Dnes sme sa tu zišli, aby sme oslavovali a obdivovali tajomstvo Najsvätejšej Trojice.
Možno si poviete: obdivovať? Veď naša spoločnosť je už unavená tým množstvom objavov a obdivuhodných situácií, už sa nedokážeme niečomu čudovať a obdivovať to...
Ak by nebolo takejto unavenosti, museli by sme sa viac než len diviť, žasli by sme totiž nad bohatstvom Božieho života.
Viem, že je asi málo nádeje, že sa vo vás práve dnes prebudí dieťa, ktoré sa dokáže zastaviť nad niečím nepochopiteľným a neznámym (napr. mraveniskom) a zabudnúť na chvíľu na celý svet a byť iba pozorným. Napriek tomu vás pozývam, aby sme s pomocou Ducha Svätého obdivovali tajomnú krásu Božieho bytia v Trojici.
Nerobme si nádej, že toto tajomstvo pochopíme. To bude našou „pracovnou náplňou“ až v nebi, kde budeme objavovať, poznávať a obdivovať Boha takého, aký je – z tváre do tváre.
Teraz môžeme myslieť iba v ľudských predstavách a používať len ľudské slová a prirovnania. Ale pretože vieme, že človek je stvorený na Boží obraz, využime to a pokúsme sa v nás – ľuďoch – zhliadnuť niečo z tohto božského originálu.
My totiž tiež máme „trojjedinosť“ – máme schopnosť bytia, schopnosť poznania a schopnosť lásky.
Iba to prvé – živé bytie – má rastlina.
Bytie a zároveň schopnosť poznávať – to má zviera.
Bytie, poznanie a lásku – to má človek, Boží obraz.
To prvé – bytie – nás zaväzuje vážiť si život. Pohŕdať životom (svojím či iných) je pohŕdaním Bohom, darcom bytia.
Druhá zložka – schopnosť poznania, zvedavosť – napĺňa ľudské bytie tými najväčšími dobrodružstvami: radosťou z poznávania dosiaľ neznámeho, radosťou z objavovania.
A napokon tretie – schopnosť lásky – je najmocnejší faktor ľudského života. Kto pohŕda láskou, kto ju odmieta, „odľudšťuje“ svoju existenciu, a tým sa vzďaľuje aj Bohu.
Veď to najzrozumiteľnejšie, čo nám kedy bolo o Bohu povedané je, že „Boh je láska“ (Prvý Jánov list, 4. kapitola, 8. verš). Sám Ježiš nám v dnešnom evanjeliu pripomína, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jánovo evanjelium, 3. kapitola, 16. verš). A spomeňme si, že povedal aj toto: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jánovo evanjelium, 13. kapitola, 35. verš).
Natoľko sme teda obrazom Božím, obrazom Najsvätejšej Trojice, nakoľko dokážeme milovať.
Niekto raz napísal: Vedci si v minulom storočí predstavovali, že neznámeho a tajomného bude okolo človeka stále menej vďaka rastúcim vedomostiam a poznaniu. Že už nebudú nerozlúštiteľné tajomstvá. Dnes ale vieme, že tajomstvá sú všade okolo nás, sme nimi obklopení a nikdy ich bezozbytku nepochopíme.
Áno, je to tak. Hmota je tajomstvom. Energia je tajomstvom. Život je tajomstvom. A tajomstvu všetkých tajomstiev dávame meno Boh.
Vidíme okolo seba dielo Boha Stvoriteľa, počujeme v evanjeliu hlas Božieho Syna, cítime vanutie inšpirácie Ducha Svätého v dobrých vnuknutiach, ale Boha nevidíme.
Celý život žijeme v ňom, v jeho láske a milosti, ale skrze vieru.
Viera v Najsvätejšiu Trojicu nie je teda len o tajomstve Božieho života. Je to aj o tajomstve života človeka. Nemáme sa stať skamenelinou, ale stávať sa čoraz viac Božím obrazom. Stále sa obnovovať v láske.
niekoľko výňatkov z Katechizmu Katolíckej cirkvi (vydal SSV v r. 1998):
bod 252:
Cirkev používa termín "podstata" (substancia) - ktorý sa niekedy prekladá aj výrazom "bytnosť" (essentia) alebo aj výrazom "prirodzenosť (natura) - na označenie Božieho bytia v jeho jednote; termín "osoba" (persona) alebo "hypostáza" (hypostasis) na označenie Otca, Syna a Ducha Svätého v ich skutočnej vzájomnej odlišnosti; a termín "vzťah" (relatio) na označenie toho, že ich odlišnosť spočíva v ich vzájomnom vzťahu.
bod 253:
Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: Trojicu jednej podstaty. Božské osoby si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, lebo Otec je to isté, čo Syn, Syn to isté, čo Otec, Otec a Syn sú to isté, čo Duch Svätý, t.j. prirodzenosťou jeden Boh. Každá z troch osôb je tou skutočnosťou, čiže božskou podstatou, bytnosťou alebo prirodzenosťou.
bod 254:
Božské osoby sú od seba skutočne odlišné. Uctievame si a vyznávame: jediného Boha nie v tom zmysle, akoby bol osamotený. Otec, Syn a Duch Svätý nie sú len mená, ktoré by označovali spôsoby Božieho bytia, pretože sú medzi sebou skutočne odlišní.: Otec totiž nie je Syn, ani Syn nie je Otec, ani Duch Svätý nie je Otec alebo Syn. Navzájom sa odlišujú vzťahmi, ktoré vyplývajú z ich pôvodu: Otec je ten, ktorý plodí, Syn je ten, ktorý je plodený, a Duch Svätý ten, ktorý (z oboch) vychádza. Božia jednota je trojjediná.
bod 266:
Katolícka viera je v tom, že uctievame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote, a pritom nemiešame osoby ani nerozdeľujeme podstatu: lebo iná je osoba Otca, iná Syna a iná Ducha Svätého; ale jediné je božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, rovnaká je ich sláva a rovnaká večná veleba.
súvisiace články:
Jozef Červeň - Otec, Syn a Duch Svätý - Najsvätejšia Trojica (článok v blogu)
