Skladanie slov
Lexikálnym základom slova je koreň - nositeľ významu. Zloženina (kompozitum) je potom slovo, ktoré sa skladá z aspoň dvoch koreňov. Zvyčajne sú to plnovýznamové slovné druhy - teda podstatné, prídavné mená, slovesá, príležitostne aj iné. Napríklad vodo-vod, veľ-ryba, zlo-voľný. Tvorenie nových slov skladaním je bežným spôsobom slovotvorby v mnohých jazykoch, indoeurópske nevynímajúc. Bolo takým už v jazyku našich praslovanských predkov, ba už dávno predtým, a toto postavenie si uchováva dodnes.
Priehľadné zloženiny
Náš exkurz začneme pri osobitej skupine slov, kde sa skladanie uplatňovalo zvlášť často - pri vlastných menách. Repertoár slov vžitých pre pomenúvanie ľudí zahŕňal niekoľko príznačných, skutočných alebo aj ideálne motivovaných, či prenesených vlastností. Že tento spôsob pomenúvania praslovančina zdedila od spoločného predka, dokladajú významovo, niekedy aj formálne identické varianty v iných starobylých indoeurópskych jazykoch. Napríklad:
Dalibor < psl. *daljь-borъ; zo slov "vzdialený zápas", zodpovedá mu významovo starogrécke Telemachos
Vladivoj < psl. *voldь-vojь "vládnuce vojsko"; má významovú a z polovice aj formálnu paralelu v nemeckom Walter < pragerm. *waldi-harjaz
V niektorých zloženinách sa môže objaviť aj vzájomná zámena prvkov bezo zmeny významu. Podstatné je zachovanie určitej typológie, ktorú tu nebudeme teoreticky rozoberať, ale ukážeme si jeden príklad:
Miroslav < psl. *měro-slavъ / Slavomír < psl. *slavo-měrъ; s paralelou v starogréckej dvojici mien Patroklés / Kleopatra.
Tieto zloženiny sú priehľadné - laik hneď pozná, z akých slov pozostávajú.
Zahmlené zloženiny
Skrátka možno povedať to, že kompozitum je pre súčasníka natoľko zrozumiteľné, nakoľko si jeho prvky uchovali význam a tvar v súčasnej reči. Jazyk v priebehu vekov je v procese neustáleho vývinu. Ako sa slová významovo aj tvarovo menia, zloženiny sa postupne zahmlievajú, napokon ustrnú a stávajú sa nerozlučiteľnými. Niekedy sú rozlíšiteľné len z jednej strany - napríklad:
rukoväť < psl. *rõko-ętь; druhé slovo je vziať, teda rukoväť „čo sa vezme do ruky"
žralok < psl. *žra-olkъ; *olkъ znamená „lačný"
medveď < psl. *medъ-ědь; "kto pojedá med"
Iné sú skôr rozlíšiteľné z druhej strany - odzadu:
dikobraz < psl. *diko-obrazъ; *dikъ znamená „zúrivý"
V ďalších vývinové zmeny zasiahli obidva prvky. Takéto zloženiny sú už na hranici zrozumiteľnosti.
človek < predsl. *kelă-wăikăs "kto patrí k družine"
dážď < predsl. *dus-djus „škaredá obloha"
rak < predsl. *wre-ăkăs "obrátený vzad"
súd < predsl. *som-dăs "uložený vedno"
Prastaré zloženiny
Napokon sa pozrieme na poslednú skupinu, ktorú tvoria najstaršie zloženiny. Objavili sa ešte v čase indoeurópskej prajazykovej jednoty, a preto sú doložené vo viacerých vetvách súčasne. Pri analýze je potrebné prekračovať medzi nimi. Tieto slová sú pre súčasného človeka úplne nerozlíšiteľné. Laik ich vníma atomicky - ako celé slová.
jastrab < predsl. *āsuptrābăs; rekonštruovaný tvar je predslovanský a nič nehovorí. Pre raných Slovanov bol rovnako nepriehľadný, ako sú vyššie uvedené príklady pre nás dnes. Musíme si vziať na pomoc ďalšie starobylé jazyky - tuná latinčinu (accipiter, -tris) a starú gréčtinu (ókypetés, -pteros). Až potom sa ukáže, že praindoeurópske *h1oh1k^ju-pth2ro- je "strmo letiaci vták". Slovanská prípona -b- je druhotná. Stojí na staršej prípone *-ro-. Prečo dochádza k redundancii a slovo priberá jednu príponu na druhú? Pretože hovoriaci nerozumie tomu, ako je postavené to, čo vraví. Jazyk je premenlivý, difúzny a neustále napredujúci proces. Súčasník z neho uchopí počas svojho života iba krátky okamih.
hospodár < predsl. *găspădis; siaha až k indoeurópskemu *g^hos-poti- "pán pred cudzincami". Starobylá zloženina sa zachovala aj v latinčine ako hospēs, -itis.
hniezdo < predsl. *nīzdăd < ide. *nī-sd-; je zloženina zo slov pre "sadanie" a "dole", ktorú máme hojne doloženú napríklad v angl. nest; lat. nīdus, -ī; v litovskom lizdas; v sanskrte nīda- a v arménskom nist.
Krátky prehľad v tabuľke:
