Uverejňoval som tento článok na svojom blogu aj preto, aby som zistil, nakoľko dokážu byť čitatelia (a diskutujúci) objektívni, alebo sa pozastavia iba nad jednou vecou, ktorá im hneď udrie do očí a súvislosti zostanú takmer nepovšimnuté v pozadí.
Nepredpokladal som, že v očiach niektorých som "až tak hlboko klesol", hoci nepopieram, že tá veta o nepochovaní nepokrsteného bola kontroverzná. Isto-iste sa dala povedať aj inak, ba možno pripustiť, že vôbec nemusela byť vypovedaná. V tejto konkrétnej situácii však mala svoju úlohu.
Zaráža ma však povrchný pohľad tých, ktorí s katolíckou cirkvou majú málo spoločného (a viac-menej hrdo sa k tomu hlásia) vyhlasujúc o mne absolútne súdy a nehonestujúc ma až... neviem kam...
Tí, ktorí sa stretávajú s kňazmi oveľa viacej mi dali za pravdu, že s ľahostajnosťou a povrchným pohľadom na sviatosti sa nesmierne ťažko bojuje. Keď sedíte v kancelárii a už tretíkrát vysvetľujete rodičom, že ich predstava o krste nie je správna, a že tak, ako to oni chcú sa to jednoducho nedá, je to ťažké. Ponúknete ďalšie možnosti riešenia, oni však stále len o tom svojom. Kto to myslí s vierou skutočne vážne, je ochotný prekonať aj nejaké tie prekážky (mať dobrých krstných rodičov nie je prekážka, skôr výhra). Ak ide len o "folklór", kňaz nemusí "skákať, ako mu pískajú".
Nepozastavujúc sa nad drastickými vyjadreniami niektorých diskutujúcich som ale sklamaný, že ľahostajnosť matky, ktorá nebola ochotná urobiť nič viacej pre krst svojho dieťaťa zostala úplne v pozadí a skoro nepovšimnutá. Keď som tam stál a ona len mykla plecom nad slovami, že by sa jej dieťaťu mohlo niečo stať a pritom krst by mu otvoril "bránu do neba", mi nebolo všetko jedno. Matka bez ochoty vyvinúť trošičku snahy, aby sa aj jej dieťa mohlo podieľať na spáse... Ako kňaz som urobil mnoho (nie všetko, nepopieram), aby dieťa bolo pokrstené, lenže liek na jej vlastnú ľahostajnosť som v tej chvíli nenašiel.
Ježiš nám podľa Matúšovho evanjelia pripomína: "Vaša reč nech je áno-áno, nie-nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého" (5,37). Hľadať všelijaké diplomatické kľučky je niekedy zrieďovaním učenia. Sú situácie, keď je potrebné povedať jasne, ako sa veci majú a nezaobaľovať ich do falošného milosrdenstva. Ak kňaz hovorí láskavo a milo, je všetko ok, ak však prísnejšie povie pravdu, hneď sa "zlietnu supy". Kristus za pravdu zomrel na kríži. "Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás" (Jn 15,20).
Hodnotiť človeka podľa niekoľkých málo viet (jedného článku) je dosť ošemetné. Môžem si o niekom vytvoriť názor hneď pri prvom stretnutí, môžem si formovať svoje postoje k nemu, ale ohodnotiť - to azda nie. Tí, ktorí ma "zatratili" kvôli jednej vete ma vôbec nepoznajú a nevedia, aký v skutočnosti som. Majú však právo vytvoriť si o mne svoj názor. Ale nič viac.
Apropo, ďakujem všetkým diskutujúcim, ktorí mi svojimi príspevkami takto pomohli doplniť ďalšiu kapitolu mojej dizertačnej práce.
foto perex: www.anjindesign.com/abstract.htm
