Mám veľký dvor a obrovskú záhradu - priestor pre psa ako stvorený. Dostal som pred pár mesiacmi ponuku, že keď budú šteniatka, mohol by som si jedno "osvojiť". Tešil som sa: predsa len, človek nie je celkom sám, tých pár príjemných starostí nie je problém, a v neposlednom rade aj ochrana domu je to, čo patrí k povolaniu psa.
V stredu popoludní som sadol do auta a vybral sa do Štúrova, kde sme boli dohodnutí s majiteľkou psa-mamy, že si prídem vybrať šteniatko. Mal som na výber ešte zo štyroch; pôvodne som chcel psa, ale nakoniec som sa nechal presvedčiť na fenu. Krásne čierne šteňa s trochou bielej srsti na hrudi som si teda odniesol.
Prvá noc v búde pre ňu asi nebola príjemná, fňukala z toho, že zostala sama a v cudzom prostredí. Ale, veď si zvykne, myslel som si. Dostala meno Axa. Vypila len misku mlieka, ale na druhý deň už aj trošku žrala. Začínali sme si na seba zvykať.
V sobotu večer tu ešte boli miništranti, niečo hľadali na internete. Keď už potme odchádzali, chvíľu sme sa hrali s Axou, ktorá sa už hádam zmierila s tým, že sa stala mojím psom.
Nadránom výrastkovia (aby som použil slušný výraz) idúci z diskotéky vykrikovali a spievali na autobusovej zastávke, ktorá je povedľa fary. Samozrejme, že ma to zobudilo a ani som nespal, kým o šiestej neprišiel autobus. Napokon som vstal, že zanesiem Axe žrať a pripravím sa na nedeľné sväté omše (kázeň v maďarčine si musím prečítať aspoň dvakrát, aby to nejako vyzeralo). Psík nesedel pred prednými dverami a ani v búde som ho nenašiel. Poobzeral som sa po dvore, zavolal som naňho, ale nič. Do záhrady by sa neodvážil, predsa len, bol ešte malý, ale ani tam som ho nenašiel.
Isto neutiekol, nemal totiž kadiaľ a ani prečo. Ako malému psovi mu bolo jedno, komu sa plietol pod nohy. Niekto asi využil situáciu, preskočil v noci plot a vzal si pekné šteňa so sebou.
Ja som zostal sklamaný a smutný.
Zajtra azda nechám vyhlásiť oznam v miestnom rozhlase. A možno prepíšem pár viet v pripravovanom článku o obyvateľoch Tekovských Lužian.
