Ja som Alfa a Omega,
Prvý a Posledný,
Počiatok a Koniec.
Zjv 22,13" author=" " />
Katolícky pohrebný obrad má svoju štruktúru. Je tam miesto pre už spomínané spevy, samozrejme pre čítanie z Biblie (zaujímavá je napr. stať o vzkriesení Lazára), niekoľko modlitieb formou prosieb obracajúcich sa na Božie milosrdenstvo, tiež tá modlitba, ktorú nás naučil Ježiš („Otčenáš“) a aj na príhovor kňaza vlastnými slovami. Ono to nie je jednoduché povedať v niekoľkých vetách pravdu o tom, že smrťou sa ľudský život nekončí, že ona je len predelom medzi časnosťou a večnosťou, medzi týmto životom a večným životom. Tu je dôvod, prečo nemusíme hľadieť na koniec nášho života pesimisticky, ako na definitívny koniec všetkého, ba práve naopak, s nádejou, že sa raz stretneme v nebeskom kráľovstve.
Na to, že pozostalí (azda vo svojom žiali) sa nezapájajú do modlitieb resp. im je zaťažko ich vyslovovať som si už zvykol. Mnohí totiž prídu na pohreb z úcty k zosnulému a tak slová Otčenáša sú im neznáme.
Po pohrebných obradoch je zvykom sláviť za nesmrteľnú dušu zosnulého svätú omšu. Obeta, ktorú zanechal Ježiš je tou najlepšou modlitbou, pri ktorej vzývame Boha o uplatnenie jeho milosrdenstva a spravodlivosti. Smutné je, že takáto omša je naozaj iba zvyk.
Osoby a obsadenie:
zosnulý – muž majúci rád svoju rodinu, ktorého si Boh povolal do večnosti v ešte nie tak príliš pokročilom veku
pozostalí – väčšinou úprimne smútiaci z odchodu blízkeho človeka
pohrebná služba – ako vždy pomerne profesionálny prístup k svojim povinnostiam
speváčky – aj pri liturgii pohrebných obradov sú spevy; tie by mali vyjadrovať viac nádej ako žiaľ
miništranti – tentokrát neprišli žiadni
kňaz – ja, snažiaci sa použitím biblických textov upriamiť pozornosť pozostalých na spoločenstvo v nebeskom kráľovstve a vyzývajúci na našu modlitbu, ktorá je teraz už jedinou pomocou pre zosnulého
Do kostola prišlo asi 30 pozostalých, všetci oblečení v čiernom. Opýtal som sa ich, či ešte na niekoho čakáme, alebo môžeme začať. Odpoveď bola, že už sú tu všetci, tak nech sa páči. Všetko bolo pripravené, a tak som začal prežehnaním: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ „Amen.“ Nasledoval pozdrav: „Pán s vami.“ A ticho. Tak som si odpovedal sám (hoci je to hlúpe): „I s duchom tvojím.“ Ešte som si nemyslel, že to bude takto úplne celú omšu. Naozaj, nikto počas nej vôbec nič nepovedal (okrem mňa). Kto aspoň trošku pozná katolícku liturgiu vie, že je tam dosť veľa možností, ako sa do nej aktívne zapojiť (čítanie z Božieho slova, modlitby prosieb, odpovede, o speve ani nehovorím...) Ale tentoraz nič. Ani náznak, ani hlások. Vytočilo ma to: kto sa tu teda modlí za zosnulého? Ja sám? A čo vy, pozostalí? Takéto otázky mi vŕtali v hlave. Keď som sa ešte aj notoricky známy Otčenáš modlil medzi 30 ľuďmi sám, už som bol nahnevaný. Vyvrcholením bolo, že po výzve „dajte si znak pokoja“, keď si pri omši zvykneme podávať ruky na znak pokoja a bratskej lásky, nikto z nich tak neurobil. Nepripisujem to rozhnevanosti rodiny, skorej úplnej nevedomosti.
Pochopiteľne, na prijímanie nešiel nikto. Len priestorom tichého kostola sa niesla moja, teraz už nahlas vypovedaná otázka: „Nikto nejde na sväté prijímanie? Hanba!“
Po záverečnej modlitbe a požehnaní som vošiel do sakristie naozaj nahnevaný. Načo bolo toto celé dobré? Prečo si pozostalí žiadajú odslúžiť omšu, keď nevedia ani základné modlitby, odpovede a postoje? Nie je to len fraška či zvyklosť. Bol som rozhodnutý, že ak by prišiel niekto s peniazmi ako milodarom za omšu, žeby som ho poslal preč so slovami: Viete, aby to nevyzeralo, že vy si zaplatíte, a pán farár bude skákať... Nebude. Našťastie nikto neprišiel.
Zažil som už všeličo. Naozajstné pohreby s úprimným lúčením a bolesťou v srdci nad odchodom milovaného človeka, vlažné akobysmútenie nad vzdialeným príbuzným, aj rómske afektované emotívne prejavy plaču. Boli omše keď odpovedalo len pár ľudí, boli také, keď odpovedali len dve babky, ktoré ani nepatrili do rodiny. No a tak som teraz zažil, že bolo absolútne ticho. Aj keď to nebol celkom mŕtvy pohreb, ale mŕtva omša rozhodne.
Na druhej strane ďakujem Bohu, že mi doprial mať aj takúto skúsenosť. Realita života je totiž mnohoraká...
