Ako len si ďaleko, Tel Aviv !
Moderné mesto pri starobylej Jafe, z ktorej chcel prorok Jonáš odplávať preč zo zasľúbenej zeme, aby len nemusel kázať Ninivčanom. Veľryba ho nakoniec na Hodpodinov pokyn vypľula späť na breh, a Jonáš vykonal hlásanie slova Hospodinovho kajúcim Asýrčanom, vtedajšej historickej veľmoci.
Práve z Jafy sa židovský apoštol Kéfas (Peter) vybral so Zvesťou k bohabojnému pohanovi, stotníkovi rímskeho vojska Kornéliovi. Ješua HaNocri (Ježiš z Nazaretu) neprišiel exkluzívne len pre stratené ovce do Izraela, ale aj pre iné ovce, aby bolo jedno stádo pod jedným Pastierom.
Pamätám si na vysoké moderné budovy Tel Avivu, na modrú slnečnú oblohu nad nimi, i na úzke ulice so zápchami dopravy. Aj jeden-dvaja bezdomovci ležiavali v matracoch na zemi priamo na chodníku. Všadeprítomné mačky. Parky s rúrkovým zavlažovaním zelene. Oproti našim sídliskovám majú izraelské nadmieru zelene.
V obchodoch som stretával aj rusky hovoriace (anglicky nevediace) tetušky - Izrael je moja prvá krajina, kde sa mi "jazyk sovietov", čo som sa kedysi starej ére učil, hodil. "Zdrávstvujte" pri pokladni, a rusky vyslovená cena tovaru, ktorej som rozumel. "Ja panimáju, charašó".
Košér strava v univerzitnej kantíne; vždy som sa pozrel na vyvesený certifikát od rabinátu, keď som stál v rade. Predstavoval som si bradatých rabínov v hygienickom oblečení s kašrút predpismi v malíčku, ako "čekujú" v potravinárskom podniku, či na bitúnku, že pripravované produkty sú v súlade s Tórou Izraela.
Mesiánski Židia. Bratia, veriaci v toho istého Mesiáša ako ja. Bohato čerpajúci so židovskej tradície. Šemá Jisrael na začiatku, áronovské požehnanie na konci bohoslužieb; oboje v hebrejčine. Pastor talítom (modlitebným plášťom) i jarmulky na hlavách.
Biblické sviatky v Izraeli. Vždy som v duchu prežíval obrovskú radosť. Pesach, Šavuot, Jom Kipur, Sukkót, Roš Hašana. Oni tu zostali, ako národ, čo ich dodržiaval. Podľa cirkvi síce "starozákonné" a teda "prekonané", no podľa Božieho slova večne spojené s ľudom Zmluvy.
Židia. Jediný národ sformovaný, vychovávaný, trestaný, rozptylovaný a zhromaždovaný Hospodinom, pravým Bohom. A to pred očami gojím, ostatných národov, viac nepriateľských ako priateľských k ľudu Zmluvy, k ľudu, považovanom za vlastníctvo Najvyššieho. Blahoslavený ľud, ktorému Hospodin je Bohom, spievame v jednej antifóne na nedeľných bohoslužbách, mysliac si možno pritom, že tým sme len my, luteránska cirkev, "nový" Izrael.
Boli to Židia, ktorí dali svetu Knihu kníh, poznanie Boha. Prorokov, volajúcich po návrate k Zákonu, zvestujúcich definitívne zhromaždenie Izraela na konci časov pred dňom Hospodinovým. Ukrižovaného Mesiáša, zasľubujúceho druhý príchod v moci, židovských apoštolov, horlivo ohlasujúcich Zvesť svojím súkmeňovcom i ostatným národom.
A oni predsa prežili, pretrvali po zdrvení Rimanmi v prvom storočí. S Talmudom, "obrannou hradbou písem", vykročili po zničení druhého Chrámu do diasporálnej éry. Označovaní, getoizovaní, nivočení v pogromoch, i tom najstrašnejšom - Shoah - a od roku 1948 sú znova národom. Znova vo svojej zemi, s obnovenou starou rečou, napojení na bohaté korene histórie svojej zeme.
A ja obyčajný gój, ktorý "žerie" Bibliu viac, akoby sa v tradičnom kresťanstve azda patrilo, sa nad tým stále udivujem. Prechádzam staťami prorokov, zasľubujúcich obnovenie fyzické i duchovné svojho národa ku koncu časov, ich výkladmi, prechádzam spravodajstvami, analýzami, úvahami kresťanských sionistov. A v srdci hovorím: Izrael, je pre Teba budúcnosť.
