Cirkev založil Ježiš Kristus. Jej počiatkom je spoločenstvo dvanástich apoštolov na čele so Šimonom-Petrom. Podľa tradície má Cirkev štyri známky:
• je jedna (jedna hlava, jedno učenie, tie isté sviatosti, jedna obeta - sv. omša)
• je svätá (svätý zakladateľ - Kristus, sväté učenie - vedie k svätosti, má prostriedky na posväcovanie)
• je všeobecná (neprestajne trvá od čias Krista až do konca sveta, všeobecná priestorovo - po celom svete, všeobecná spoločensky - každý človek môže byť jej členom)
• je apoštolská (rozšírenie cez apoštolov, učenie je to isté ako apoštolské, predstavení sú nástupcovia apoštolov - moc apoštolov od Krista prešla totiž nepretržitým postupom na terajších predstavených Cirkvi.)
Cirkev existuje v troch stavoch (častiach): oslávená Cirkev (teda Boží ľud v nebi), trpiaca Cirkev (Boží ľud v očistci) a putujúca Cirkev (Boží ľud tu na zemi "putujúci do večnosti").
Cirkev je spoločenstvo pokrstených a Ježiša Krista; je zároveň viditeľná i duchovná. Skladá sa z ľudského i Božského prvku. Kristus je hlavou a my ľudia sme údmi, časťami či bunkami. Cirkev sa prirovnáva tiež k ľudskému telu (Kol 1,18).
Možno teda povedať, že Cirkev tvorí Kristus ako hlava - pastier celej Cirkvi spolu s hierarchiou (biskupi, kňazi a diakoni) a veriacimi laikmi.
Keďže Cirkev je spoločenstvo Božieho Syna a niekoľkých miliónov ľudí po celej zemi, ťažko možno tvrdiť: toto hovorí Cirkev, toto učí Cirkev, toto (ne)urobila Cirkev. Takéto niečo sa dá jedine z pohľadu, ak dá záväzné vyhlásenie Učiteľský úrad Cirkvi, tzv. Magistérium, teda pápež a s ním zjednotení biskupi.
Ak jednotlivý veriaci (je jedno, či laik, kňaz či biskup) niečo urobí, nemožno povedať, že to urobila Cirkev. Urobil to on ako člen Cirkvi. Pochopiteľne, že skutok "rádového veriaceho" môže mať inú spoločenskú hodnotu ako skutok (arci)biskupa. Každý sme ale v istých prípadoch súkromnou osobou nezaťaženou naším úradom či funkciou, napr. keď volíme ako rovnoprávni občania alebo keď páchame hriech ako slobodné bytosti stvorené Bohom.
Arci(biskup) má pochopiteľne takéhoto „súkromia“ pomenej. Väčšinou (zvlášť, ak vystupuje na verejnosti) reprezentuje svoju Cirkev, jej učenie a z istého uhla pohľadu aj veriacich svojej diecézy. Preto by mal nanajvýš obozretne vyberať nie len slová, ktoré použije, ale i situácie, v ktorých sa ocitne (pokiaľ je to možné). Aby svojím postojom nevytváral dojem, že on je Cirkev.
Každý veriaci (biskup, kňaz, laik) by mal konať podľa Božích prikázaní, učenia Cirkvi a na základe svojho svedomia. Totiž, čokoľvek urobí, dá sa povedať, že reprezentuje svoju Cirkev. Ale ňou nie je! Čokoľvek teda (ne)urobí, nemožno povedať, že to (ne)urobila Cirkev. Veriaci je vždy súčasťou veľkého spoločenstva, v ktorom si máme pomáhať dosiahnuť spásu. Spoločenstva, ktorého členovia majú aj svoje chyby a nedostatky.
