Stojac na mojom malom cintoríne domácich zvieratiek, prekĺzavam pohľadom po menách na drevených mini-krížikoch. Lolka. Mala som asi šesť rokov keď predavačka v teraz už neexistujúcom obchode zo zvieratkami drasticky z akvária vytiahla toto v kúte sa krčiace stvorenie a narvala ho do škatuľky od Pigi čaju. Po neúspešnom spárení sa s Tučkom sa asi po roku života neštastnou nehodou zabila. Vystrojili sme riadny pohreb, (nechýbal ani sused menom Hrobár) a zasadili prvý krížik na cintorín domácich zvieratiek. Bola to obrovská rana pre moje detské srdce.
Odvtedy uplynulo mnoho času a mnoho krížikov pribudlo na cintorín. Spomínam si na tie chvíle, keď som sa nič netušiac vracala zo školy domov a zazrúc odtiahnutú skriňu v mojej izbietke, nešťastne som zvolala, "Kukinko!" či "Sušienka!". Malí hlúpi škrečkovia, netušiac, čo činia, utiekli z bezpečia svojho akvária za skriňu s porcelánom. Tento útek sa im stal osudným, pretože steny v socialistickom paneláku, v ktorom bývam, niesú kolmé na podlahu a tak je za "Skriňou smrti" smerom dole sa zužujúci priestor, v ktorom nedobrovoľne ukončil svoj krátky život nejeden škrečok. A tak mi socialistická odfláknutá robota zabila takmer polovicu zvieracích kamarátov.
Mnohí zokončili svoje životíky prirodzenou smrťou, tak ako prednedávnom Frapko. Pred jeden a pol rokom mi ho brat na Vianoce priniesol zo Slobody Zvierat a odvtedy tento škrečok medvedí nezhodil svoju dlhočiznú a huňatú zimnú srsť. A už ju nikdy nezhodí. Asi pred pol rokom sa u neho objevil nádor, ktorý rástol a úbohého škrečka trápil. Nocou i dňom sa z jeho akvária ozývali srdcervúce vzlyky bolesti. A potom odišiel, nechal ma tu samú.
Keď som ešte bola malá, verila som, že škrečkom po smrti narastrú malé krídielka, ktoré zenesú ich dušičky do škrečkovského nebíčka, kde sa všetci stretnú, budú behať v kolesách a bude im fajn. A možno, že sa stále utešujem myšlienkou, že Frapko a ostatní odišli na nejaké krajšie miesto, miesto, kde budú mať nekonečne veľa slnečnicových jadierok, ktoré tak zbožňovali.
A ak sa ma ešte raz niekto spýta, ako sa má F_apko, poviem mu: "Dúfam, že lepšie ako sa mal tu."
Cintorín domácich zvieratiek
Bol tu a už tu nieje. Nebol prvý ani posledný...Vedela som, že to skôr, či neskôr musí prísť. Bolo ich už mnoho, niektorí na dlhšie, niektorí na kratšie. Dalo by sa čakať, že si zvyknem. Že už nepreroním ani slzu. Že ma už v srdiečku nepichne pri spomienke na neho. Už je to niekoľko dní, no ja sa stále nedokážem ubrániť pocitu viny, keď v kúte izby zazriem prázdne miesto, kde ešte nedávno pokojne spal. Už dlho bojoval s chorobou. Čo som vlastne čakala? Že tu bude naveky?