Mylné slová
V našom článku budeme pod pojmom „mylné" rozumieť slová, ktoré majú na jednej strane priznaný štatút spisovnosti, zároveň však vyzerajú inak, než by podľa súčasného stavu poznania mali vyzerať. Odlišné od očakávaných tvarov, sú to akési jazykové úchylky. Raz sa v nich stratila ktorási hláska, či bola nahradená inou, inokedy si hlásky alebo celé slabiky vymenili miesto.
Prečo a ako vznikajú a uplatňujú sa
Živý jazyk nie je statický, jeho vývoj je postupnosťou ustavičných zmien. Niektoré zmeny nie sú systematické, ale vznikajú ako ojedinelé, náhodné mutácie. Chybne vyslovené - neexistujúce slová, pošmyknutia jazyka - veľká väčšina z nich rýchlo zaniká. No tu a tam sa objaví mutácia, ktorá zasiahne slovo zvláštnym spôsobom tak, že novotvar je uchopený procesom prirodzeného výberu, pôsobiacim v živom jazyku, a jeho výskyt je týmto výberom posilňovaný na úkor pôvodnej formy, až napokon na istom území celkom zaujme jej miesto. Takto sa niekedy zaužívajú tvary, vznikajúce takpovediac omylom. Pravdepodobnosť omylu pritom nie je rozdelená rovnomerne, ale odlišuje sa pre rozličné hláskové kombinácie.
Presadzovanie sa náhodného javu nad pôvodnou myšlienkou bolo v histórii jazykov opakovane umožnené tým, že každá ďalšia generácia, ktorá si osvojila praktickú znalosť jazyka, postupne čoraz menej rozumela príčinno-dôsledkovým vzťahom, stojacim za pôvodným tvaroslovím. Teda tým vzťahom, ktoré zdôvodňovali, prečo je to alebo ono práve tak, a nie inak.
Ani dnes rečník alebo pisateľ vlastne nevie, prečo napríklad je v slove myš takzvané tvrdé [y] (pokiaľ náhodou nie je jazykovedcom). Ale zopakuje si vybrané slová po "m", ktoré sa v mladosti naučil naspamäť. V dávnej dobe pred vynálezom písma to vedel tým menej. Človek si prosto osvojil to, čo odpozoroval od svojich súčasníkov. Za takýchto okolností sa jazyk musel meniť, a jeho zmena bola prirodzená.
Druhým prameňom nesystematických, ojedinelých zmien je psychologický a psychologicko-sociálny faktor. Ľudia komolia slová, ktoré sú pre nich emocionálne zaťažené. Napríklad nepatrne skracujú dlhé [á] v slove láska. V jazyku našich predkov boli takto motivované najmä skomoleniny mien divých šeliem, prírodných jedov, slová vzťahujúce sa k smrti, pomenovania živlov a niektorých božstiev, mužského a dievčenského pohlavia, sex, ťarchavosť, krvácanie, a tak podobne.
Niektoré mylné slová a ich očakávané tvary:
deväť - očakávaný tvar je †neväť z indoeurópskeho *h1neun-ti-. Súčasné [d] prišlo od nasledujúcej číslovky desať pri rituálnom počítaní. Táto zmena je veľmi stará. Podobne motivovaná zámena nastala v pragermánčine aj v latinčine, ibaže pri inej dvojici.
fúz - od indoeurópskeho koreňa *h1ouHs-. Praslovansky bolo *usъ, z čoho by sme dnes mali mať †vús. K úchylke došlo zámenou jednej vlastnosti trených spoluhlások. Znelá frikatíva [v] stratila znelosť a neznelá [s] ju naopak získala. A tak z dvojice v-s máme f-z. Muselo sa to stať až potom, čo slovanské [v] nadobudlo výslovnosť, akú má dnes, teda trenú labiodentálnu. Naši západní susedia majú správne vous.
hmla - indoeurópsky prajazyk mal koreň *h3meig^h-. V praslovančine bolo *mЬgla, z čoho by sme dnes očakávali †mhla. Metatéza (prešmyknutie hlások) skupiny mh- na hm- u nás sa objavila po zániku prednej samohlásky [Ь] v koreni slova. Zjednodušenie v smere stúpajúcej sonority je štatisticky jednou z najčastejších príčin chybnej výslovnosti. V archaickej češtine je mha < *mЬgla, ale v súčasnosti už aj oni majú mlha.
hovädá - očakávaný tvar je †hovätá s [t] z indoeurópskeho *g^wou-ent-h2, podobne ako húsatá, žriebätá, dvojčatá, dievčatá. Je to starobylý kolektívny -nt- kmeň pomenúvajúci mláďatá zvierat. Pre praslovančinu je však už rekonštruovaný tvar s [d] *govęda, avšak ešte vo význame „teľatá vedľa kráv".
hospodár - praslovansky bolo *gospodь. Ale očakávali by sme [t] na mieste [d]. Ide totiž o zloženinu zo slov *g^hos-pot-. To druhé u nás žije v slove neter < ide. *ne-pt-, kde je [t], ako má byť.
huba - z ide. *sp^hong- by malo byť †buha. Koreňové spoluhlásky si vymenili miesto. Mohlo ísť o náhodnú mutáciu, ale aj o skomolenie motivované hrozbou otravy.
labuť - od indoeurópskeho koreňa *h2alb^h- „byť biely". Súvisí s lebediť. V praslovančine bolo ešte *olbõdЬ < ide. *h2alb^h-ond-. Namiesto očakávaného †labuď je však labuť - s príponou ako v peruť.
manželka - výklad pochádza od Macheka, ktorý upozornil na zjavne neslovanský pôvod. Slovo podľa neho prevzaté z nemeckej zloženiny Mahlweib s čiastočným prekladom druhej časti das Weib „žena". Tento spôsob výpožičky zo susedného jazyka nie je ojedinelý, ale chybné je poradie hlások v slove. Stredný rod nemeckého slova umožnil pri prechode do slovenčiny metatézu l-n z pôvodného malžena na manžela. Od toho potom druhotne vzniká dvojica manžel/manželka.
mesiac - očakávaný tvar je †mäsiac z balto-slovanského *mens-inko-. No už v praslovanskom období bolo gen. *měsęca, ako to dokladajú niektoré vzdialenejšie slovanské jazyky. To znamená, že zámena nosovky [ę] za dlhé [ě] je starého dáta.
miazga - od ide. koreňa *mēzg^h-. Rovnaký koreň ako mozog, ibaže s iným ablautovým stupňom. Praslovansky bolo *mězga, čo by do súčasného jazyka zostúpilo ako †miezga. V niektorých nárečových skupinách, aj v tej, ktorá bola vzatá u nás za vzor pre spisovný jazyk, však došlo k zámene dlhého [ě] za nosovku [ę] (práve opačne než v mesiac). A tá potom prešla do súčasného jazyka ako dvojhláska [ia]. České míza môže byť z [ě], aj z [ę]. Naproti tomu pôvodný tvar s prslv. [ě] je zachovaný v ruštine.
rys - v indoeurópskom prajazyku bolo *lūnk^j-. V období balto-slovanskej jednoty bolo ešte pravidelné *lūns-, ale už v praslovanskom *rys- sa objavila zámena [l] za [r].
tisíc - očakávaný tvar je †tysiac z prslv. *tysęti, a to z ide. *tūh2s-dk^jmt-ei-. Niektorí uvádzajú ako možný dôvod zaužívania uchýlenej formy s [i] pôsobenie slabičnej harmónie, ktorá sa významne uplatňuje v maďarčine. Ale nie je to v slavistike všeobecne uznávaný názor.
Prehľadná tabuľka:
