Cesta z Tekovských Lužian cez Kalnú nad Hronom do Nitry má podľa MapPointu 50,6 km. Prešiel som ju už niekoľkokrát.
Hmlu nepovažujem za najlepší "boží vynález", zdá sa mi, že postráda zmysel. So zapnutými svetlami som sa vydal na cestu, pričom som videl nejakých 50-60 metrov pred seba. V jednej zákrute ma to trocha vyviezlo von, pretože bolo namrznuté, ale keďže široko-ďaleko nikto, zvládol som to v pohode a aspoň som začal byť obozretnejší.
O niekoľko málo kilometrov ďalej som však zažil menej príjemné chvíle. Z hmly sa vynorili svetlá protiidúceho kamiónu, ktorý však práve vtedy predbiehala nejaká dodávka typu Peugeot Boxer. Vo veľkom blikala všetkým možným - asi, aby som sa uhol. Skočil som na brzdu a keďže som našťastie nešiel príliš rýchlo, čoskoro som za slabého pišťania mojich pneumatík zastal tesne pri krajnici. Ďalej som už nemohol, bol tam strmý jarok.
Nezostávalo mi nič iné, len útrpne čakať, ako to dopadne. Bola to len chvíľka, ale rozhodne nepatrila medzi najšťastnejšie v mojom živote. Dodávka to napokon stihla len-tak-tak. No veru, nebolo mi všetko jedno.
Pohol som sa ďalej (za mnou nikto nebol) a premýšľal som... Možno sa vodič ponáhľal za niečím naozaj dôležitým. Možno mu už došla trpezlivosť idúc kilometre sedemdesiatkou za tým kamiónom (zažil som to cestou späť, inak som sa musel ovládať...) Neviem však, či takýto spôsob riešenia spomenutej situácie bol najvhodnejší. Ešteže sa nikomu nič nestalo.
V Nitre som vybavil všetko, čo som chcel (aj keď slečna v banke musela formulár vytlačiť dvakrát, lebo som tam našiel dosť dôležité preklepy).
Cesta naspäť už bola bez podobných adrenalínových zážitkov. Keď som vchádzal do garáže, v rádiu práve hovorili, že v centre Nitry nejaký nekompletný chlapík prerezáva zaparkovaných autám pneumatiky. Úžasné.
Veru, anjel strážca si dnes zaslúži trošku dlhšiu modlitbičku.
