Hlavnou témou tiahnucou sa pri diskusiách o spomínanom "probléme" je spolufinancovanie aktivít cirkví z časti daňových odvodov všetkých občanov nášho štátu. Tu je asi jadro problému a otázka namieste: prečo všetci financujeme niečo, čo neslúži všetkým? A nasleduje vyjadrenie postrádajúce akúkoľvek solidaritu: Nech si každý financuje to svoje.
Oddelenie štátu a cirkví však nespočíva jedine vo financiách, ktorých toky sú veľmi jasné a aj ľahko kontrolovateľné (a aj kontrolované, nedávno NKÚ), teda platy duchovných a chod ústredí cirkví. Nemôžeme na túto situáciu hľadieť iba prizmou ekonomicko-finančnej sebestačnosti cirkví. Podľa mňa tu ide aj o pochopenie postavenia náboženských spoločností v našom štáte. Cirkvi sú významnými garantmi mravných hodnôt a dôstojnosti človeka (iba náboženstvo povie: nezabiješ, štát povie: ak zabiješ, potom pôjdeš do väzenia na 15 rokov). Vážne si niekto myslí, že keď nebude štát financovať cirkvi, tieto sa prestanú vyjadrovať k spoločenským otázkam? Nebudú nikoho nútiť konať podľa ich učenia (veď to nerobia ani teraz), iba budú aj naďalej v slobode prezentovať svoj názor.
Koľkokrát sa cituje prvý článok našej ústavy hovoriaci o nenaviazanosti Slovenskej republiky na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Hovorí sa teda o tom, že náš štát nemôže byť katolícky, evanjelický, židovský, ale ani liberálny, ateistický či voľnomyšlienkársky. Aký štát to ale chceme? Ako by vyzeralo takéto zriadenie?
Škoda však, že sa zabúda na text ústavy ešte pred prvým článkom. Totiž v preambule sa hovorí o tom, že sa prostredníctvom našich zástupcov uznášame na ústave v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva (...) usilujúc sa o rozvoj duchovnej kultúry (...). Cyril a Metod nepriniesli len písmo a literatúru, ale predovšetkým kresťanstvo, veď preložili v prvom rade časti Biblie a liturgické knihy, boli sem povolaní, aby naučili náš ľud jeho rečou modliť sa k pravému Bohu. Cyril a Metod boli kresťania, korene nášho štátu sú teda kresťanské, a to je vyjadrené aj v základnom dokumente vyjadrujúcom svojbytnosť národa.
Ak nechceme zabudnúť na našu minulosť (a verím, že to nijako nechceme), nemôžeme len pochabo zatvárať oči pred tým, z čoho vyrastajú naše korene, aj keď my sme sa im už odcudzili. Nemôžeme jednoducho povedať, nech si cirkvi platia ich veriaci sami, čo nás do toho. Čo všetko by stratili občania nášho štátu, o koľko "služieb" a dobrodení by prišli? Len tak námatkovo sa pozrime do nedávnej minulosti:
- starostlivosť o chorých v nemocniciach s rehoľnými sestrami. Až do dnes sa na rehoľníčky spomína, na zdravotné sestry si spomenie málokto (nie je to návrh na spôsob riešenia nefinančnej krízy zdravotníctva?).
- saleziánski profesori v gymnáziách boli najvzdelanejšími ľuďmi, ale nebolo im dovolené vychovať si dorast (ako to teraz vyzerá v školstve?).
- spolky striezlivosti pomáhajúce uzdravovať rodiny z tohto neduhu (aký efekt prinášajú vynaložené peniaze v tejto oblasti dnes?).
Pôsobenie cirkví je prínosom pre blaho občanov, cirkvi teda patria do štruktúry súčasnej spoločnosti. Ak by z nej boli vylúčené, prirodzenosť človeka by ho nútila vytvoriť si nové.
Na otázku z nadpisu by sa dalo odpovedať pomerne ľahko: áno, štát môže fungovať aj bez cirkví, veď sa pozrime do zahraničia. Ale nie je to tak, ani v ostatné štáty nefungujú bez cirkví, akurát majú rozdielny spôsob ich financovania. Nehľaďme na všetko, prosím, iba cez peniaze.
Štát by totiž mohol v istom zmysle existovať bez cirkví, spoločnosť však určite nie.
pripravujem ďalšie články späté s touto témou:
Aké dane pre cirkvi?
Naozaj je odluka neuskutočniteľná?
takže odpovede na niektoré svoje otázky môžete nájsť zajtra resp. pozajtra.
