Odpustenie totiž nie je jednoduchá vec. Keď odpúšťame, máme častokrát nepríjemný pocit: nie som predsa len hlupák pre tento svet, nesmejú sa mi ľudia? A ani ten, komu odpúšťam sa nemusí cítiť príjemne, je mu to možno aj trápne.
Naopak to ale dokáže jedine Boh: odpustiť tak, že omilostený človek je naviac naplnený radosťou, cíti sa šťastný, znovuzrodený.
Odpustenie sa má začať u seba samého. Najprv musím sám sebe "odpustiť" - zmieriť sa s tým, kto som, aký som, ako vyzerám, ako sa právam, prijať seba samého. Nebyť stiesnený, s pohľadom obráteným vždy iba na to, čo som urobil alebo neurobil, namiesto toho, aby som radostne pozeral dopredu, šťastný, čo všetko sa mi s Božou pomocou môže podariť vykonať.
Odpustenie sa začína vyťahovaním povestného brvna z vlastného oka, aby som potom mohol vidieť smietku v oku svojho blížneho.
Odpustenie potom prechádza aj na iných. Tak, ako to predpokladal kráľ v biblickom podobenstve - akási reťaz odpustenia: ako bolo odpustené mne, tak by som mal odpúšťať aj ja ostatným. Odpustenie (akési opozitum pomsty) bolo aj v Ježišových časoch novotou. Zákonníci hovorili, že stačí odpustiť nanajvýš trikrát. Peter prejavil ochotu odpustiť sedemkrát. Ježiš hovorí - sedemdesiatsedem ráz. Teda vždy. Zakaždým, keď druhý ľutuje, stojí o odpustenie a prosí ma, mám odpustiť.
Prečo vždy? Ježiš to vysvetľuje práve v podobenstve o spôsobe Božieho kraľovania: nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý sa zľutoval a odpustil...
Všetci sme závislí na Božom odpustení. Keby Boh neodpustil naše hriechy a viny nám...
Boh nám odpúšťa, ak aj my odpúšťame. Veď sa to denne modlíme v Modlitbe Pána: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
