Budova, v ktorej žijem už šiesty mesiac má za sebou už pekne dlhý život. Je dosť náročné zistiť koľko, ale stovku už hravo prekonala. Je však vo veľmi dobrom, udržiavanom stave. Až na strechu, ktorá podľa upozornenia môjho predchodcu nie je práve najmladšia (a najkrajšia:-)
Avšak jej zákernosť sa prejavila dnes nadránom. Keďže tu prší už dlhší čas (hádam aj tretí deň), včera som chcel svoju strechu prekuknúť, a tak som vyšiel na povalu. Okrem jednej krabice orechov vo veľkosti takmer tenisovej loptičky (fakt!) som hľadel na trochu neporiadku, ako to už na povale býva. Kontrola suchosti, ktorá ma prinútila vyjsť až hore po harrypotterovskom schodisku dopadla uspokojujúco. V jednom rohu začali kvapky napĺňať mnou podložený starý lavór. Horšie to však bolo pri anténovom stožiari. Ten sa pri draní za televíznymi vlnami nedohodol so škridlami a vytvoril si medzi nimi špecifické miesto. Asi sa rád necháva ovlažovať studeným a mokrým dažďom. Lenže podložené vedro a ďalší starý hrniec sa postarali o to najhoršie. Večer som išiel spať s pocitom, že som sa postaral dostatočne.
Až na to, že som nadránom zažil vonkoncom nie príjemné prebudenie kvapkami dažďa prefiltrovanými dreveným stropom i sadrokartónovým podhľadom. V prvom momente som nevedel, čo a ako... Nahmatajúc vypínač som osvetlil nie len miestnosť, ale aj (našťastie) neveľký mokrý fľak na strope. Chtiac-nechtiac som sa opäť vybral na povalu pozrieť sa na spúšť spôsobenú lejakom. Nevyzeralo to až tak zle, hoci nádoby boli plné. Nezostávalo mi nič iné, iba to poriadne upratať a na novú fóliu nasypať piliny. Napokon som si všimol, že svoje zohral aj vietor, ktorý sa pohral s oplechovaním a urobil pôvodnú medzeru ešte väčšou.
Takže, už mám prisľúbeného klampiara, ktorý by mal opravou strechy zabezpečiť moje pokojnejšie vstávanie.
