"Peniaze pre cirkvi sú jeden z najefektívnejšie vynaložených prostriedkov zo štátnej kasy" - hlási podtitulok článku, ktorý obhajuje súčasný stav financovania registrovaných cirkví a náboženských spoločností štátnou kasou, a ktorý kritizuje nedávnu tlačovku Miroslava Žiaka. Nuž, pozrime sa na problematiku financovania cirkví Slovenskou republikou bližšie.
Imrich Gazda je presvedčený o efektívnosti vynakladaných štátnych peňazí. Pravdu má v tom, že asi najlepšie by to posúdil útvar hodnoty za peniaze. Skúsme zatiaľ jednoduchší prístup - pozrieme sa na zverejnené finančné správy dvoch najväčších cirkví za 2020 na podstránke ministerstva kultúry. Z nich ako prvú modelovú vyberiem správu o financovaní najväčšej, rímsko-katolíckej cirkv (RKC). Z vyše 34 miliónov EUR drvivá väčšina išla na mzdy cirkvou zamestnaných pracovníkov. Akú časť vynaložených prostiedkov by sme považovali za celospoločensky užitočné ? Tie, ktoré pokrývajú sociálne, výchovné a vzdelávacie činnosti, z ktorých profituje široká občianska špoločnosť. Ak zoberieme do úvahy, že by to mohla byť organizácia RKC - katolícka charita, ktorá z dotácií odčerpala vyše 619 tisíc EUR a tiež konferencia vyšších rehoľných predstavených (keďže rehoľníci zvyknú slúžiť v sociálnej oblasti) minula vyše 2,8 milióna EUR, čiže spolu 2,8+0,6=3,4 mil. EUR z 34 mil. EUR, dostaneme hrubú efektivitu vynaložených štátnych prostriedkov 10%. Zvyšných 90% vynaložených štátnych prostriedkov by sme mohli považovať len za čisto náboženské "služby" pre veriacoch.
Pozrime sa na druhú najväčšiu cirkev podľa sčítania veriacich, Evanjelickú cirkev a.v. Podľa jej finančnej správy z vyše 5,1 milóna EUR za rok 2020 išlo jej diakonickej organizácii - túto z jej podorganizácií vyberám - vyše 230 tisíc EUR. Takže hrubá celospoločenská efektivita by bola 0,23 z 5,1 milióna EUR, čo činí zhruba 5 %. Takto by sme mohli v hrubých výpočtoch ďalej pokračovať aj pri ďalších menších cirkvách, no na komplexné posúdenie efektívnosti vynaložených štátnych prostriedkov potrebujeme presný rozpis zamestnaneckých činností, poskytovaných služieb (k ním sa radí napríklad aj správa kultúrnych pamiatok) a všetkých ich súvisiacich nákladov. Toto je značná práca navyše a vedeli by ju urobiť príslušní experti, ekonómovia a dátoví analytici.
Autor Imrich Gazda, a každý iný stúpenec financovania cirkví štátom prehliada ďalší dôležitý fakt, ktorý sa týka nakladania s verejnými peniazmi - ich adresnosť. Kým napríklad dotované skôlky, školy a iné príspevkové organizácie musia v pravidelných intervaloch presne hlásiť, koľko detí, žiakov, študentov, na opateru odkázaných ľudí "obsluhujú", pre posúdenie výšky štátnych dotácii registrovaným cirkvám stačia údaje z anonymného sčítania ľudu, navyše získané s veľkým časovým odstupom. Aký by mal na toto názor zmienený útvar hodnoty za peniaze ?
Ešte pár drobných k spomínanej tlačovej besede poslanca Žiaka. Dobré veci v štáte, akou je aj diskutovaná finančná odluka náboženstva od štátu, sa niekedy začínajú - podľa Gazdu "sólojazdou poslanca", a dodáva, že "ministerstvo kultúry, politické strany i cirkvi by mali Žiaka upratať do kúta a jeho pokus zahrať sa na silného hráča ignorovať. " Nie celkom. Inciatíva Miroslava Žiaka, poslanca slovenského parlamentu za stranu Sloboda a Solidarira, má svojich stúpencov, občanov sekulárnych i veriach.
Ilustračné foto: obrázok z internetu, licencia "Wikimedia Commons".
