Tento bol charakteristický na jednej strane opätovne rastúcim tlakom politických a súdnych elít, ako aj regulačných orgánov na médiá, na druhej strane niektorými precedentnými rozhodnutiami v prospech médií alebo konkrétnych novinárov (v januári sme napríklad zaznamenali zastavenia stíhania novinárky Zuzany Petkovej a filmárky Zuzany Piussi, v priebehu roka aj blogera Juraja Poláčka).
Útoky na slobodu prejavu a biznis s odškodným
V roku 2013 sa začali opäť množiť nepriame útoky na slobodu prejavu v podobe trestnoprávnych i občianskoprávnych žalôb ústavných činiteľov proti viacerým médiám z titulu ochrany dôstojnosti a cti. Osobitosťou tohto javu je to, že niektorí z nich (napríklad predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin, ale aj zastupujúci šéf prokuratúry Ladislav Tichý a ďalší sudcovia) žiadali od médií ako odškodnenie za údajné porušenie svojich práv likvidačné sumy vo výške niekoľko sto tisíc eur.
Nebezpečným precedensom bolo trestné oznámenie, ktoré podala vo februári Kancelária prezidenta SR Ivana Gašparoviča na blogera Juraja Poláčka, na základe ktorého začala polícia trestné stíhanie pre trestný čin ohovárania (Poláček vo svojom blogu s názvom Vrahovia medzi nami zosumarizoval známe fakty o poľovačke, pri ktorej zomrel horár Michal Bobák, v súvislosti s ktorou sa špekulovalo o zatajovaní možnej prítomnosti prezidenta pri tomto nešťastí). Najabsurdnejšia žaloba za posledné roky sa objavila v prípade zverejnenia informácií a fotografií zo stretnutia viacerých sudcov, prokurátorov a právnikov v bare Bonanno v Rajeckých Tepliciach, ktoré publikoval denník Nový Čas v júni 2011. Okrem videozáznamu s niektorými vulgárnymi vyjadreniami popredného predstaviteľa prokuratúry denník zverejnil aj fotografiu, na ktorej bol zobrazený právnik Tibor Péchy v rukách so samopalom a na ušiach s modrými slúchadlami, potenciálne pripomínajúc strelca z nedávneho masakru v Devínskej Novej Vsi. Účastníci večierka, podľa ktorých bol článok napísaný „s hlbším pozadím poškodiť dobré meno slovenskej justície a mal aj politické pozadie" žiadali od vydavateľstva v žalobách na ochranu osobnosti odškodné v súhrnnej výške 940-tis. eur.
Až po viac ako roku pritom spochybnili autentickosť fotografie (jej hodnovernosť na súdnom pojednávaní v apríli spochybňovala čašníčka, podľa ktorej táto situácia nenastala). Na pojednávaní v júli 2013 však vydavateľstvo denníka Ringier Axel Springer prezentovalo znalecký posudok Kriminalistického ústavu polície Českej republiky, podľa ktorého bola fotografia autentická. Prvý námestník Generálnej prokuratúry Ladislav Tichý následne uviedol, že už netrvá na finančnej nemajetkovej ujme, uspokojí sa s ospravedlnením a úhradou súdnych trov.
Skutočnosť, že vysokí predstavitelia súdnictva a prokuratúry prichytení pri konaní, ktoré otvára otázky o ich ľudskej a mravnej kompetencii pre výkon funkcií namiesto verejného ospravedlnenia za neprípustné správanie naopak zaútočili na médiá, ktoré priniesli takýto dôkaz o ich správaní, asi najlepšie vystihuje morálny rozklad súdneho stavu na Slovensku.
Do súdneho sporu s médiami po čase opäť vstúpil premiér R. Fico v súvislosti s informáciami o jeho dovolenke v Chorvátsku, ktoré priniesol denník Plus jeden deň a z ktorých malo vyplývať, že premiér v auguste strávil dovolenku v Chorvátsku v spoločnosti zamestnankyne Úradu vlády SR J. H. (už predtým médiá zverejnili fotografie, na ktorých premiér túto osobu bozkáva v aute po spoločnej večeri s pracovníkmi ÚV). Fico tieto informácie poprel a žiadal od denníka ospravedlnenie, ktoré denník odmietol, preto Fico avizoval, že bude túto kauzu riešiť súdnou cestou. Problémom je následné správanie R. Fica i Úradu vlády SR, ktorí odmietli poskytnúť informácie o pracovnom zaradení a odmeňovaní dotknutej zamestnankyne, čím v podstate znemožnili verejnú kontrolu adekvátnosti jej majetkových pomerov, resp. možného zvýhodňovania v pozícii štátnej zamestnankyne.
Problematickejšie sa však javilo rozhodnutie Okresného súdu v Malackách, ktorý predbežným opatrením zakázal TV Markíza informovať o vývoji kauzy v nemocnici v Malackách (týkala sa financovania tejto nemocnice zo strany župy, konkrétne stratovej pohotovostnej služby). Toto rozhodnutie, s ktorým vyjadril nesúhlas napokon aj sám dotknutý bratislavský župan Pavol Frešo (SDKÚ-DS) možno vnímať ako zásah do slobody prejavu.
Do sporu s médiami sa dostala aj Slovenská komora advokátov, ktorú pobúrila karikatúra zverejnená v denníku Sme. Tá mala nelichotivo zobrazovať sudcovský stav. Komora žiadala od denníka ospravedlnenie a vyzvala aj ostatné médiá, aby „neprispievali k destabilizácii spoločnosti a jej polarizácii na princípe kolektívnej viny". Táto reakcia komory je neadekvátna najmä v kontexte skutočnosti, že komora sa odmietla napriek žiadosti časti jej členov vyjadriť k faktu, že predseda Najvyššieho súdu SR Š. Harabin verbálne napáda sudcov Ústavného súdu SR za ich právny názor a navrhuje ich trestné stíhanie, čo vnímame z pohľadu dôveryhodnosti a vnímania sudcovského stavu verejnosťou ako bezprecedentný prípad.
Pre predsedu Najvyššieho súdu Š. Harabina sa stali súdne spory za poškodenie dobrej povinnosti zaujímavým zárobkovým podnikom. Podľa informácie občianskeho združenia Via Iuris od roku 2006 vysúdil za poškodenie povesti 314 000 eur (z toho 150 000 od Generálnej prokuratúry, zvyšok od médií).
Nespochybňujeme právo kohokoľvek domáhať sa nápravy v prípade, že o ňom médiá uvedú nepravdivé informácie. V slovenskom prípade je však veľmi ťažké uveriť, že politikom či sudcom ide v sporoch s médiami naozaj o ochranu osobnosti (nehovoriac o tom, že ako verejní funkcionári by mali strpieť vyššiu mieru pozornosti a kritiky zo strany médií). Vysoké sumy, ktoré žiadajú a ktoré im v mnohých prípadoch súdy aj prisúdia, zrejme nemajú inú motiváciu, ako zvýšiť ekonomický tlak na konkrétne médiá a vyvolať v samotných novinároch tlak na samoreguláciu pri ďalšom informovaní o týchto konkrétnych osobách.
V súvislosti s týmito prípadmi zareagovala aj zástupkyňa OBSE pre slobodu médií Dunja Mijatović, ktorá sa v máji na konferencii v kostarickom San José kriticky vyjadrila na adresu Slovenskej republiky a výhrady sumarizovala aj v liste zaslanom podpredsedovi vlády a ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavovi Lajčákovi. „Jednou z nenahraditeľných úloh médií je to, že nastavujú zrkadlo spoločnosti a informujú o veciach verejného záujmu. Verejní činitelia preto musia zniesť vyšší prah kritiky, a to aj z médií," napísala Mijatović v liste a dodala, že „podávanie žalôb a požadovanie odškodného, ktoré môže ohroziť existenciu médiá, môže vyvolať autocenzúru u novinárov a vydavateľov a znížiť tak pluralitu médií na Slovensku".
OBSE následne v júni kritizovala súdy s médiami aj vo svojej pravidelnej správe monitorujúcej situáciu v oblasti slobody médií, novinárov aj v oblasti internetu najmä v Európe, ale aj v USA. Minister Lajčák vo svojej odpovedi z mája síce na jednej strane zdieľa názor, že by verejní predstavitelia mali strpieť viac kritiky zo strany verejnosti a odškodnenia by mali byť primerané spôsobenej škode, pričom pripomenul aj úzke prepojenie medzi slobodou vyjadrovania a ochranou osobnosti. Na druhej strane sa odvoláva na prebiehajúce diskusie na tému hranice odškodnení v prípadoch nactiutŕhania na relevantných expertných fórach, my sme však do konca roka zásadné diskusie s relevantnými výstupmi na túto tému nezaznamenali.
Ochrana zdroja, alebo je vôbec Nicholson novinár?
Za najabsurdnejší útok štátnych orgánov na slobodné vykonávanie novinárska povolania v sledovanom období ale pokladáme snahu vyšetrovateľov spochybniť novinársky status známeho publicistu, investigatívneho novinára a autora knihy Gorila - Toma Nicholsona s cieľom prinútiť ho odhaliť identitu jeho zdroja informácií. Vyšetrovateľ, ktorý si Nicholsona predvolal ako svedka v prípade trestného stíhania neznámeho verejného činiteľa, ktorý čelí obvineniu zo zneužitia svojich právomocí (išlo o zverejnenie prepisov odpočúvaných telefonátov medzi údajným členom organizovanej zločineckej bandy Liborom Jakšíkom a vysokopostaveným dôstojníkom Policajného zboru SR Stanislavom Jankovičom) sa snažil využiť nedokonalosť platného tlačového zákona a snažil sa Nicholsonovi dokázať, že keďže nie je zamestnaný v konkrétnom médiu, nespadajú jeho zdroje pod ochranu tlačového zákona. Na základe tejto argumentácie nútil Nicholsona vyzradiť identitu zdroja jeho informácií. Aj z reakcie Medzinárodného tlačového inštitútu vyplýva absurdnosť týchto snáh. IPI je presvedčený, že „nátlakom, aby zverejnil zdroje, sa poruší tlačový zákon, ktorý ukladá novinárovi ochranu informačných zdrojov", navyše Nicholson má podľa IPI nárok aj na ochranu podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý v článku 10 zaručuje právo na slobodu prejavu, ako aj právo na zabránenie úniku dôverných informácií.
RTVS – nenaplnené očakávania. Našťastie.
Pri hodnotení stavu vysielateľa verejnej služby - Rozhlasu a televízia Slovenska netreba zabudnúť na účelový a legislatívne pochybný spôsob, akým bola v roku 2012 odvolaná generálna riaditeľa Miloslava Zemková a nahradená Václavom Mikom, zvoleným v parlamente väčšinou poslancov strany Smer-SD. V optike dvadsaťročnej slovenskej skúsenosti s fungovaním najmä televízie verejnej služby však pri hodnotení roka 2013 musíme skonštatovať, že sa nenaplnili katastrofické predpovede o obsahovom či ekonomickom ovládnutí RTVS touto vládnucou stranou. Hoci v prostredí citlivom aj na minimálne náznaky politického zasahovania do fungovania médií verejnej služby môžeme takto citlivo vnímať viaceré náznaky (niektoré na prvý pohľad nelogické personálne, či zopár obchodných a programových rozhodnutí), musíme skonštatovať, že RTVS sa v priebehu roka programovo stabilizovala, hospodári bez vyrábania straty, pokračuje (aj keď pomalšie, ako boli pôvodné predstavy manažmentu) tiež technologická obnova najmä televíznej časti RTVS. Je však otázne, či je tento vývoj dostatočnou reakciou na dynamiku, s akou sa vyvíja televízny trh - z pohľadu zmysluplného prežitia média verejnej služby aspoň v strednodobom horizonte v podobe, ktorá bude legitimizovať jeho financovanie z verejných zdrojov a zabráni tomu, aby sa táto téma nestala jednou z predvolebných tém už pred parlamentnými voľbami v roku 2016. Jasným signálom bude aj to, ako RTVS zvládne obdobie pred prezidentskými voľbami a dvojjedinú rolu, v ktorej bude v prvom štvrťroku vystupovať Robert Fico - ako premiér a zároveň ako prezidentský kandidát.
Spoločenská zodpovednosť médií? Nežartujte.
V tomto roku sme sa s kolegami venovali aj téme spoločenskej zodpovednosti médií, pretože podľa nás sú médiá stále kľúčovým faktorom pri ovplyvňovaní konkrétneho spotrebiteľského a najmä voličského správania či nálady v spoločnosti. Na otázku, do akej miery vnímajú samotné médiá tento rozmer svojho biznisu, sme dostávali väčšinou neurčité, prípadne výslovne odmietavé odpovede. Okrem opakovaného argumentu, že kvalitnejšia a profesionálnejšia žurnalistika je drahá a vzhľadom na situáciu na trhu médiám nezlepšuje biznis, skôr naopak, bola jedným z protiargumentov - napríklad aj vo vzťahu k budúcej existencii a obsahu médií verejnej služby - aj diverzifikácia a lepšia dostupnosť obsahovej ponuky (prinajmenšom v prípade elektronických médií). Z pohľadu rozsahu a zapĺňania žánrových ník jazykovo zrozumiteľnými programami a ich dostupnosti to tak asi bude. Celkovo však možno konštatovať, že diverzifikácia distribučných ciest v súvislosti s digitalizáciou nepriniesla konzumentom viac kvalitnejšieho mediálneho obsahu. A pohľad na obsahový vývoj mainstreamových médií, najmä televízií, ktoré sú stále rozhodujúcim zdrojom informácií pre väčšinu populácie, vo mne len zvyšuje presvedčenie, že napríklad v prípade voličského rozhodovania vo volebnom superroku, ktorý nás čaká, neprispejú tieto médiá nijako zásadne k tomu, aby išlo o rozhodovanie informované.
O stave profesionality slovenských médií asi najlepšie vypovedá prípad zo záveru roka, keď verejnoprávna TASR vo svojej správe vydanej na základe neoverenej informácie z nedôveryhodného zdroja „pochovala" známeho športového komentátora. A spolu s ňou tak urobila väčšina veľkých spravodajských serverov, ktorá servis TASR odoberá. Tento lapsus napravili až po niekoľkých hodinách, keď sa „pochovaný" komentátor ozval sám.
Tento prípad nevnímam ako individuálne zlyhanie konkrétneho jednotlivca v konkrétnej tlačovej agentúre (aj keď napokon v dôsledku tejto chyby logicky a na slovenské pomery nečakane prišiel o prácu), ale skôr ako výsledok kontinuálneho poklesu profesionality vo fungovaní slovenských médií. Je to o. i. dôsledok zužujúceho sa personálneho obsadenia a klesajúcej profesionality jednotlivých redakcií v dôsledku ekonomického tlaku. Produkcia tlačových agentúr, ktorá donedávna slúžila primárne ako podklad na ďalšiu prácu redaktorov, sa dnes stala plnohodnotným mediálnym obsahom, ktorý tvorí rozhodujúcu časť obsahu v podstate všetkých „spravodajských" portálov. Preto sa dnes ukazuje ako kontraproduktívny tlak na znižovanie ceny spravodajského servisu a využitie cenového dumpingu zo strany dotovanej agentúry spred pár rokov. Médiá síce ušetrili niekoľko tisíc eur ročne, ale za cenu kontinuálne klesajúcej kvality nakupovaného spravodajského obsahu. A keďže ho len s minimálnym editorským zásahom automaticky preklápajú na svoje portály ako plnohodnotný mediálny obsah, priamo úmerne tomu klesá aj kvalita, profesionalita a hodnovernosť toho, čo ponúkajú verejnosti.
Miroslav Kollár
Príspevok vychádza v rámci projektu Otvorenejšie Slovensko podporeného Nadáciou otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009 - 2014.
