Táto skutočnosť prispela k formovaniu zvláštneho verejného diskurzu, v ktorom Slovensko vystupovalo prevažne ako objekt politiky dominantných vonkajších síl (“mocných tohto sveta”), ktorí rozhodovali “o nás bez nás”. Takéto vnímanie nahrávalo rôznym domácim aktérom, vrátane kolaborantov, ktorí ochotne spolupracovali s vonkajšími hegemónmi a neskôr ospravedlňovali svoju kolaboráciu tvrdením, že sa nedalo konať ináč, že o všetkom bolo vopred rozhodnuté vonku a oni sa iba snažili zabrániť najhoršiemu a zmäkčiť dopad diktátu a represií na národ. A tak, napríklad, zodpovednosť za tragické osudy slovenských Židov počas druhej svetovej vojny sa prenášala výlučne na nacistické Nemecko, nie na genocídnu politiku prisluhovačského ľudáckeho režimu a zodpovednosť za normalizáciu po potlačení tzv. obrodného procesu v roku 1968, ktorá postihla státisíce občanov, sa pripisovala predovšetkým okupačnej politike Sovietskeho zväzu, už menej stalinistickému “zdravému jadru” komunistickej strany, ktoré najprv vytvorilo vhodné podmienky pre zásah sovietskych vojsk, potom ich pozvalo a neskôr oddane slúžilo Moskve až do roku 1989. Samozrejme, zhadzovanie viny za vlastné zlyhanie na vonkajšieho nepriateľa išlo ruka v ruke s hľadaním nepriateľa vnútorného, ktorý mal všetko zvnútra rozvracať, konšpirovať, škodiť a napomáhať vonkajším nepriateľom. Takýmto univerzálnym vnútorným nepriateľom boli najčastejšie Židia, ale aj rôzne „protinárodné“ alebo „protištátne“ živly – Maďari, Česi, čechoslovakisti, „pravicoví oportunisti“, disidenti, veriaci, „kozmopoliti“, agenti Západu, slobodomurári, liberáli apod. Zoznam vnútorných nepriateľov sa menil podľa režimu a aktuálnej politickej situácie.
Po rozdelení Československa a vzniku samostatného štátu prešlo Slovensko vo svojom vývoji dosť turbulentným vývojom, ktorý napokon vyústil do členstva v EÚ, NATO a OECD, v tých medzinárodných zoskupeniach, ktoré určujú dnes status krajiny ako súčasti Západu. Vonkajšie faktory vnútorného vývoja zohrávali po roku 1989 na Slovensku dôležitú úlohu podobne ako aj predtým – avšak s jedným podstatným rozdielom: tentokrát išlo o to, ako Slováci dokážu vonkajší faktor sami a dobrovoľne využiť, k akému riešeniu sa dobrovoľne priklonia. Po roku 1989 nikto Slovensku zvonku nič nevnucoval, nič proti vôli krajiny neurčoval. Rozhodovanie o svojom osude držali Slováci po roku 1989 vo vlastných rukách, mali rôzne alternatívy a iba od nich samotných záviselo, akej možnosti dajú prednosť. Demokracia dala ľuďom nástroje na presadenie ich predstáv o tom, v akom type spoločenského usporiadania a v akých medzinárodných partnerstvách chcú žiť. V prvých slobodných voľbách v roku 1990 zvolili slovenskí občania vládnu zostavu, ktorá začala reformovať krajinu po desaťročiach komunistickej diktatúry a približovať ju k Západu. Rozdelenie Československa v roku 1993 bez referenda bolo pre mnohých Slovákoch studenou sprchou (keďže väčšina obyvateľov sa prikláňala k zachovaniu spoločného československého štátu), avšak nedalo sa povedať, že by toto rozhodnutie prišlo ako blesk z jasného neba. Rozhodnutie o rozdelení Československa urobili totiž za občanov politici, ktorých občania slobodne zvolili vo voľbách 1992. V ďalších rokoch, keď demokratická časť politického spektra sa vymedzovala proti autoritárskym stranám na čele s HZDS, mnohí občania už postupovali s väčšou ostražitosťou a dávali svoje volebné rozhodnutie do súvislosti s tým, čo môže nasledovať druhý deň po voľbách.
Pár rokov po páde komunistického režimu sa prevládajúcim trendom v spoločenských náladách na Slovensku stala orientácia na čo najtesnejšiu spoluprácu s Európou a v konečnom dôsledku aj na vstup do Európskej únie. Celkový priebeh transformačného procesu na Slovensku, rovnako ako v susedných stredoeurópskych krajinách, sa nedal oddeliť od úsilia stať sa súčasťou procesu európskej integrácie. Čím hlbšie reformy krajina uskutočňovala, tým bližšie sa posúvala k vstupu do EÚ. Podpora pre členstvo v EÚ medzi obyvateľstvom dosiahla úroveň 75%. Nepodporovať myšlienku vstupu krajiny do EÚ znamenalo pre politickú stranu spáchať samovraždu. Išlo v podstate o celospoločenský konsenzus politických elít a občanov. To však neznamenalo, že sa medzi politikmi neobjavovali hlasy, ktoré európske smerovanie krajiny v nejakej podobe spochybňovali, a to aj pomocou tradičnej formulky „rozhodujú o nás bez nás“ a s nádychom konšpiračného videnia sveta. Keď EÚ dala v polovici 90. rokov vtedajšiemu slovenskému premiérovi Vladimírovi Mečiarovi najavo, že mocenské deformácie, ktorých sa tento politik dopúšťal a autoritárska prax HZDS sa môžu stať prekážkou pre členstvo krajiny v EÚ, pre dvorných ideológov HZDS a mnohých predstaviteľov národno-populistického názorového prúdu sa EÚ premenila z integračného zoskupenia, ktoré malo priniesť Slovensku stabilitu a blahobyt, na organizáciu, ktorá chce Slovensku diktovať, vnútiť mu svoj vlastný systém hodnôt, cudzí slovenským národným ašpiráciám. Najaktívnejším autorom takto ladených príspevkov bol v HZDS Augustín Marián Huska, podpredseda parlamentu, ktorý produkoval siahodlhé texty o meniacich sa geopolitických siločiarach vo svete a o tom, ako sa veľmoci usilujú pohltiť malé národy. Ďalší predstavitelia HZDS tvrdili, že EÚ používa voči SR dvojitý meter, že rozhoduje za zatvorenými dverami, že podlieha vplyvnému maďarskému lobby a že Slováci nemajú nijakú možnosť reálne ovplyvniť rozhodovanie o svojom vlastnom osude v Európe. Tvrdili dokonca, že členstvo v EÚ je výhodnejšie pre veľké členské štáty než pre Slovensko.
Tieto a podobné vyhlásenia boli pritom reakciou na to, že EÚ odmietala prijať za svojho člena štát, v ktorom vláda zmarila referendum, parlament zbavil poslancov poslaneckého mandátu proti ich vôli a tajná služba uniesla do zahraničia syna prezidenta. Vznikla paradoxná situácia – na jednej strane vláda oficiálne hlásala vstup do EÚ, na druhej strane jej poprední predstavitelia šírili medzi obyvateľmi mýty o EÚ – napríklad mýtus o tom, že EÚ je uzavretá organizácia, ktorá rozhoduje o osude kandidátskej krajiny bez jej účasti na pokyn veľkých členských štátov. Takéto videnie sa netýkalo v tom čase iba EÚ. Keď v roku 1997, v období keď už bolo jasné, že mečiarovské Slovensko sa nestane nielen členom EÚ, ale ani členom NATO, navštívil Slovensko vtedajší ruský premiér Viktor Černomyrdin. Po rokovaniach s ním oznámil Vladimír Mečiar verejnosti, že Slovensko nemá šancu vstúpiť do NATO, pretože USA a Rusko sa vraj medzi sebou potichu dohodli, že Slovensko nebude prijaté do aliancie (Rusko toto tvrdenie následne poprelo). Mečiar samozrejme dobre vedel, aký blud vyslovil, avšak vedel aj to, že takto formulované posolstvo o konšpirácii svetových veľmocí nájde vďačných recipientov. Počítal s tým, že jeho priaznivci mu nebudú vytýkať, že svojou politikou maril šance na euroatlantickú budúcnosť krajiny, ale iba znovu skonštatujú, že tak ako predtým, aj teraz vo svete rozhodujú „mocní“, pričom rozhodujú tajne v kuloároch a že ešte aj pochvália odvážneho slovenského politika, ktorý jedno takéto sprisahanie dokázal odhaliť.
Tento zvláštny druh konšpiračného „euroskepticizmu“, kombinujúci deklarovanú podporu EÚ a zároveň jej spochybňovanie a dokonca pripisovanie jej tajných úmyslov, nemal dlhšiu životnosť a s odchodom Vladimíra Mečiara do opozície v roku 1998 de facto zanikol. Nezaniklo však videnie sveta, v ktorom rozhodujú skryté, tajné mechanizmy. Slovensko je už takmer 9 rokov členom EÚ, ktorá je dnes jednou z najtransparentnejších organizácii (ak nie najtransparentnejšia) na svete, ale snaha vykresliť ju ako súčasť svetovlády a nástroj na presadenie globálnych záujmov mocných kruhov na úkor záujmov menších národov stále žije. Má dve podoby – extrémnu a umiernenú. Obidve verzie našťastie nemajú šancu na to, aby sa stali prevažujúcim trendom vo verejnej mienke, môžu však slúžiť ako ukážka argumentačnej výbavy bojovníkov za čistotu slovenského národného života.
Zástancovia konšpiračných teórií z radov slovenských extrémnych nacionalistov zaplavujú internetový priestor charakteristikami EÚ ako oligarchického zoskupenia, nachádzajúceho sa v područí finančných skupín, bankárov, globalistov a partokracie. EÚ tu vystupuje ako súčasť úsilia „svetových elít prostredníctvom globalizmu dosiahnuť totálnu kontrolu nad svetom“. Podľa radikálno-nacionalistického internetového portálu Beo.sk, EÚ spolu s ďalšími medzinárodnými organizáciami, vrátane NATO, robí túto politiku v súlade s dohodou skupiny Bilderberg, označenej za združenie „najvplyvnejších ľudí sveta“, ktorá sa usiluje o nastolenie „totálnej svetovlády“. Radikálni nacionalisti varujú, že EÚ praktizuje voči Slovensku a iným krajinám „ekonomický imperializmus“, vháňa ich do dlhového otroctva, implantuje vlastný vzdelávací systém, vykorisťuje prostredníctvom využitia lacnej pracovnej sily, dokonca vraj postrekuje ich územie z civilných lietadiel aerosólmi, obsahujúcimi rôzne škodliviny, aby mohla modifikovať počasie a nenápadne očkovať a kontrolovať populáciu. Sprisahaneckou akciou „nenažraného kapitálu“, ktorý urobil zo slovenských politikov „bábky“, bolo podľa extrémnych nacionalistov aj schválenie tzv. eurovalu, ktorým EÚ vohnala Slovensko do „servilného lokajstva“.
Karikatúrna konšpiračná eurofóbia extrémnych nacionalistov je súčasťou ich antiglobalistickej agendy a prejavom odporu voči liberálnej demokracii, ktorá je v ich chápaní vynálezom svetovlády na zotročovanie malých európskych národov. Extrémni nacionalisti sa často ohradzujú voči tomu, že sú označovaní za protieurópsku silu. V týchto ich sťažnostiach je štipka racionality. Oni v skutočnosti sú za Európu, len nie za tú súčasnú, demokratickú, otvorenú a multikultúrnu, ktorú reprezentuje EÚ. Oni by radi vybudovali inú Európu – takú, kde by vládla rasová, etnická a konfesionálna čistota a poriadok v duchu totalitných režimov Európy 30. – 40. rokov minulého storočia.
Oveľa rozvinutejšia než u extrémistov je „euroskeptická“ agenda mainstreamovej SNS, ktorou táto strana v posledných rokoch reaguje na problémy existujúce v EÚ. „Európske“ krédo SNS je kombináciou izolacionizmu, revizionizmu a národného egoizmu. Strana síce vyhlasuje, že má záujem na pretrvávaní EÚ ako organizácie, ale dodáva, že „v zásadne zmenenej podobe a forme“ (klasická formulka na kamuflovanie principiálneho odporu). Vo svojom volebnom programe 2012 nemá SNS pre EÚ prakticky nijaké pozitívne hodnotenie a adresuje jej iba kritické výhrady. K hlavným bodom euroagendy SNS (tak ako to prezentuje vo svojich programových dokumentoch a v stanoviskách popredných predstaviteľov) patrí odmietnutie princípu solidarity ako základného kameňa vnútorných vzťahov v EÚ, pripustenie možnosti vystúpenia Slovenska z EÚ, odmietnutie spoločnej európskej meny, preferencia modelu Európy národov oproti modelu tzv. „európskeho superštátu“. Predstavitelia SNS spochybňujú legitimitu európskych inštitúcií, vnímajú EÚ ako nástroj globalizácie ohrozujúcej národy a ich etnickú a kultúrnu výnimočnosť, podporuje heslo o Európe ako kresťanskom klube. SNS striktne odmieta pomoc členským štátom nachádzajúcim sa vo finančných ťažkostiach, pričom systém regulácií EÚ považuje za hlavnú hrozbu pre národnú suverenitu. Predstavitelia SNS majú vypracovaný akýsi obžalovací zoznam, v ktorom obviňujú EÚ z presadzovania internacionalistickej politiky a princípov (napríklad multikulturalizmu), zo zavádzania cudzích kultúrnych vzorcov (vrátane islamu), z neobmedzenej byrokracie, centralizácie a prehliadania národov, z toho, že národné štáty, vrátane Slovenska, robí závislými od zahraničných síl a uprednostňuje „lenivé“, „nezodpovedné“ a „choré“ štáty na úkor „pracujúcich“ štátov. Lídri SNS tiež vytýkajú EÚ, že sa stala nástrojom nátlaku európskych socialistov na Slovensko a že nedokázala ochrániť Slovensko pred expanzionizmom Maďarska.
Vo svojom volebnom programe SNS vytvára takýto obraz vedenia únie poznačený konšpiračným vnímaním reality: „Súčasné vedenie EÚ ... slúži nadnárodným finančným skupinám, monopolom a globalistom, nezodpovedá sa nikomu z nás a má absolútnu imunitu. .... Namiesto pomenovania problémov a nápravy sa koncentruje na vytvorenie superštátu a zabezpečenie prežitia svojej byrokratickej mašinérie.“ A zoči-voči takejto EÚ stoja slovenské vlády, „ktoré predávajú našu suverenitu i ekonomické záujmy Slovákov. Slovensko sa teraz nachádza v stave psychologického, politického a ekonomického odovzdania a totálnej závislosti“.
Účinnosť tejto anti-EÚ propagandy ako nástroja na mobilizáciu voličov sa ukázala ako veľmi nízka. Voliči rozpoznali falošnosť argumentov o „totálnej závislosti“ krajiny, ktorá vďaka členstvu v EÚ sa pozdvihla na najvyššiu úroveň vo svojom doterajšom vývoji. Nepomohla ani tradičná „maďarská“ karta a SNS po voľbách 2012 z parlamentu vypadla.
Hoci nositelia predstáv o EÚ ako o oligarchickom zoskupení rozhodujúcom za uzavretými dverami a presadzujúcom záujmy vlastnej byrokracie a „mocných tohto sveta“ sa budú zrejme aj naďalej vyskytovať na slovenskej politickej scéne a okolo nej, ich konšpiračne ladená propaganda sotva dokáže získať prevažujúcu podporu verejnosti. Občania možno nevedia presne ako fungujú vnútorné mechanizmy EÚ, ale nacionalistickým výkrikom o tom, že Únia nám niečo vnucuje proti našej vôli a rozhoduje „o nás bez nás“ už sotva po 9 rokoch členstva uveria.
Grigorij Mesežnikov, IVO
Príspevok vychádza v rámci medzinárodného projektu monitorovania extrémizmu a antisemitizmu s osobitným dôrazom na odhaľovanie konšpiračných teórií ako nástroja politickej mobilizácie. Projekt je koordinovaný think-tankom Political Capital Institute (Budapešť). Jednotlivé výskumné a analytické výstupy projektu, týkajúce sa Maďarska, Francúzska, Nórska, Poľska a Slovenska, sú publikované na portáli Deconspirator.com.
