. Tu vstúpil do Charty 77, v ktorej sa začal aktívne angažovať. Zúčastňoval sa na pražských demonštráciach, za čo býval zadržiavaný s ostatnými disidentmi.
Z tohto obdobia zanechal po sebe túto tvorbu:
Planéta makových slížov
Všade sa jedia makové slíže.
Pracujúci vyrábajú makové slíže.
Hlavou planéty je makový slíž.
Na čele vlády stojí slíž.
Zastupujú ho podslíži.
Rezorty spravujú slížoví ministri.
Zákonodarným zborom je makovo ľudové zhromaždenie.
Poslanci jednomyseľne hlasujú za vec makových slížov.
Do funkcií sú vyberaní najväčší jedáci makových slížov.
Všade sa jedia makové slíže.
Pracujúci vyrábajú makové slíže.
Hlavou planéty je makový slíž.
Na čele vlády stojí slíž. Zastupujú ho podslíži. Rezorty spravujú slížoví ministri. Zákonodarným zborom je makovo ľudové zhromaždenie. Poslanci jednomyseľne hlasujú za vec makových slížov.Do funkcií sú vyberaní najväčší jedáci makových slížov. Všade sa jedia makové slíže.Vedúcu úlohu má strana makových slížov.
Veľa strachu o syna som si vytrpela počas jeho pracovného pobytu v Prahe. V Prahe sa aktívne zúčastňoval schôdzok Charty 77 v bytoch, kde im často eštebáci vykopli vchodové dvere do bytu, kontrolovali a vypočúvali ich, zúčastňoval sa na demonštráciach v pražských uliciach, za čo bol zadržiavaný s ostatnými účastníkmi vo väzení. Spomínal mi vtedajšiu hovorkyňu Charty 77 pani Libušu Šilhanovú, ktorú podľa jeho slov často navštevoval. Raz sa vrátil z Prahy v krémovej dámskej baretke, čo bolo veľmi zábavné. Jeho zimnú čiapku mu zhodilo z hlavy vodné delo, a pretože bola veľká zima, pani Šilhanová mu poskytla svoju. On je hrdo nosil,
mal rád recesiu. Ani z domu si nechcel vziať svoju, tak som sa ju pokúsila oprať v horúcej vode, následne v studenej, potom vyvariť, ale čiapka bola stále nádherná ako nová, takže si ju vzal naspäť do Prahy so sebou. Nie raz bol pooblievaný vodnými delami, doteraz máme doma jeho občiansky preukaz, na ktorom to vidno. Eštebáci chodili aj k nám domov do bytu, pred pripravovanými demonštráciami ho chceli zadržať, ak sa nachádzal doma. Tiež navštevovali manžela v práci. Viac krát syna zadržali na železničnej stanici v Žiline,
keď cestoval do Prahy. Väčšinou ho pustili na slobodu až po desiatich hodinách, keď sa demonštrácia v Prahe
už skončila. Raz ho vraj zo Žiliny priviezli naspäť do Prievidze služobným autom.
Spomínal mi, ako ho raz zadržiavali na verejnej bezpečnosti v Prahe osem hodín. Po celý čas mu kládli otázky, na ktoré neodpovedal. Iba na jednu, ktorú mu kládli opakovane. Na otázku, čo videl na Staromestkom námestí zodpovedal jednou vetou, že videl vianočný stromček.
Zaujímala som sa o tieto demonštrácie, vedela som o nich vďaka uchu na Slobodnej Európe alebo Hlase Ameriky v rozhlase.
V duchu som mu fandila, ale aj sa veľmi o neho bála. V Prahe a Bratislave bolo členov charty a disidentov viacej, vzájomne sa podporovali, ja som tu na preriférií bola sama, nemala som sa s kým porozprávať, a o to ťažšie som to prežívala. Viem že cestoval železnicou po Slovensku, pracoval v železničiarskom podniku, mal
zľavu na cestovanie železnicou.
Neskôr som sa dozvedela, že roznášal materíály Charty 77.
Medzi recesistické kúsky patrí aj jeho „Prihláška zlepšovacieho návrhu„
Prepisujem to z originálu, prekladám do slovenčiny.
Peter Uher, Železničné staviteľstvo Praha, závod 5; 13.6.1998
ZN podávam u: Federálne zhromaždenie ČSSR, Praha 1
Názov zlepšovacieho návrhu: Spôsob odstránenia prekážok, brániacich uplatneniu politiky národného zmierenia v Československu.
Ukazuje sa, že súčasný politický vývoj v Československu zhodne s tendenciami v ostatných tzv. socialistických krajinách smeruje k prekonaniu niekoľko desiatok rokov starého spoločenského zriadenia, ktoré i za tento pomerne krátky čas dokázalo a naďalej dokazuje svoju ekonomickú a morálnu nefunkčnosť. Ako jeho náhrada sa presadzuje pluralitná demokracia a po hospodárskej stránke dynamická sústava s prevažujúcimi prvkami voľného trhu a s dostatočnými zárukami sociálnej istoty.
K uskutočneniu tejto výraznej pokrokovej zmeny by mala prispieť v poslednom čase sa šíriaca a doceňovaná myšlienka tzv. národného zmierenia. Jej hlavným princípom v mierových podmienkach je upustiť od konfrontácie so silami zodpovednými za predchádzajúce koncepčné chyby a nezákonnosti, ktoré sú
doteraz pri moci. Dosiahne sa tak obmedzenie odporu brániaceho zmenám a celkové urýchlenie žiadaných premien.
Problémom pri uplatnení politiky národného zmierenia je však to, že k odstráneniu odporu síl pri moci nestačí len nevolať ich na zodpovednosť pre ich predchádzajúce pôsobenie. Súčasný stav im totiž poskytuje
značné privilégia a výhody, preto sa postavia proti každej zmene, ktorá by ich o tieto výhody pripravila.
Pokiaľ sa treba vyhnúť zlomeniu ich odporu silou ľudu, čo je však spojené s rizikami spoločenských, ekonomických, časových a prinajhoršom azda i ľudských strát, neostáva len vyriešiť načrtnutý problém potrebný na presadenie národného zmierenia.
Riešenie uvedeného problému, ktoré je predmetom môjho zlepšovacieho návrhu, spočíva v myšlienke odškodniť privilegované vrstvy za stratu postavenia a výhod, ktoré utrpia zavedením nového spoločenského
poriadku.
Ku konkrétnej realizácii by malo dôjsť tak, že by sa týmto osobám určil dôchodok – odstupné vo výške od niekoľko tisíc Kčs až povedzme, do 20 000 Kčs mesačne, podľa ich významu v súčasnej mocenskej hierarchii. Udelenie dôchodku by sa týkalo funkcionárov KSČ, vlády, ROH, zastupiteľských zborov, organizácii NF, armády, bezpečnosti a prípadne i ďalších, a to od republikovej úrovne až po jednotlivcov na úrovni
okresnej či miestnej.
Aby si uvedení prominenti mohli byť istí inkasom odstupného, vyplatila by sa im záloha na niekoľko rokov dopredu. Navyše, pokiaľ by sa rozhodli vysťahovať sa za hranice, tak prepočítané v tvrdej mene.
Aj keď môžu byť oprávnené námietky voči spravodlivosti takéhoto kroku a nákladom na jeho uskutočnenie, ktoré by dosiahli niekoľko miliárd Kčs, som presvedčený, že efekt môjho zlepšovacieho návrhu, spočívajúci
v urýchlení vývoja a obmedzení ľudských, ekonomických a spoločenských strát by výrazne presiahol potrebné investície.
Odpoveď:
Kancelária federálneho zhromaždenia ČSSR
Vinohradská 1, 11002 Praha 1
Praha 1.7.88
Peter Uher
A.H. Spurné 843
149 00 Praha 4 – Háje
V zmysle § 8 vyhl. Č. 105/1972 Zb. potvrdzujem príjem Vašej prihlášky ZN s názvom „Spôsob odstránenia prekážok, brániacich uplatneniu politiky národného zmierenia v Československu„ , ktorá bola doručená Kancelárii Federálneho zhromaždenia dňa 20. júna 1998 a bola zapísaná do denníka ZN pod č. j . 74
Súčasne Vám oznamujem výsledok prieskumu Vašej prihlášky ZN:
Predmet podanej prihlášky ZN odporuje čl. 2 až 6 Ústavy ČSSR – zákon č. 100 / 1960 Zb., v znení neskorších predpisov
Predmet ZN nespĺňa požiadavky 58 odst. 1 zákona č. 84 / 1972 Zb. o objavoch, vynálezoch, zlepšovacích návrhov a priemyslových vzoroch.
Podľa § 66 zákona č. 84 / 1972 Zb. Vám k vyjadreniu k výsledku k prieskumu prihlášky ZN stanovím lehotu do 30. júla 1988. Po jej uplynutí bude o prihláške ZN rozhodnuté podľa § 67 zákona č. 84 / 1972 Zb.
Predseda komisie ZN
Nečitateľný podpis
Z tohto obdobia napísal nasledovné dielko:
Prebudiť sa okolo obeda.
S dobrou náladou.
Začať si robiť výčitky.
Prečo nerobím na počítačoch nič zo svojich plánov.
Zo svojich veľkolepých a užitočných plánov.
Zaháňať výčitky.
Politika je prednejšia.
Nikto sa neobjavil,
kto by robil poriadnu politiku,
ku komu by som sa pridal, musím si pomôcť sám.
Bojovať za demokraciu,
Bojovať za konštruktívnu spoločnosť.
Za spravodlivosť.
Za slobodu prejaviť názor.
Za iné slobody.
Elementárne.
Za inteligentnosť.
Ležať v čs. nápravnom zariadení.
Na studenej podlahe a zvíjať sa.
S vybitými zubmi.
Dokopaný a tečie zo mňa krv.
V hustom cigaretovom dyme.
Okolo kriminálnici.
Ja poburovač, podvracač, rozvracač.
S rozbitým nosom. Medzi primitívmi. Pod vedením socialistických kápov. Na studenej podlahe. Ľudia, ste kreténi.
V januári roku 1989 začal pracovať na počítačoch v Bratislavských elektrotechnických závodoch ako programátor. Pokračoval v disidentskej činnosti. Počas väznenia pána Čarnogurského, ktorého tiež navštevoval, bol režim ešte zúrivejší. Urobili Peťovi prehliadku na ubytovni v Bratislave, kde našli
v jeho izbe dokumenty z Charty 77. Keď mu potom z Prahy doručili obvinenie z marenia výkonu funkcie verejného činiteľa z minuloročných demonštrácii v Prahe aj napriek tomu, že na tieto skutky Dr. Husák uložil amnestiu, v októbri emigroval do Rakúska.
Nepredstaviteľné množstvo sĺz som za mojím milovaným synom vyplakala. Veď ako politický emigrant sa už do vlasti nebude môcť nikdy vrátiť bez toho, aby si to neodsedel vo väzení. Pripadalo mi to, ako keby mi umrel.
List z emigrácie.
Čaute doma!
Vyvaľujem sa na posteli a píšem. Práve sme mali obed, celkom dobrý, ale málo hranolkov.
Dávajú tu veľa mäsa a samá kvalita, bez slaniny, ale málo prílohy. Asi po týždni v Traiskirschene rozvezú utečených po celom Rakúsku, do penziónov, väčšinou ubytovacích hostincov. Tri razy denne je strava, raz mesačne 400 šilingov vreckové.
Do Rakúska uteká mnoho Rumunov, Turkov a nás, sú tu aj Bulhari, Rusi, černosi a podobne.. Je nás na izbe päť Slovákov a jeden Rumun. Každý ušiel inak, kolujú po Rakúsku hotové legendy o možných spôsoboch.
Jedni mumáci išli z Talianska do Rakúska cez dvadsať kilometrov dlhý železničný tunel. Skoro sa zbláznili z okoloidúcich rýchlikov. So mnou sú dvaja čo šli z Čiech do Rakúska sedem dní zavretí v železničnom vagóne.. Samé lepšie veci.
Je tu pokoj, žiadni boľševici. Pretože som bez peňazí, chodím stopom. Ide to rovnako alebo o niečo lepšie ako u nás. Všetci sa tu snažia nájsť si nejakú robotu. Za deň sa dá zarobiť 300 až 500 šilingov. Je to ale načierno a môžu byť z toho problémy.
Bol som tri dni na cestách, aj vo Viedni hľadať sponzora na môj prvý projekt. Aj som ho našiel, je to jedna zavedená česká firma. Práce sme rozbehli aj s dvoma kamarátmi – elektrotechnikmi. Firma zaplatí investície
a urobí management. Uvidíme, ako to vyjde.
Viedeň sa mi nepáčila, zdá sa mi ošarpaná.
Chlieb, mlieko a písanky sú tu pomerne drahé, ovocie a telefón skôr lacné.
Neviem či o tom viete, ale mám doma trestné stíhanie za „ marenie výkonu právomocí verejného činiteľa „ za demonštráciu 28.10.1988 – teda tú pred rokom!!! Chcel som utiecť asi o dva týždne neskôr, ale keď to prišlo, tak som sa vyparil. Šéf a kolegyňa ten papier videli, lebo mi prišiel do práce.
Škoda, že som prišiel o celú nabalenú krošňu, lebo ma dvesto metrov pred hranicou zastavili maďarskí pohraničiari. Zhodil som batoh a utekal som. Mal som v ňom šaty, pas, občiansky preukaz, zelený spacák, papiere a tiež úradné rozhodnutia – amnestia, domová prehliadka a nové trestné stíhanie. Keby mi domov prišiel akýkoľvek buzeračný papier – rozsudok alebo podobne, pošlite mi ho, zíde sa mi k politickému azylu.
Oni si to totiž musia overiť, a s týmto by to bolo rýchlejšie.
Pretože som si myslel, že mi štát zhabe celú výplatu, potiahol som z roboty moje diskety. Keď ale peniaze prišli, treba to zaplatiť. Je to deväť diskiet Polaroid a asi štyri zelené, ostatné ostali v šuplíku. Zavolajte mu Vy, koľko peňazí treba poslať, je to asi tisíc korún.
Prototyp spacáku budem veľmi potrebovať. Zbaľte ho tak, aby vypadal na spacká, a nech mi ho dovezie do Viedne aj so zeleným batohom. Jeden kamarát by mal doniesť domov ušitú padákovinu do toho spacáku, aj tú
budem potrebovať. Poslať treba lepidlo Purocel na molitan, je v skrinke nad mojou posteľou. Sú tam ale dva typy, treba doniesť ten na molitan.
Ďalej by som potreboval: šaty, čiapku, šál, rukavice, topánky, prádlo – ponožky, ihly, nite, pastu a kefku na zuby, uteráky, malé nožničky, autoatlas Európy, ak je v kníhkupectve - ostal mi v Maďarsku, plavky, dáždnik, slovníky, aj ten červený – kybernetika v piatich jazykoch, zoznam počítačových kníh čo mám na poličke, budem niektoré potrebovať.
Ďalej návrh môjho počítačového jazyka Perla, je na poličke v dvoch exemplároch, treba ten okopírovaný, nie originál, peňaženku - strácam drobné, malý poznámkový blok do vrecka, vitamíny a lieky, leukoplast, tú vodičku na kožné nemoci, vreckovky.
V Bratislave na ubytovni mi ostali ešte knihy a zopár drobností. Rádio som doniesol domov, je pod mojou posteľou. Na ubytovni som býval s Ing. Vlado V. izba 310, Rybničná 61, Rača. Autobus 105, 117 z Račianskeho Mýta na prvú zastávku pred konečnou, na zastávku BEZ.
Tiež by sa mi z domu zišiel druhý rám na okuliare, je v igelitovom vrecku spolu s drobnosťami v skrinke nad mojou hlavou, v spodnej poličke.
Môj dáždnik som nestačil nechať opraviť, je doma. Zobral som si mamin starý červený, je v Maďarsku. Aj vibramy sú s Maďarsku, aj tam som šiel na čierno, cez les. Tak ma dotlačili, že som ich zahodil a dal som si botasky.
Ak budete volať šéfovi, povedzte mu, aby môj slovník, podľa ktorého Eva píše, poslali po skončení práce Vám, potom mi ho tiež pošlite.
Mamin list mi došiel dnes, takže cestoval päť dní.
Ak mi budete posielať slovníky a knihy, tak na adresu: Peter V. Janits café, Burgan, Austria!!! Asi sa po čase presťahujem ku kamarátom.
Ocko nech príde do Viedne, stretnúť sa môžeme pri južnej stanici / SUDBAHNHOF /. Hneď vedľa nej – východne medzi ulicami Arsenal a Landstrasser je park a v ňom konečná stanica električky „D“ s točňou. Tam by som čakal.
Zdá sa, že sa tu uchytím, už teraz sa cítim ako ryba vo vode.
Pozdravte všetkých
Peter
Poznala som jednu pani z okolia Prievidze, ktorá bola vydatá za rakúskeho občana, bola vdova, a hoci mala už skoro sedemdesiat rokov, cestovávala autom, ktoré sama riadila často do Viedne a späť. Poprosila som ju, či by nepreviezla synovi nejaké veci. Bola veľmi ochotná, asi mala také dobrodružstvá v obľube.
Začiatkom decembra 1989 som nabalila plný ruksak. Boli v ňom domáce klobásy, koláče, ktoré som mu upiekla, hodne jeho osobných vecí a hlavne turistická výstroj. Vtedy sme si ešte život bez potuliek po turistických chodníkov v horách nevedeli predstaviť. Večer, keď sa zotmelo, som sa vydala na cestu s ruksakom na chrbte na autobus, a to s pocitom, že na mňa za každým stromom číha bystré oko príslušníka ŠTB. Mala som hrozný strach. Ako keby som mala na čele napísané, akú diverznú akciu práve vykonávam. Taktiež z toho, že syn tej pani bol člen verejnej bezpečnosti, býval s ňou v jednom dome a nevychádzali spolu práve najlepšie. V ten večer mal byť doma, nemal službu, tak som sa bála, či sa spolu nestretneme a rozmýšľala som, aké výhovorky použijem. Našťastie nebol doma a donesené veci som odovzdala bez problémov.
Po návrate mi pani D. porozprávala, ako musela všetky veci na colnici povykladať, ako sa jej colnici v nich prehrabovali a vypytovali sa, prečo preváža turistické topánky a inú výstroj. Našťastie viezla dvoch chalanov, ktorí to zdôvodnili tým, že sa chystajú robiť túry v Alpách.
Syn si to prišiel vyzdvihnúť k nej do bytu, všetko prebehlo hladko.
Ale na strach z tejto akcie do smrti nezabudnem.
Keď sa otvorili hranice na západ, všetci sa hrnuli do Rakúska, tak sme sa so synom dohodli aj my, že ho navštívime. Auto sme nikdy nemali, preto sme sa dohodli s manželovým priateľom, ktorý bol tiež
zvedavý na tých západných imperialistov, že ich navštívime. Vydali sme sa spolu s masou ďalších zvedavcov 16. decembra 1989 na cestu do Viedne.
Stretnutie so synom sme si dohovorili pred Dómom sv. Štefana. Pamätám sa, že syn mal oblečenú červenú vetrovku a neodmysliteľný ruksak na chrbte. Prechádzali sme sa asi hodinu, potom sme sa rozlúčili.
Išli sme si oči vyočiť na obrovských, pekne upravených, čistých sklách výkladov, plných tovaru, vysvietených reklamách, čistom meste; cítila som sa tam ako Alenka v ríši divov.
Najväčšie prekvapenie sme zažili po návrate na parkovisko, kde za nami prišla jedna pani, ktorá bývala v dome pri parkovisku, priniesla nám termosku s horúcim čajom, ktorý pre nás uvarila, trochu sme
sa rozprávali, ako nám to umožňovala naša chatrná znalosť nemčiny a dozvedeli sme sa, akí sú naši rakúski susedia nadšení, že sa konečne komunistický režim u nás rúca. Dala nám sedemsto korún, ktoré jej vraj zostali po návšteve Slovenska, čo boli na tie časy dosť veľké peniaze. Vraj sa na cestu k nám už dlhšie nevydajú, aby sme si ich nechali.
Znova sme si svoje odstáli na colnici a vrátili sa po prvej návšteve západu plní dojmov naspäť domov
Po nežnej revolúcii sa vrátil domov pred Vianocami. Neskôr si založil firmu na dovoz a dodávanie počítačov. Dovážal počítače z Taiwanu a Ameriky. Mal prenajaté priestory v baníckej slobodárni, kde zamestnával niekoľkých pracovníkov, ktorí ich skladali a dodávali. Spočiatku sa mu darilo, pododával počítače mnohým firmám v Československu, no spriatelil sa s jedným podvodníkom, ktorý už za komunistického režimu odsedel dlhé roky vo väzení. Bol inteligentný, mimoriadne technicky zručný, syn mu dôveroval. Až do času, keď sa raz vrátil syn z práce veľmi nahnevaný na spomínaného človeka. Dva týždne po tom syn emigroval. Asi pred tromi – štyrmi rokmi patril spomínaný človek ešte k najhľadanejším zločincom na Slovensku. Chytili ho niekde na Morave, kde býval v podnájme. Moje presvedčenie je, že to bol hlavný dôvod synovho bankrotu, strachu z neho a s ním spolupracujúcej mafie a následného ďalšieho úteku do sveta a skrývania sa. Možno mu hrozilo to čo vtedy mnohým jeho rovesníkom, ktorých doteraz nenašli. Či v tom mala prsty aj synova pre nás ťažko pochopiteľná zvláštna povaha neviem posúdiť. A neviem, či sa to vôbec niekedy dozvieme.
Pre nás rodičov, ale hlavne pre mňa nastali mimoriadne ťažké časy, lebo neboli ešte prijaté zákony o konkurze a vyrovnaní, a vyšetrovateľ nám na otázku, čo robiť ďalej s firmou, v ktorej zanechal všetky prístroje a zariadenie, odpovedal, aby sme tovar predali a dlhy vyplatili. Keď to pri jednom, ako vždy krátkom telefonáte odobril aj syn, tak sme sa do toho pustili.
Ja, čo som celý život pracovala v zdravotníctve a o počítačoch, tlačiarňach, faxoch, podnikaní a väčších peniazoch nemala ani tušenie, som začala tovar predávať. Samozrejme za tretinovú cenu.
Na prvom pojednávaní na Okresnom súde v Prievidzi ho oslobodili, lebo vraj podvod nespáchal, keďže všetok materíál nechal vo firme. Prokurátor sa odvolal a pri opakovanom pojednávaní v roku 1999 ho odsúdili na podmienečný trest.
S políciou ani so súdmi som nemala nikdy do činenia, moja práca spočívala v pomoci chorým a uboleným ľuďom. Veľmi som sa trápila a hlavne všetkého bála, polície, súdov aj vstupu do priestorov firmy. Strach z podobných udalostí mám doteraz.
Myslím si, že som jednala čestne, keď som každému odpovedala, že má svoje pohľadávky k synovi hlásiť na políciu alebo na súd.
Peter odišiel v júni 1992.
Každý rok za chvíľu zatelefonoval, o sebe nepovedal nič, iba že nemá peniaze, tak nemôže dlhšie s nami hovoriť. Možno sa bál, že ho hľadá polícia pre dlhy, ktoré po sebe zanechal. Keď sa naposledy ozval v januári roku 2000, povedala som mu, aby napísal knihu, že mal pestrý život.
V roku 2003 som ho v knihách písaných pod pseudonymom spoznala.
A tu sa začína odvíjať podľa mňa ďalšia kapitola jeho a tiež môjho života.
Žiaľ, ešte nemám dostatok psychických síl na zverejnenie tejto kapitoly jeho a môjho života, hoci mám túto časť našich životov virtuálne aj knižne spracovanú.
Potom prišla smutná správa. 22. októbra 2009 nám prišli oznámiť policajti, že náš syn, Peter je mŕtvy. Vraj spáchal samovraždu vo Francúzskej Polynézii na Tahiti. Bol to pre nás strašný šok. Ani som dobre nevedela, kde sa Tahiti nachádza. Preto som to musela nájsť na mape.
Následne sa nám ohlásila radkyňa slovenského zastupiteľstva v Paríži, čo chceme ďalej podniknúť. Či prevezieme jeho telo domov, pochováme tam alebo ho dáme spopolniť . Na prevoz domov sme nemali dosť peňazí, na spopolnenie tiež, lebo by ho museli letecky prepraviť na Nový Zéland a tam spopolniť a to by bolo ešte drahšie. Ostávala len jedna možnosť – pochovať ho tam. Našťastie sa nám ozval jeden synov priateľ, ktorý bol ochotný pomôcť nám s pohrebom. Pochovaný bol 10. novembra 2009 o šestnástej hodine ich času / o tretej hodine v noci 11.11.nášho času / na miestnom cintoríne v hlavnom meste Papeete na Tahiti vo Francúzskej Polynézii bez našej účasti, s niekoľkými priateľmi.
Netušila som, že internet zavedený k vôli nemu domov raz využijem na jeho pochovanie.
Je hrozné prežiť dieťa, štyri mesiace som sa nekonečne trápila, našťastie mi ponúkla bývalá kolegyňa možnosť zamestnať sa vo svojom odbore v ktorom som pracovala celý život a to po desiatich rokoch starobného dôchodku. Veľmi mi to psychicky pomohlo, práca ma baví.
Ale ešte mi stále kradne spánok rozmýšľanie o prázdnych miestach a nevyriešených udalostiach v jeho živote.
Týmto by som ukončila prvú časť synovho životopisu. Píšem, lebo mi to psychicky pomáha, tak ako to zrejme pomáhalo aj jemu. Píšem to hlavne pre svojich príbuzných, priateľky a jeho známych ako zadosťučinenie za jeho život. Pokračovanie pripravujem, snažím sa získať čo najviac poznatkov o jeho živote a činnosti na druhom konci zemegule. V apríli tohto roka sme po jeho stopách vyslali na ostrov mladšieho syna, ktorý všeličo o Peťovi pozisťoval. Dúfam, že sa mu to do konca roka podarí spracovať, aby sme to mohli uverejniť.
V Prievidzi
15.6.2010 Spracovala Petrova matka Mária Uhrová
.Fotogaléria
Peťo ešte ako malý chlapec (link).
(kliknutím na fotografie dostaneme ich zväčšené verzie)
Tu je Peter v džungli polynézskeho ostrova. S batohom, papiermi v ruke.
O niekoľko rokov neskôr - stále ako večný turista, pútnik na Tahiti....
Záber z vnútra jeho domčeka v lese (link). A napokon jeho hrob na Tahiti v Papeete.
Úmrtné oznámenie, vystavené v Prievidzi. Napísal "Dal som si smrť sám...", čo bolo jeho motto na rozlúčku so životom.
.Summary in English
This blog-post is dedicated to Peter Uher, my cousin. He died by commiting suicide in his 41 years of age. It happened in October 2009 at the Tahiti island. At that time a Local French written newspaper has published two articles about his death.
This blog maps a portion of his life mainly from his mother's point of view. What is mostly unknown to us is Peter's life in exile somewhere in the world from 1992 and from 1996 at Tahiti.
We would be glad to receive any of your reports about Peter's life abroad, if you have any. Please contact us through the contact form.
