Z čoho pramenil tento veľký obdiv zástupu? Zaiste zo zázraku, ktorého boli svedkami. Zvlášť, keď sv. evanjelista Marek, trochu nenápadne poznamenáva, že uzdravený nehovoril hocijako, ale „správne“.
Správne hovoriť! Samozrejme, že tu nejde len o formu, ale skôr o obsah našich vyjadrení. Ako by sme velebili Boha, keby medzi nami urobil taký zázrak, že by sme všetci „správne“ hovorili?
Pozrime sa na našu reč, aby sme zistili, či je správna. Toto skúmanie odhalí akoby démonov ukrytých v našom srdci. Možno tam nájdeme:
Démona nevery - ktorý berie našim slovám iskru viery.
Démona malomyseľnosti - ktorý nedovolí, aby optimizmus nakazil aj druhých.
Démona hnevu - strieľajúci slová bez premyslenia ako jedované šípy.
Démona závisti - ktorý odoberá slovám i tú poslednú štipku žičlivosti.
Démona zloby - ktorý odstraňuje dobré a pekné slová z nášho slovníka.
Démona letargie - ktorý cez naše slová odrádza druhých od činnosti.
Úžasné by bolo, keby sme odhalili týchto démonov, ktorí spôsobujú, že naša reč nie je správna. Od tohto je už len krôčik k Ježišovi, ktorý môže - ak chceme - oslobodiť nás od týchto pút.
Určite si vieme predstaviť radosť človeka z dnešného úryvku zo 7. kapitoly Marka. Mohol sa znova rozprávať so svojou rodinou, so svojimi priateľmi. Mohol ísť na trh nakupovať, v synagóge sa modliť a počúvať hlasy ľudí a prírody. Jeho život sa stal krajším... Čo sa však ešte v jeho živote zmenilo? Pribudla mu jedna neľahká povinnosť: byť zodpovedný za to, čo počúva a hovorí.
Ježiš, keď sa s ním stretol, mohol uvažovať aj ináč. Mohol si povedať: nevyliečim ho. Keď bude hluchý a nemý, aspoň narobí menej zla. Ježiš tak neuvažuje. Bolo by to proti logike Božieho plánu s človekom. V Božích očiach majú hodnotu slobodné prejavy človeka. Boh chce, aby bol človek v plnej miere zodpovedný za to, čo vchádza do jeho uší a vychádza z jeho úst.
Človek si musí všeličo v živote vypočuť. Slová príjemné aj nepríjemné. Slová pôsobiace radosť, ale aj bolesť. Slová upokojujúce, ale aj znervózňujúce. Veľká zmes slov sa dostáva počas života do našich uší. Niekedy by sme chceli pred slovami utiecť, inokedy ich radi počúvame. Ale - nemusíme všetko počúvať. Vážme si však slová, ktoré pomáhajú nášmu životu.
V jednej moslimskej dedine sa malá skupina obyvateľov stala kresťanmi. Tým sa im ale zavreli všetky moslimské dvere. Už nemohli viac vyjsť na ulicu sa porozprávať, nemohli ísť nakupovať na miestny trh, nemohli používať dedinskú studňu. A tak boli nútení vykopať si vlastnú studňu. Po čase však tá dedinská vyschla. Kresťania pozvali svojich krajanov, aby si prišli brať vodu z ich studne. A na svoje domy napísali: tu bývajú kresťania. A každý vedel, že tam nájde pomocnú ruku.
Kiež by sme to dokázali aj my...
Boh nám daroval veľkú silu, keď máme reč, jazyk. Slová sú totiž aj prejavom nášho vnútorného života. Ak ich vypovieme, už sme o sebe niečo prezradili. A majú veľký vplyv na toho druhého. Preto je dôležité rozmýšľať nad tým, čo chceme povedať, aby sme ho (možno jednoduchým spôsobom) dokázali priviesť bližšie k Ježišovi.
