Stretli sme sa u Mária v stredu, 9. marca okolo 15:00. Lietadlo odlietalo z Bratislavy o 17:20 a tak sme mali dosť času. Po pol štvrtej sme pred ich domom nechali opustené svoje autá, nasadli do Máriovej felíce a vydali sa na letisko. Netrvalo to dlho, miesto na parkovanie tiež nebol problém a batožina už vonkoncom nie, veď každý mal iba menší batoh, obsah ktorého aj tak z väčšej časti tvorilo nealko a strava. Veď sme išli na vychádzku (jeden deň do Paríža, druhý deň späť), tak načo ťahať so sebou niečo veľké.
Teta pri okienku SkyEurope bola milá, dostali sme parkovanie zadarmo (ako každý). Rad pred check-inom sa však akosi nehýbal... Po chvíli sme zistili problém: plánovaný let bude meškať, z Milána ešte nepriletelo lietadlo a keďže my pokračujeme do Paríža tým istým strojom, dve hodinky to istia. Čo už, aj to sa stáva. Vzali sme si palubné vstupenky a napokon sa rozhodli navštíviť takmer spolužiaka v bratislavskej Vrakuni. Trochu sme u neho posedeli, pokecali, zjedli niekoľko punčových koláčikov a "posilnili sa". Bolo mi vysvetlené, ako to v takom lietadle vyzerá a beží, nakoľko sa mi ešte nedostalo cti letieť. Zatiaľ mi to nechýbalo, vydržal by som aj bez toho - ale prečo to nezmeniť, však.
Po opätovnom príchode na letisko niekedy o 18:30 sme konštatovali, že lietadlo z Milána už prišlo a tak hádam odídeme aj my. Prešli sme pasovou kontrolou a samozrejme "pípajúcou zárubňou", ktorej robili problém naše opasky alebo hodinky. Nič to, ujo v uniforme si so svojím pípatkom tiež prišiel na svoje, z batohov nám nič nekázali vyložiť, a tak sme sa dostali až k dverám na letiskovú plochu (medzitým mi z palubnej vstupenky odtrhla jedna "letisková teta" väčšiu časť). K lietadlu sme prešli po vlastných, ten kúsok nebol problém, pri výstupe po schodíkoch však moje nadobličky začali produkovať adrenalín - kde si ho však vybijem. Skrátka som si začal uvedomovať, že nastupujem na stroj, ktorý bude letieť a pritom sa ja a výšky moc v láske nemáme. Nebolo mi všetko jedno. Milá letuška sa práve na niečom smiala a moje slová o tom, aká je vtipná boli prvým "klincom". Ona taká musí byť, oznámil mi Mário, je to totiž letuška. Zaujali sme svoje miesta, skôr však miestočká, pre naše korpulentné postavy miesta nazvyš nebolo. Ešte predtým som si robil srandu, aby som sedel vedľa niekoho, komu nebude vadiť, keď ho ovraciam. Sranda ma prešla. Vedľa mňa síce z jednej strany sedel Vlado, po ľavici však nejaký pán, ktorému síce problémy nerobil let, to skôr moje vzdychanie. Nasledovala moja hláška o tom, že 2 hodiny meškáme, čo počula opäť letuška, na profesionálnom úsmeve to však nič nezmenilo. Po tradičnom objasnení, kde a čo v lietadle nájdete, čo smiete a čo nie, čo ak by sa znížil tlak v kabíne a ako sa pripútať ma opúšťal skoro všetok zmysel pre humor. Videl som pred sebou hádam 100 ľudí, ktorí vyzerali v pohode, o mne sa to povedať nedalo.
Pohli sme sa, s kolesami stále na zemi. Cesta späť nemožná, napred sa ísť musí - prišli mi na um slová klasika, ktoré už predtým Vlado parafrázoval pri pasovej kontrole. "Pozri sa, aké to je pekné" - "Daj mi pokoj, je mi to jedno" - asi takto vyzerala moja konverzácia s ostatnými. Motory zahučali ešte viac, lietadlo sa vznieslo do vzduchu a ja som pocítil niečo, po čom so nikdy doposiaľ netúžil. Jednoducho mi je dobre s nohami na zemi. Ale dalo sa to vydržať. Vďaka priateľom to nebolo až také zlé. Keď sme sa konečne narovnali, bolo to lepšie, milá letuška opäť sa usmievajúc počula ďalší odpis sa tému málo miesta na sedadlách. Po chvíli podávali občerstvenie, keďže sme však sedeli vzadu, prišiel na nás rad až na posledných. Chcel som minerálku bez bubliniek, chlapík sediaci vedľa mňa s bublinkami. Dostali sme to naopak, tak sme si vymenili poháre s ospravedlnením letušky, že ju Mário zabáva. Dobrá nálada pokračovala, avšak moja reakcia na "pozri sa von oknom" zostávala nezmenená. Korunku všetkým vtipom nasadil ten, keď letuška vytiahla veľký sivý kufrík, v ktorom mala byť lekárnička. Ale keďže práve v tom čase si Mário nenechal ujsť možnosť použiť toaletu a Štefanovi sa podarilo urvať jeho operadlo na ruku, mysleli sme si, že tam je vŕtačka na opravu. Nebola, ale letuška aj my sme sa bavili celkom dobre. Pristávací manéver som absolvoval podobne ako vzlietnutie: s privretými očami kŕčovito sa držiac operadla pred sebou sprevádzaný zvláštnymi pohľadmi chlapíka vedľa mňa a povzbudzovanými mojimi spolužiakmi na pohľad von. Vyskúšal som to len raz - stačilo. Po vraj trochu tvrdom dosadnutí na francúzsku zem som si zhlboka vydýchol.
Pred výstupom si chcel Mário vybrať operátora pre použitie v mobilnom telefóne, ale keďže nereagoval na moje poznámky, že je jedno, akého si vyberie, lebo mobil aj tak nebude používať som zahlásil: mám ti to povedať po francúzsky? Až potom som si uvedomil, že to bolo hlúpo-smiešne, pričom letuška zareagovala, že francúzština nie je moc počúvateľný jazyk (apropo, ani jej angličtina nebola ktovie aká). Rozišli sme sa poďakovaním za pekný večer a zopakovaným prísľubom, že si vypije becherovku aj za Števa, ktorý ju predtým naťahoval, či v občerstvovacom stolíku nemá niečo "viac". Očakávané schodíky dolu z lietadla sa nekonali, išli sme "sosákom" - ktovie, ako sa to normálne volá... Kontrola pasov pomerne rýchla, chôdza po letisku skoro nekonečne dlhá. Plánovali sme priletieť o 19:25, lenže teraz bolo 21:45. Podľa informácií stánok, kde by sa potencionálne dali kúpiť cestovné lístky by mal byť otvorený do 22. Našli sme ho síce až po tomto čase, ale ujo tam ešte bol. Zlátanou angličtinou sme od neho chceli ParisVisite - cestovný lístok skoro na všetky spoje za "púhych" 16,75 Euro. Uzemnil nás jednoduchých výrazom: tomorrow is a strike.
Zajtra sa štrajkuje, tak čo chcete. Na začiatok fakt milé privítanie. Nedali sme sa však odradiť, automat zhltol ďalšie naše eurá a my sme sa vybrali doplniť naše cestovné lístky ešte takou čiernou skladacou kartičkou, ktorá mala byť súčasťou. Teta pracujúca pre ADP - parížske letisko bola zorientovaná, a tak nám vysvetlila, ako lístok použiť, dala nám aj čierne kartičky a napokon potešila informáciou, že štrajk sa začne ráno asi o 6:00, ale že to presne aj tak nikto nevie. Chvíľu sme teda posedeli na letisku a s novými informáciami sme sa vydali vyskúšať Máriove internetové znalosti o doprave v Paríži. Klobúk dolu, počas celej vychádzky (výletu) všetko klapalo tak, ako to mal pripravené, sedeli všetky čísla spojov, výstupné aj nástupné stanica, jednoducho pohoda.
O 0:20 prichádza autobus, nastupujeme a ideme do Paríža (letisko je od neho asi 20km). Prestup na ďalší bus, potom na ďalší a neskôr na ešte jeden. Medzitým sme dokonca vytiahli aj mapu a skúmali aj rozpis autobusov, ktorý sa dal získať na letisku - ten sme potom používali celý deň, majú dosť dobrý systém, prehľadný. Asi o 1:30 vchádzame do úplne iného sveta: obrovské presklené budovy, mrakodrapy, niektoré vysvietené, niektoré tmavé, s úžasom pozeráme cez okná autobusu. Vystupujeme na predpokladanej zastávke, trochu sklamaný, ako to tam vyzerá (čo všetko tam cítiť). Sortie je francúzsky výraz pre východ a tak ideme po schodoch na povrch, zastávka bola totiž v suteréne, o podchodoch bude reč ešte neskôr. Keď sme nad sebou uvideli čiernu parížsku oblohu, náš úžas sa zdal byť nepopísateľný. Toto sme fakt nečali: slová sa nedajú nájsť tak ľahko: monumentálne, obrovské, veľkolepé, gigantické, ohromné - áno, toto nás ohromilo. La Défense - Grande Arche. Po tme je to možno zvláštne, ale že nás takto prijme Paríž sme nečakali. Boli sme užasnuto šťastní a išli sme bližšie. Kochali sme sa. Poprechádzali popod a okolo, mali sme dosť času, pozreli sme si aj námestie a zistili, kadiaľ ísť. Ale ukázať rukou, že tadiaľto a zistiť, na ktorý autobus a najmä kde nastúpiť, aby sme tých zo 6-7km prešli nie je až také jednoduché. Systém podchodov, tunelov a podzemia bol dosť zložitý a nájsť, že autobus - hoci opačným smerom - predsa len pôjde z tej istej zastávky, na ktorej sme predtým vystúpili nám trvalo asi hodinu. Nič to, takého veci sa nedajú zistiť inak, ako realitou.
Autobus prišiel a my sme nastúpili na smer Charles de Gaulle - Etoile. Vystúpili sme tam, kde sme chceli a hľadeli na ďalšiu, azda známejšiu ale rozhodne menej nasvietenú dominantu Paríža - Víťazný oblúk. Okolo neho je vraj najväčší kruhový objazd. Keďže bolo asi pol tretej, takmer žiadne auto po ňom nešlo. Nebol problém prísť blízko k pamätníku velikánov histórie, ale rýchlo sme sa dozvedeli, že v noci je to miesto, kde sa strážcom zákona nepáči, ak sa tam niekto pohybuje. Škoda, vydali sme sa teda po známom bulvári Champs elysees pešo smerom k námestiu Concorde. Champs elysees je velikánska "cesta" dlhá 2km a široká až 70m. Mať tu svoj obchod či firmu je vraj prestíž. Tak sme kráčali okolo toho najznámejšieho, čo komu príde na um.
V strede námestia Concorde je obelisk, tuším z ružového mramoru, ale o 3:30 je predsa len ešte dosť tma. Poobzerali sme si okolité budovy a mali sme ísť smerom k La Madeleine. Netušili sme však, že tento kostol obohnaný stĺporadím je pomerne blízko tohto námestia a tak zisťujeme, že máme oproti plánu dosť veľa času. Ideme teda po vlastných smerom k Opera Garnier, kde sa bronz, mramor, kameň a "zlato" snúbili s pekným nasvietením. Prvé metro vraj začína chodiť pred šiestou, uvidíme, čo na to štrajk. Potrebovali sme dva spoje, aby sme sa dostali niekde k Montmartru. Trochu sklamaný tým, ako vyzerá taká štandardná stanica metra sme sa odviezli Ligne 3 niekoľko zastávok a mali prestúpiť na Ligne 12. Mali, ale neprestúpili. Na stanici, ktorá bola evidentne v rekonštrukcii sme strávili 45 minút čakania. Metro neprišlo, cítili sme únavu, veď sme vôbec nespali, ale pred sebou sme mali ešte tie najzaujímavejšie veci. Museli sme vymyslieť alternatívu k Máriovmu plánu. Nebol problém, mapy a dobré značenie nám pomohli, dosť ľahko sme sa dostali k Sacre Coeur. Prechádzku po Montmartri sme si teda odpustili. V úžasnej bielej stavbe kostola Sacre Coeur sme mali čas na trošku oddychu a najmä na modlitbu. Premáhajúc zatvárajúce sa oči sme zvládli rozhovor s Pánom pomocou výňatku breviára vytvoreného práve pre túto parížsku príležitosť. Asi po trištvrte hodine, keď sme mali možnosť počuť zaujímavý spev rehoľných sestier modliacich sa posvätné čítanie z liturgie hodín sme kostol opustili a vybrali sa ďalej. Hoci odtiaľto je pekný výhľad na francúzsku metropolu, o 8:30 bolo pod mrakom, mrholilo a jemná hmla nám nedovoľovala "kochať sa".
Autobusom sme teda zišli dolu známou umeleckou štvrťou, zastavili sme sa kúpiť pohľadnice a pokračovali ďalej. Ďalšou stavbou mala byť Tour Eiffel. Po vlastných sme prešli nechválne známou ulicou Moulen Rouge. Kúpili sme si francúzsku bagetu. Ono totiž "cieľom" vychádzky bolo: odfotiť sa pri Eiffelovke a dať si bagetu a croissant. Uvidíme, či sa nám to napokon podarí... Napriek štrajku autobusy jazdili bez problémov, časom sme zistili, že v metre vynechávajú iba niektoré linky, až popoludní bolo metro úplne "out". Zjediac bagetu sme nastúpili do ďalšieho busu a po prestupe sa dostali k parížskej dominante dominánt. Síce mierne zahalená do hmlového oparu, o to však z našej strany žiadanejšia Eiffelova veža. Je presne taká, ako ju poznáme z fotografií, pohľadníc či filmov, ale teraz sme tam boli aj my. Niekoľko fotiek na začiatku (konci?) Champ de Mars a blížili sme sa k Eiffelovej veži. Je to krásne a zložité dielo, dá sa dostať výťahom či schodmi na niektoré z troch poschodí, ale ďakujem - netúžim. Prešli sme pod ňu a samozrejme urobili zopár fotiek. Akosi sa to nevyrovnalo zážitku z noci pri Grande Arche, ale je to tam úžasné a jedinečné. Blažene sme hľadeli na toto všetko okolo nás a konštatovali,že sa sem skutočne oplatilo ísť. Tešili sme sa. Mali sme čas niečo zjesť, navštíviť toalety a poďho ďalej.
Po dvanástej sme sa autobusom vybrali okolo Invalidovne a tuším najvyššieho mrakodrapu Paríža k Luxemburským záhradám. Zostali ale nepovšimnuté, asi by bolo potrebné iné ročné obdobie, aby nás zaujali. Z diaľky sme si pozreli Panthéon, miesto pochovania významných svetových osobností. Pekne po svojich, hoci sme už cítili svoje nožičky ako také, čo už niečo predsa len prešli sme pobrali k Notre Dame. Cestou si Štefan kúpil cd, po ktorom tak túžil. Znenazdania a na naše prekvapenie sa nám na jednom námestí objavil pohľad na katedrálu Notre Dame. Úchvatný Boží stánok. Po brehu Seiny sme k nej prišli bližšie, urobili pár fotiek a samozrejme vošli do úžasného trojloďového priestoru chrámu Panny Márie. Pomaly a potichu sme si ho prehliadli a zastavili sa aj na modlitbu v bočnej časti. Bol to veľkolepý zážitok z priestoru určenému práve na oslavu Boha a Nebeskej Matky.
Napokon sme si Notre Dame obišli aj z opačnej strany a vybrali sa smerom k poslednému bodu cesty, k Musée du Louvre. Pešo to nie je až tak ďaleko, aj keď sme už moc nevládali. Prešli sme okolo Sainte Chapelle a popri rieke napokon k Múzeu. Nechcel som si nechať ujsť pyramídu postavenú ako vstup do azda najznámejších múzeí (áno, čítal som Dan Brownov Da Vinciho kód...). Dlhé kilometre chodieb lemované vzácnymi dielami svetoznámych majstrov sme si ale odložili na inokedy. A tak nám "umelecký zážitok" sprostredkoval aspoň veľký plagát da Vinciho obrazu. Asi o 15:30 sme po fotení mali na výber: buď nájdeme ešte niečo, čo by sme chceli vidieť (navrhoval som Bastilu, ale Vlado vravel, že pôvodinu zrúcali, takže čo chcem vlastne vidieť...), alebo sa poberieme späť na letisko. Z
hodli sme sa, že to, čo nás zaujímalo, sme videli, odfotili si to a sa pri tom, bol čas aj na duchovno, takže pôjdeme smerom bližšie k domovu. Obišli sme Louvre a autobusmi sa napokon dostali až k Orlybusu, ktorý nás mal priviesť na letisko. Keďže doteraz sme necítili problém s dopravnou zápchou, "vychutnali" sme si ju naposledy, posúvali sme sa po metroch, pomaličky, ale my sme mali času dosť, predpokladaný odlet bol 19:50, aspoň si oddýchneme na letisku. Všetci sme ešte mali na mysli aj naše autá, stojace u Mária pred domom a ich šoférovanie (niekto pol hodinu, niekto dve hodiny). Letiskovú halu sme už trošku poznali, do check-inu zostávala viac ako hodina a potom ešte dve do odletu. Usadili sme sa, pojedli, čo ešte bolo, niektorý zavreli oči a "hľadeli do seba". Nožičky sme si cítili dosť dobre - hovorím o bolesti, nie o nose.
Napokon sme sa vybrali prejsť s palubnou vstupenkou cez pasovú kontrolu do odletovej haly. Mário túžil navštíviť duty-free, nie pre dane (pre krajiny EU sa dane aj tak platia), skôr pre výber tovaru. Ťažko sme išli dlhými chodbami k bráne F3, odkiaľ by nás mali naložiť a ja som mal mať opäť možnosť zážitku lietadla. Nemohol som si povedať, že "raz a stačilo", ešte zostávala cesta domov. Pri F3 však stálo lietadlo do Tunisu aj s nastupujúcimi cestujúcimi, náš stroj ešte ani nepristál, čo neveštilo nič dobré. Zrazu sa na obrazovkách oznamujúcich odlety stratila Bratislava, predtým bola úplne zrušená Budapešť tiež so SkyEurope, pasažieri nášho letu čakali na boku a rozmýšľali, čo bude. Vraj s Paris-Orly sa vždy mešká. Naplno sa prejavil štrajk, ktorý sme doposiaľ až na metro vôbec nepocítili. Zmenili nám bránu z F3 na F1 a tak nasledoval presun (zase po dlhých chodbách letiska). Potešilo aspoň to, že sa niečo deje, čas sa blížil k 21:00. Nasledovali smutno-veselé úsmevy, keď sme si prečítali, že predpokladaný odlet je 23:32. Aspoň niečo konkrétne, hoci tak vzdialené. Ujovia pri kontrole si opäť zapípali, Vlado si musel vyzuť aj topánky, Mário sa tešil, že videl na monitore röntgenový obraz svojej 8cm Eiffelovky. Zasadli sme na sedadlá a premýšľali, čo robiť do pol dvanástej. Veru, podarilo sa nám skoro všetko - chýbal iba už spomínaný croissant. A potom bola odpoveď jasná: zavrieť oči...
Našťastie ani nie o 21:30 prišiel ujo a povedal, že veža prestala štrajkovať a tak nás autobusmi priviezli k lietadlu, kde sme zaujali miesta v ôsmom rade. Nasledovalo to, čo som už poznal: toto smiete, toto nie a tak ďalej (toho, čo lieta dvakrát týždenne to musí pekne otravovať). Narolovali sme na dráhu a ja som sa opäť kŕčovito držal operadiel a zhlboka dýchal. Bolo to o niečo lepšie, Vlado hovoril, že aj vďaka lietadlu a aj pilotovi. Inak, povedal viac informácií ako ten včerajší: leteli sme rýchlosťou 800km/h vo výške viac ako 10km, cez Franfurkt v Nemecku, južne od Prahy, nad Brnom a potom Bratislava. Pristávanie mi tiež dalo zabrať, aj keď som si dal kávu, čo absolútne nezvyknem (mal som vo výhľade ešte 120km cesty autom, čo som musel zvládnuť). Teda, aj keď lietadlá sa určite nestanú mojím obľúbeným dopravným prostriedkom, dalo sa to vydržať, aj keď mi nebolo všetko jedno. Letisko v Bratislave má chabú príletovú halu, ale krátko pred polnocou mi to bolo skoro jedno. Nastúpili sme do Máriovho auta a zviezli sa k tým našim. Späť som prišiel okolo 3:00 nad ránom.
Keď to spočítam, strávil som v bdelom stave chodením, sedením, cestovaním a rozmýšľaním spolu 45 hodín. Dosť. Ale spolu s týmito spolužiakmi by som si to kedykoľvek a rád zopakoval. Ďakujem všetkým za pekný, príjemný a obohacujúci zážitok. Vďaka Pánovi, že nám to takto naplánoval.
