Pri opise "chatrných starcov Vatikánu" sa autor dopustil maličkej nepresnosti: on si ich predstavoval s ružencom na krku (ruženec ľudia väčšinou držia v ruke, keď sa ho modlia, alebo ho majú vo vrecku, ale na krku?) a v ťažkom ornáte (ornát si kňaz oblieka iba pri slávení svätej omše, nikde inde okrem kostola sa v ňom nepohybuje).
Neviem tiež, odkiaľ je autorovo vyjadrenie zaznievajúce z úst Roberta, že podľa Biblie sa Kristus narodil v marci.
Všetky katolícke kostoly v Ríme tiež nie sú majetkom Vatikánu. Každá farnosť či rehoľa vlastní svoj kostol.
Pod tzv. konfesiou, teda hlavným oltárom baziliky sv. Petra sa nachádza schránka s páliami. Tieto sa však neudeľujú novozvoleným kardinálom, ako píše Dan Brown, ale novovymenovaným arcibiskupom, a to je rozdiel.
Apropo, anjelské chóry (je ich deväť): anjeli, archanjeli, cherubíni, serafíni, tróny, panstvá, kniežatstvá, mocnosti a sily. Totiž Robert dokázal určiť, aký anjel to stojí nad sv. Terezou (vraj serafín) ako jedna zo sôch, ktoré hľadali a mali im ukázať cestu. Chcel by som vedieť rozoznať cherubína od serafína.
Kresťania prvotnej cirkvi nenazývali pohrebiská nekropolou (mestom mŕtvych), skorej to boli katakomby. Predstava o dierach v zemi, ktorými mliekom a medom „kŕmili mŕtvych“ sa mi tiež nezdá reálna. Prvým Ježišovým apoštolom nebol Peter, ale jeho brat Ondrej, aj keď slovo prvý tu možno chápať v zmysle popredný, vybratý za vodcu, prvý "pápež". Katolícka viera tiež nie je vybudovaná na Petrovi, jej základom, uholným kameňom je Kristus.
Panteizmus ako vyšitý nám ku koncu knihy predstavuje Vittoria, keď hovorí o Bohu, že je vo všetkom, nazývajúc ho energiou prúdiacou našimi nervovými synapsami a srdcovými komorami. Osobný Boh, ktorý má rád, je spravodlivý a milosrdný sa dakde vytratil.
V tajnom pápežskom trezore sa vraj má ukrývať 14 nepublikovaných kníh Písma (ak patria k Písmu, určite by boli publikované, keďže k nemu nepatria, niet dôvod ich ukrývať, ale slovo apokryfy pôsobí vierohodne) a tiež tretie fatimské posolstvo (tiež už bolo publikované).
Nad tým, ako sa autor vysporiadal s dieťaťom samotného pápeža, pričom ide vlastne o camerlenga Ventrescu, som sa naozaj mohol iba schuti zasmiať. Škoda, že to takouto nereálnosťou pokazil (umelé oplodnenie tiež patrí medzi hriechy, tak ako porušenie sľubu celibátu). Totiž celibát je záväzok, ktorý hovorí o tom, že ten, kto ho prijme, sa neožení - teda nie že nebude intímne žiť so ženou, ale že sa neožení. Intímny vzťah mimo manželstva je hriechom ako pre slobodných, tak aj pre tých, čo prijali záväzok celibátu. Toľko k nepresnostiam autora.
Nemožno však Dan Brownovi uprieť niektoré záblesky naozaj pekných a múdrych vyjadrení, napr. keď sa Vittoria pýta Roberta, či verí v Boha a vysvetľuje mu, že sa nepýta, či verí tomu, čo sa o Bohu hovorí, ale či verí v existenciu Boha. Napokon ona sama odpovedá na tú istú otázku slovami: veda mi vraví, že Boh musí existovať, rozum mi vraví, že Boha nikdy nepochopím a srdce mi vraví, že na to nie som povolaná.
Celkovo však román vyznieva trošku fádne, zaujme azda opäť len "tajomnou" témou boja satanistickej organizácie proti cirkvi. Nakoniec však autor dáva dosť jasnú odpoveď, keď nedovolí zvíťaziť slepej viere, ale necháva vplynúť do popredia rozumové argumenty. Milovníci konšpirácií si isto prídu na svoje.
Aby som nezabudol, ďakujem J.K. za požičanie knihy.
