Životopis so zdôraznením politického vývoja
Narodil som sa v roku 1968 v Bojniciach pri Prievidzi. Matka je zdravotná sestra, otec je automechanik, mladší brat sa učí na poľnohospodárskom učilišti. Počas navštevovania ZDŠ som mal vždy výborný prospech.
V šiestom ročníku som prestúpil do triedy so zameraním na matematiku. Tá sa mi stala náplňou života, čo sa prejavovalo aj v častej účasti a úspechoch v súťažiach, nielen na základnej, ale aj na strednej škole. Chodil som na pionierske tábory, pamätám si ich celkom osem. V ZDŠ som bol vystavený istému tyranizovaniu niektorých žiakov – primitívov, čo vo mne prehlbovalo humánne a demokratické myslenie. Nebál som sa postaviť na odpor, aj keď to bolo psychicky náročné.
Pre ďalšie štúdium som si zvolil matematickú triedu gymnázia v Žiline s pôsobnosťou pre stredoslovenský kraj. Pri nástupe som bol nemilo prekvapený – do triedy vtrhli starší študenti, dávali tzv. pupina, čo je udieranie mincou po bruchu a násilne maľovali telo fixkami. Proti tomu som napísal do školského časopisu ostrý fejtón. V čase jeho uverejnenia som už študoval na gymnáziu v Prievidzi, čo bolo do istej miery šťastie, lebo podľa svedectva priateľov do bývalej triedy vtrhli znova hordy starších študentov a pýtali sa „kde je ten Uher„. K môjmu prestupu prispeli ešte väčšou mierou pomery na internáte, kde starší žiaci z priemyslovky chodili často opití, vyberali peniaze na pivo, nútili robiť rôzne ponižujúce scénky a pri neuposlúchnutí hrozili násilím. Nepomohli ani sťažnosti u vychovávateľov a riaditeľa internátu.
V dobe prestupu do Prievidze som už bol presvedčením ortodoxný komunista, čo sa prejavovalo v častých diskusiách so spolubývajúcimi na internáte, ako aj v príspevkoch do školského časopisu v Prievidzi. Okrem toho som javil sklony k recesii a irónii, ktoré si moji spolužiaci určite pamätajú.
Gymnázium v Prievidzi mi pripadalo pokojnejšie a solídnejšie ako v Žiline. Avšak aj tu som začal kritizovať niektoré javy. Ako príklad spomeniem odber novín. Predplatené bolo desať kusov týždenníka Nové slovo v cene po dve Kčs. Z nich sa prečítali vždy iba dve a ostatných osem išlo do zberu. Ročne sa tak vyhodilo osemsto korún na triedu. Preto som sa spýtal triednej profesorky, kto noviny objednal, keď o ne nie je záujem. Ako odpoveď mi poradila ísť vyššie. Tak som zaklopal u zástupcov riaditeľa, kde som sa dozvedel, že „bububu„. Okrem toho padla zmienka o akejsi tlačovej komisii, OV KSČ a určených kvótach tlače.
Odhodlaný dopátrať sa pravdy navštívil som ďalej ideologického tajomníka na OV KSČ. Dozvedel som sa síce, že dnešná mládež a konkrétne jeho syn nemá skromnosť a vkus a chce nosiť rifle, že ľudia sa zbytočne zaujímajú o zdravotný stav predsedu vlády Štrougala, ale v mojej veci sa nič nevyriešilo a nedozvedel som sa nič konkrétne. Preto som naostatok napísal list na ÚV KSČ. Zakrátko som bol ozvaný k riaditeľovi gymnázia, ktorý sa ma snažil o niečom presvedčiť, keď mu to však moje argumenty prekazili, vyhlásil, že oni ma vlastne na školu prijať nemuseli a že mám dve cesty. Pri odchode som mu zdôraznil, že mojim zvykom je vyberať si tú menej schodnú.
Potom však prišiel šok – akosi som si neuvedomil, že mám iba šestnásť rokov, a nie som plnoprávny, čo umožnilo škole celú záležitosť ututlať s rodičmi.
V nastúpenom kurze som pokračoval ďalej, napríklad zdržaním sa hlasovania na celoškolskej konferencii SZM pri voľbe časti výboru atď., postupne som si však uvedomoval, že táto drobná práca má istý zmysel, ale že nášmu štátu pomôže už len zásadnejší obrat. Rovnako som opustil pole komunistickej filozofie a prešiel k agnosticizmu ako základu a v konkrétnej teórii k akejsi kybernetickej filozofii podobnej neopozitivizmu, s niektorými prvkami blízkymi psychologickým teóriam doktora Plzáka. Vždy som pri tom ostával a ostávam zástancom humanizmu a demokracie.
Koncom tretieho ročníka som prišiel v škole do styku s osobnými počítačmi, ktoré ma veľmi zaujali. Trávil som pri nich celé poobedia a chodil k nim už ráno o šiestej, aby som mohol využiť dve hodiny do začiatku vyučovania, čo je príznačný celosvetový jav u mikropočítačových nadšencov. Rýchlo som ovládol potrebné poznatky pre kvalitnú prácu s počítačmi a chcel som realizovať niekoľko svojich námetov – programov. V polovici štvrtého ročníka gymnázia som sa rozhodol vystúpiť zo školy a nájsť si zamestnanie typu vrátnik a podobne. Prispelo k tomu moje filozofické presvedčenie, odpor k školskému systému ako aj možnosť uplatniť sa pri počítačoch bez oficiálneho vzdelania.
Čakal som do februára 1986, kedy by som dosiahol osemnásť rokov. Moje rozhodnutie sa stalo známym a mnoho ľudí sa mi snažilo vyhovoriť.
Predovšetkým rodičia, s ktorými som takto prišiel do konfliktu. Treba dodať, že som si s nimi vlastne nikdy nerozumel, pretože ich jednoduché stanoviská boli pre mňa neprijateľné a moje názory a konanie pre nich zas „ nenormálne„. Na žiadosť matky som sa dostavil k psychologičke, ktorá vykonala niekoľko testov. V diskusii som uviedol, že som nedávno premýšľal o samovražde ako najefektívnejšom rozhodnutí v ľudskom živote.
Toto tvrdenie môže vyplývať z vyššie uvedených filozofických smerov.
Moja typická neopatrná otvorenosť a zhovorčivosť však mala zdrvujúce následky. O niekoľko dní som sa dozvedel, že „testy nedali presnú odpoveď a bolo by treba ísť do Martina na týždenné psychiatrické pozorovanie „. Ja som neprezieravo súhlasil, vybavil sa teniskami, aby som vo voľných chvíľach nezabudol na šport a okolité hory a s matkou odcestoval do Martina. Na psychiatrickom oddelení tunajšej fakultnej nemocnice mi odobrali krv, spravili bežné vyšetrenia, psychológ si vyžiadal odpovede na niekoľko otázok, pričom profesionálne odmietal diskusiu. Nasledovali akési úradné zápisy. Vec mi začala byť podozrivá, keď mi odobrali občiansky preukaz a navrhli obliecť sa do pyžama. Potom ma zaviedli na vrchné poschodie, celé vrátane dverí zamrežované. Ukázali mi izbu kde budem spať. Boli v nej štyri postele, z toho tri v podobe klietky potiahnuté pevným pletivom a uzavreté na zámok. Chvíľu času čo mi zostávala som využíval učením sa nemeckých slovíčok zo školských zošitov. Pokúšal som sa tak premôcť nervozitu. A v tom to prišlo. Mohutný ošetrovateľ ma zavolal do svojej miestnosti a požiadal ma, aby som si ľahol. V rukách mal pripravenú injekciu. Ťažko popísať moje prekvapenie a zdesenie, ale injekciu som odmietol a žiadal som právne vysvetlenie, advokáta, či niečo podobné. Ošetrovateľ ma chladnokrvne vyzval, aby som sa podrobil zákroku, a keď som naďalej odmietal, privolal si štyroch pacientov na pomoc.
Nemohol som už nič robiť. Uviedli ma do spomenutej postele – klietky, dostal som injekciu a bol som zamknutý. Doslova sa okolo mňa uzavrel svet, pretože asi po desiatich minútach som tvrdo zaspal. Nasledujúci týždeň si takmer nič nepamätám, okrem toho, že mi dávali injekcie a s nimi aj zábaly na odpuchnutie zadku. Čo som jedol neviem, viem však, že na WC ma museli sprevádzať, aby som od slabosti neodpadol. Po týždni ma previedli na liečbu tabletkami. To už som bol vychudnutý a zničený. Tabletky vyvolávali u spolupacientov rôzne vedľajšie účinky. Ja som mal problémy s jedením. Po prvom hlte sa mi podarilo ešte nanajvýš pol druhého a potom sa ruka s lyžicou zastavovala na pol ceste k ústam, ak sa jej vôbec podarilo nabrať jedlo. Niektoré pokrmy som vôbec nemohol zjesť. Jedol som aj dvakrát dlhšie ako ostatní, čo vyvolávalo nevôľu, keďže už bolo treba upratovať. Bez toho, aby to človek zažil, ja asi ťažko prestaviť tie muky, keď ruka s príborom zastanú a napriek všetkej snahe sa nepohnú zo svojej neprirodzenej polohy.
Podobne to bolo pri upratovaní izby a spoločných priestorov. Tablety navyše vyvolávali problémy s močením. Psychiku ničili aj niektorí spolupacienti. Osobitne starý pán, ktorý už ničím nepripomínal človeka. Niekedy donekonečna opakoval nezmyselné výroky, privolával známe osoby či pľuval z postele, kde bol uzavretý, až do stredu miestnosti.
Svojim zjavom pripomínal karikatúru staroby, zošlosti a smrti a jeho hlas znel veľmi smutne. V noci často krát driapal sieť okolo postele, dokonca sa mu podarilo niekoľko očiek roztrhnúť. Niekedy ho ošetrovateľka utíšila injekciou. Mnohokrát nás prebudil cvrkot moču, kvapkajúceho z jeho postele na zem. Ráno sme mali problémy s utieraním tohto moču, roztečeného a zaschnutého na veľkej ploche. Nielen že sa zvykol pomočiť, ale aj púšťal do gatí. Sestričky ho so snahou o trpezlivosť prezliekali. Keď mu však raz na ceste na záchod, pri ktorej ho dvaja muži museli podopierať, vypadla z trenírok čierna masa na zem, jeden chlap ušiel, sestrička sa od veci dištancovala a tak som sa pokúsil pomôcť ja. Vzal som páchnuce hovníčko do papiera a odniesol ho na záchod.
Pri umývaní tohto dedka sestričkami priamo na izbe som si všimol, že na zadku má na dvoch miestach chýbajúce mäso na ploche 1 cm2 a v hĺbke 4 mm. Tieto rany mu nekrvácali, ale nevedel som si predstaviť ich pôvod. Vypadali, ako by boli vytrhnuté kliešťami.
Starca kŕmili tekutou stravou, z ktorej polovicu vykydal na ručník. Často ho nemohli napchať, pretože rečnil či vydával rôzne zvuky. Aby stále neležal na posteli, posadili ho niekedy do kresla a posteľnou plachtou ho k nemu priviazali, pretože inač by mohol spadnúť na zem.
Ďalším spolubývajúcim na mojej izbe bol akýsi mladý muž nepríjemného výzoru. Raz ma prekvapil, keď ležiac na posteli z ničoho – nič vyhlásil: „Mal som ho vtedy chytiť za gule„. Nasledovalo niekoľko úvah o jeho vynútenej a chcenej minulosti. Neskôr bol preložený na vedľajšiu izbu, odkiaľ sa však zakrátko vrátil ku mne, keď sa neúspešne pokúsil obesiť na lustri a rozbil ho. Predtým údajne skúsil vypiť acetón, inokedy zase prerezať si žily na zápästí.
Aby to nestačilo, tak prišiel po čase ďalší starý pán, mohutnej postavy a zachovanej sily. Údajne bol drevorubačom a stále produkoval výzvy „Nože Jano, naostri sekeru“, alebo sa pýtal “Tak kedy pôjdeme rúbať?„ Prenášal predmety z našich stolčekov, raz si zhromaždil na svojom všetky naše šálky a džúsy. Moje obavy pred fyzickým napadnutím zosilneli, keď som sa od jeho rodiny dozvedel, že pred časom chcel sekerou zabiť príbuzného. Na bruchu mal asi tridsať centimetrovú jazvu po operácii a brnkal mi na nervy, keď si ju sústavne prezeral a opatroval. Navyše k nemu chodili lekári a pichali mu vnútrožilné injekcie proti srdcovej slabosti.
Tabletky som musel užívať asi štyri týždne, počas ktorých som nedokázal nič robiť, iba sa válať v posteli a pokúšať sa zaspať. Noviny a časopisy som vôbec nemohol čítať, ani keď som sa ako snažil. Hocikedy keď som pozrel na písmená, premohla strašná únava a odpor voči čítaniu a chcelo sa mi driemať. Psychicky to na mňa pôsobilo prinajmenej rovnako, ako nemožnosť jesť. Stuhnutosť v chôdzi, pochádzajúca z liekov, bola typická pre väčšinu pacientov.
Vo vedľajšom oddelení sa nachádzala šestnásťročná slečna, ktorá tu bola už druhý raz. Pochádzala z Horehronia, jej otec často pil. Keď potom prišla na strednú pedagogickú školu v Turčianskych Tepliciach, kde spí na internáte v jednej izbe tridsať dievčat, nevydržala nápor nepriaznivých okolností a zrútila sa. Často ju bez príčiny prepadával plač. Po niekoľkých mesiacoch pobytu na psychiatrii sa jej stav zlepšil a dostávala už len tzv. udržujúce injekcie. Ich vedľajšie účinky spôsobili nekontrolovateľné mrkanie očí, pre ktoré je zas na psychiatrii už niekoľko mesiacov.
Keď sa môj stav s jedením nedal vydržať, bola mi znížená dávka liekov. To mi umožnilo trocha viac aktivity, ale čítať tlač som dokázal len v obmedzenom množstve. Dolu v rehabilitačnom oddelení som sa pokúšal hrať stolný tenis, lepil som obálky a cvičil. Keď som napokon získal povolenie k vychádzkam, snažil som sa behať okolo budovy či po parku. S veľkou námahou a malým efektom. Moja situácia sa stávala neznesiteľnejšou, pretože už som nemal tak zahmlené myslenie a pri pobyte mimo zamrežovaných priestorov som stále viac túžil po slobode. Pri diskusiách s mojim lekárom som bol ubezpečený, že budem zakrátko prepustený, niekoľko termínov však prepadlo a nič sa nedialo. Pri otázkach, prečo som vlastne na psychiatrii držaný, bolo mi povedané, že som prepracovaný a musím si oddýchnuť. Ďakujem...
Príčinu svojho zadržiavania som sa pokúšal zistiť aj pri rozhovoroch s medikmi. Rôzni študenti mi za prítomnosti lekára – profesora - asi na šiestich stážach kládli rozmanité otázky, aby sa učili, ako vypadá blázon. Je treba rázne odsúdiť takúto výchovu na zdravých ľuďoch ako hrozbu republike. Koho budú títo mladí ľudia považovať za blázna, keď doštudujú ?!
Pri niekoľkých návštevách získavali moji rodičia pochybnosti o „chorobe„. Nakoniec sa rozhodli prevziať ma z ošetrovania na reverz.
Lekár sa všemožne snažil tomu zabrániť, jednak nadutým správaním a jednak tvrdením, že môj stav sa zhoršil. Napokon sa vec podarila a ja som bol na slobode. S istou nechuťou, v snahe vyhovieť rodičom som gymnázium doštudoval a prihlásil sa na vysokú školu – odbor matematická analýza. Skúšky som spravil medzi najlepšími, bol som prijatý a zúčastnil som sa letnej aktivity. Až v tomto období som sa dozvedel svoju diagnózu – bol som označený za hebefrénneho schizofrenika, čo spolu s ďalším textom v lekárskej karte znamenalo vlastne celoživotnú perspektívu v bláznivci ! Príslušné stránky z lekárskej správy sa mi podarilo získať a sú k dispozícii.
Krátko pred nástupom na vysokú školu došlo k malej roztržke s rodičmi, ktorá bola podnetom pre moje osamostatnenie. Zamestnal som sa ako programátor v Poldi Kladno, hoci som naďalej chcel robiť vrátnika. Mal som však obavy pred psychiatrami, preto som si vybral na moje vzdelanie „normálne„ zamestnanie. Keď sa situácia upokojila, prestúpil som do Prahy a pracoval som pol roka ako vrátny – recepčný - na ubytovni.
Nestihol som sa ešte ani poriadne usadiť, ani som nezačal pracovať na uskutočnení svojich snov – dvoch programoch na čs. osobný počitač, keď ma závan demokracie prichádzajúci zo ZSSR podnietil k urýchleniu ďalšieho cieľa – politickej práce. So smútkom opúšťam pole programovania, v ktorom som ešte nič väčšieho nedokázal, a púšťam sa do aktívnej politickej činnosti s vedomím všetkých rizík, ktoré z toho vyplývajú. Avšak boj za demokraciu a spravodlivejšiu spoločnosť je pre mňa vrcholnou hodnotou.
Peter Uher, Praha, 30. augusta 1987.
