Musíme pristupovať k Číne tak, aby sme chránili naše hodnoty (rozhovor s Miriam Lexmann)

Písmo: A- | A+

Slepá viera, že Čína sa bude meniť ekonomickým rozvojom z totalitného režimu na slobodný sa nepotvrdila a otáča sa proti nám, hovorí v rozhovore pre IVO poslankyňa Európskeho parlamentu Miriam Lexmann (KDH).

Ako by ste charakterizovali úlohu Európskeho parlamentu v určovaní zahraničnopolitickej línie Európskej únie? 

Európsky parlament (EP) je v otázkach zahraničnej politiky fragmentovaný. Do určitej miery sa to stupňuje, pretože od posledných volieb tu máme silnejšie zastúpenie krajnej pravice aj krajnej ľavice. Na druhej strane si myslím, že politické strany v strede v niektorých otázkach postupne nachádzajú konsenzus. Považujem to za dobrú správu.

Má téma ľudských práv a slobôd priestor v Európskom parlamente? 

Európsky parlament je tradične silným zástancom dodržiavania ľudských práv vo svete, momentálne je v popredí ľudsko-právna situácia v Číne a to, akým spôsobom by sa mala meniť politika k Číne. Sledujeme a jasne sa však vyjadrujeme aj k situácii v Bielorusku, Rusku, Kube či iným krajinám. Dodržiavanie ľudských práv vnímame ako dôležitú dimenziu v európskej zahraničnej politike.

Žiaľ, v mnohých krajinách, s ktorými obchodujeme a ktoré sú v našom zahranično-politickom orbite, sa ľudsko-právna situácia zhoršuje a je našou morálnou povinnosťou sa k tomu vyjadrovať. Na druhej strane tu máme napríklad projekt Nord Stream 2. Napriek tomu, že EP zaujíma veľmi kritické stanovisko k zhoršujúcej sa ľudsko-právnej situácii v Rusku, nie sme schopní ovplyvniť utilitaristický prístup niektorých členských štátov k tomuto projektu tak, aby sme ho využili ako páku na Kremeľ a celkové zlepšenie ľudsko-právnej situácie.

Je možné tento trend zmeniť?

Treba si uvedomiť, že Európsky parlament má len obmedzenú kompetenciu v oblasti zahraničnej politiky, rovnako aj Únia ako taká. Veľká časť zahraničnej politiky stále leží na pleciach členských štátov, a tam, žiaľ, nie je zhoda v prístupe k mnohým geopolitickým výzvam, čo oslabuje spoločnú európsku politiku.

Už od môjho nástupu do Európskeho parlamentu po Brexite vo februári 2020 – čo bolo zhodou okolností v čase vypuknutia celosvetovej pandémie Covid-19 – som si uvedomovala a poukazovala na súvislosti našej neuspokojivej obchodnej a zahraničnej politiky voči Číne. Práve taká politika nás v mnohom oslabuje a vytvára ekonomické a ľudsko-právne výzvy, ku ktorým sa musíme jasne postaviť. Vnímam ako svoje poslanie byť silným hlasom, aby sme boli voči Číne principiálni, čo znamená, že naša politika musí vychádzať zo základných hodnôt, na ktorých EÚ stojí. Tento prístup je napokon zakotvený aj v základných zmluvách. Spolupracujem s mnohými poslancami a spoločne sa nám podaril posun v tom, ako momentálne vníma EP niektoré otázky v súvislosti s Čínou, ako napríklad dôsledné prepojenie ľudsko-právnej dimenzie s ekonomickou politikou. To sa v súčasnosti vzťahuje predovšetkým na pozastavený ratifikačný proces investičnej dohody EÚ s Čínou.

Aké miesto v zahraničnej politike štátov EÚ a EÚ ako celku by podľa Vás mali zaujímať otázky slobody, demokracie, ľudských práv?

Tieto otázky by mali byť v centre zahraničnej politiky EÚ. Nie je to len morálna povinnosť, aby hodnoty boli hlavným pilierom našej politiky. Je to totiž ukotvené aj v zmluvách, ktoré stanovujú, že zahraničná politika musí byť založená na tých istých hodnotách, ktoré spojili členské štáty EÚ do jedného celku.

Na druhej strane, v mnohých krajinách vidíme pragmatický prístup, pri ktorom členské štáty sledujú vlastné zvýhodnenie voči iným. Tu si každý štát nastavuje svoje parametre. Niektoré štáty sa v jednom kontexte správajú viac s ohľadom na úzke ekonomické záujmy a v inom, naopak, zaujmú viac ľudsko-právny alebo hodnotový prístup. Netvrdím, že ekonomické záujmy nie sú dôležité, podstatná je ich konzistentnosť s naším hodnotovým systémom. Ak však naša ekonomická politika vedie k tomu, že na našom trhu sa nachádzajú produkty vyrábané novodobými otrokmi napríklad v Číne, som presvedčená, že sa takto stávame morálne spoluzodpovednými za danú situáciu.

Prečo považujete prístup zdôrazňujúci hodnoty v zahraničnej politike za správny?

Hodnoty nám umožňujú byť konzekventní v našom správaní. Poviem to na príklade Bieloruska, kde sme pred niekoľkými rokmi upustili od všetkých sankcií voči predstaviteľom bieloruského režimu, ktorí boli zodpovední za zmanipulované voľby v roku 2010 a následné brutálne potlačenie demonštrácií. EÚ sa rozhodla upustiť od týchto sankcií s nádejou, že v nejakom dialógu s Lukašenkovým režimom sa nám aj prostredníctvom ekonomickej spolupráce podarí posunúť túto krajinu viac k otvorenej demokratickej spoločnosti. Dnes vidíme, že táto stratégia nebola ani vhodná ani úspešná. Mnohí sme už vtedy upozorňovali na riziká upustenia od hodnôt v politike s naivnou predstavou, že s takýmto režimom sa dá nejako vyjednávať a postupne napomáhať demokratickým zmenám.

Môžete uviesť ďalšie príklady?

Keď bola aktuálna otázka Líbye, Francúzsko napríklad podporovalo generála Haftara čo vnímali ako cestu k stabilite. Vieme, že ľavicoví lídri v Európe, medzi ktorých patril aj Robert Fico, podporujú marxistické režimy na Kube alebo vo Venezuele.

Jedným z pozitívnych príkladov je Litva, ktorá vychádza z vlastnej skúsenosti s totalitným režimom. Môžeme sledovať, že v kľúčových zahranično-politických krokoch práve vzhľadom na túto svoju minulosť postupuje principiálne.

Správanie európskych lídrov častokrát indikuje, akoby dôsledné dodržiavanie hodnôt v zahraničnej politike považovali za slabosť. Ja som však presvedčená, že práve v nich spočíva naša sila.

Ako vidíte vzťahy medzi EÚ a Ruskom v poslednom období? Aký je súčasný vnútropolitický vývoj v Rusku? 

Vidíme, že situácia v súvislosti s Ruskom sa zhoršuje, čo má prirodzene dopad aj na náš vzájomný vzťah, a to predovšetkým v dôsledku anexie Krymu a vypuknutia ozbrojeného konfliktu na východe Ukrajiny. Hybridná vojna, ktorú vedie Kremeľ voči západnému svetu alebo zostrelenie civilného lietadla MH17 – to sú všetko udalosti, ktoré narušili európsku bezpečnosť a hrubo porušili medzinárodné právo a dohovory.

V samotnom Rusku sa obzvlášť zhoršuje ľudsko-právna situácia, vidíme tam silnejúci tlak proti občianskej spoločnosti, predstaviteľom opozície, slobodným médiám ako aj individuálnym blogerom či ľuďom, ktorí sa snažia poukazovať na totalitnú minulosť krajiny a na to, aby sa z nej Rusko poučilo a posunulo sa ďalej. Voči všetkým týmto predstaviteľom slobodnej spoločnosti vedie Kremeľ zápas. Mediálne najzaujímavejšia je otrava Navaľného a všetky konzekvencie, súdne procesy a to, ako sa k nemu správajú aj napriek jeho veľmi vážnemu stavu. Toto treba vziať do úvahy, keď hovoríme o situácii v Rusku a našej reakcii na ňu.

EÚ zareagovala, začali sa uplatňovať sankcie. Je politika sankcií EÚ voči Rusku správna?

Ohľadom sankcií sú rôzne otázky - či sú správne, účinné alebo udržateľné. Áno, je správne zareagovať sankciami na zhoršujúcu sa ľudsko-právnu situáciu, na porušovanie medzinárodných dohovorov a práva. Je to krok, ktorý veľmi jasne ukazuje, na akých hodnotách stojí naša politika a musíme sa voči takémuto správaniu vymedziť. Som presvedčená, že sankcie sú správne, ale musia byť aj reálne implementované.

Niektoré štúdie poukazujú totiž na to, že sankcie EÚ nie sú dostatočne účinné práve preto, že ich dôsledne neimplementujeme. Ťažko sa to porovnáva v globálnom pohľade, lebo členské štáty EÚ majú oveľa širšie ekonomické vzťahy alebo ekonomickú závislosť od Ruska ako napríklad USA. Opätovne však zdôrazňujem, že uplatňovanie už stanovených sankcií je absolútne kľúčové na to, aby splnili svoj cieľ.

Keď hovoríme o celoplošných alebo sektorálnych ekonomických sankciách, tieto sa, žiaľ, mnohokrát stanú nástrojom, ktorí predstavitelia Kremľa či iných režimov otočia proti nám. Namiesto toho, aby zlepšili ľudsko-právnu situáciu, z ťažkej ekonomickej situácie vinia EÚ.

Preto som presvedčená, že musíme čím viac využívať sankcie, ktoré nám umožňuje nový mechanizmus – Magnitského zákon, ktorý cieli európske sankcie priamo na individuálne osoby, ktoré sú jednoznačne a dokázateľne zodpovedné za porušovanie ľudských práv. Je neakceptovateľné, aby títo ľudia využívali ekonomické slobody a dobrá západného sveta ako napríklad neobmedzené cestovanie či vlastníctvo nehnuteľností. Práve oni totiž stoja proti slobode a preto nemôžu mať právo využívať náš slobodný systém a zneužívať ho proti nám.

Bude tento prístup účinný? 

Silno sa zasadzujem za to, aby náš európsky Magnitského zákon zahŕňal aj otázku korupcie tak, ako ju obsahuje pôvodný americký zákon. Podľa neho sú sankciami postihované aj osoby dokázateľne zodpovedné za korupčné mechanizmy a praktiky. Samotná korupcia je totiž proti ľudským právam, okrádanie ľudí je okrádanie ich dôstojnosti a možností na slobodnú realizáciu.

Takýto postih korupcie má ešte aj iný rozmer. Skorumpované režimy a ich predstavitelia majú totiž zväčša priamy dosah v našich geopolitických šírkach a živia tak korupciu aj u nás. Je teda v našom vlastnom záujme, aby sme takýchto ľudí z nedemokratických režimov postihovali.

Osobne sa zasadzujem za to, aby boli tieto korupčné praktiky zaradené do Magnitského sankčného mechanizmu aj v EÚ. V tomto zmysle som spoluiniciovala žiadosť, ktorú podpísalo vyše 200 poslancov parlamentov členských štátov EÚ. Oceňujem, že na Slovensku ju podpísalo 28 poslancov NR SR.

Ako vidíte vzťahy medzi EÚ a Čínou? Ktoré trendy v súčasnosti ich najviac ovplyvňujú?

Čo sa týka Číny, myslím si, že sme naivne či príliš pragmaticky rozširovali ekonomické vzťahy do takej miery, že sme sa stali vyslovene závislí od čínskych výrobkov. Obzvlášť sa to prejavilo aj v mnohých oblastiach, ktoré sú kritické pre zachovanie života v krízach, akou bola a je pandémia Covid-19, keď sme tu nemali rúška, respirátory, ochranné a hygienické materiály či iné zdravotnícke produkty, ktoré boli potrebné.

Musíme si uvedomiť s kým máme dočinenia: napriek tomu, že Čína predstiera otvorenosť ekonomiky, panuje tam komunistický režim jednej strany založený na marxistickej ideológii. Tento režim sa správa agresívne voči svojim susedom, nedodržiava medzinárodné dohody ako sme toho svedkami v Hongkongu a potláča ľudské práva národnostných či náboženských menšín. Existuje množstvo dôkazov, že komunistický režim pácha genocídu ujgurskej menšiny v Xinjiangu. Podľa niektorých odborných štúdií je situácia najhoršia od potlačenia demonštrácií v roku 1988.

Kardinál Charles Maung Bo z Mjanmarska povedal, že lži a represálie komunistickej strany Číny sú priamo zodpovedné za rozšírenie pandémie nového koronavírusu. Tento brutálny totalitný režim zabránil tomu, aby sme boli dostatočne a včas informovaní. Svet by tak bol schopný rýchlejšie zareagovať na túto bezprecedentnú hrozbu.

Akým spôsobom nás ovplyvňuje naša ekonomická závislosť na Číne?

Obhajcovia intenzívneho rozvíjania ekonomických vzťahov s Čínou sú opäť tí, ktorí naivne tvrdia, že cez dialóg a ekonomickú spoluprácu dokážeme zmeniť tento totalitný režim. Prehlbovanie ekonomických vzťahov a dokonca ekonomickej závislosti má však svoju cenu. Práve na základe tejto závislosti Čína dokáže ovplyvňovať rozhodnutia našich politických predstaviteľov či súkromného sektora, čo sa dotýka aj produktov kľúčových pre ochranu zdravia. Okrem toho, keď sa pozrieme hlbšie na rozvíjanie ekonomických vzťahov, vidíme, že mnohé naše podniky a naši výrobcovia v dôsledku neschopnosti čeliť obrovskej čínskej konkurencii zanikajú a zisk sa tak presúva na stranu Číny. Z toho vyplývajúca strata pracovných miest a zisku v Európe teda vôbec nesvedčí o ekonomickej výhodnosti tohto nášho vzťahu s Čínou.

Ďalšia oblasť, ktorá poukazuje na nesprávne nastavenie našich vzťahov a ktorej sa teraz intenzívne venujem, je oblasť duševného vlastníctva. Mnoho firiem pôsobiacich napríklad na digitálnom trhu trpí, keďže ich patenty, produkty či výskum a vývoj je ukradnutý a oni sa voči tomu nijako nedokážu brániť. Rozhodnutia našich súdov totiž nie sú v medzinárodnom merítku vymožiteľné a teda schopné ochrániť našich výrobcov pred čínskym vykrádaním duševného vlastníctva.

Slepá viera, že ekonomický vzťah je pre nás výhodný a zároveň bude postupne meniť Čínu z totalitného režimu na slobodný, sa ani v jednom, ani v druhom prípade nepotvrdila. Práve naopak, otáča sa proti nám. Musíme čím skôr uznať, že takéto zmýšľanie je mylné a nastaviť politiku voči Číne tak, aby chránila naše ekonomické záujmy, našich výrobcov, podniky, duševné vlastníctvo a patenty, ktoré vytvárajú naši schopní ľudia, a napokon i naše hodnoty ako sú sloboda a demokracia.

Ako vnímate to, že Vás komunistický režim Číny zaradil na svoj sankčný zoznam?

Už od môjho nástupu do EP jasne poukazujem na výzvy a úskalia nášho prístupu k Číne a na to, že k problému dodržiavania ľudských práv a k porušovaniu medzinárodných dohovorov zo strany Číny voči svojim susedom, a zvlášť Hongkongu, je potrebné sa postaviť principiálne.

Pravidelne tieto otázky na pôde EP otváram, a to nielen v rámci Zahraničného výboru, ktorého som členkou. Len za posledný rok som za našu frakciu EĽS bola hlavnou negociátorkou štyroch uznesení k Číne. Ako podpredsedníčka Medziparlamentnej aliancie pre Čínu a zakladateľka neformálnej skupiny poslancov najsilnejších frakcií s názvom „Hongkong Watch“ pravidelne monitorujem zhoršujúcu sa politickú a ľudsko-právnu situáciu v Hongkongu. Následne podnikáme kroky potrebné na zmenu postoja EÚ, čo vyústilo do uvalenia sankcií na moju osobu.

Moje obavy v dôsledku týchto sankcií sú predovšetkým o ľudí, s ktorými som v kontakte. Kontakt so mnou pre ľudí z kontinentálnej Číny alebo Hongkongu je pre nich vlastne kriminálny čin, takže si musím dávať veľký pozor, s kým a ako komunikujem. Na druhej strane sú pre mňa tieto sankcie povzbudením pokračovať aj naďalej v tejto práci, ktorá je dôkazom, že Čína vníma nejaké ohrozenie a teda môj hlas v prospech zlepšenia ľudsko-právnej situácie má zmysel.

Zároveň to pokladám za svoju morálnu povinnosť ako človek, ktorý pochádza z bývalej komunistickej krajiny, ako aj bývalej disidentskej rodiny. Pokračovať v zápase o to, aby každý človek mohol byť slobodný, aby sa mohol slobodne rozhodovať, akým spôsobom chce naplniť život na tejto zemi považujem za svoje životné poslanie.

Ako by ste charakterizovali politiku Ruska a Číny voči Západu? 

Primárnym cieľom súčasného režimu v Rusku výrazne ovplyvneného komunistickou minulosťou je udržať sa. Druhým záujmom je obohacovanie tých, ktorí patria k predstaviteľom tohto režimu na úkor ekonomického, kultúrneho a sociálneho rozvoja Ruska. Čo sa týka vzťahov EÚ a Ruska, za veľké nebezpečenstvo považujem korupčný presah tohto režimu priamo do členských štátov EÚ a rovnako aj hybridné hrozby, ktorými sa tento režim snaží naštrbiť základy demokracie a slobody u nás.

Vo vzťahu k Číne je to iné, nakoľko čínsky komunistický režim je veľmi ideologický. Svojim spôsobom sa tiež snaží udržať a ekonomicky podporovať tých, ktorí ho udržiavajú pri moci, ale na druhej strane tam vidíme jednoznačnú víziu geopoliticky vplývať na svet a podmaniť si ho tak, aby slúžil záujmom predstaviteľov režimu založenom na marxistickom presvedčení. Pri porovnaní uvedených dvoch režimov jasne vidíme tento rozdiel. Veľmi dôležité z pohľadu EÚ je, aby bol náš prístup voči týmto krajinám postavený na deklarovaných hodnotách, ktoré sú hlavnou obranou voči totalite a neslobode, ktorú tieto zločinné režimy reprezentujú.

Kým sú, podľa Vás, Rusko a Čína pre EÚ? Priatelia alebo nepriatelia?

Ruský národ vnímam ako priateľov, sú to ľudia, ktorí sú nám blízki, jazykom aj kultúrne, poznáme ich históriu, mnohí na Slovensku si dokonca pamätajú základy ruštiny. Predstaviteľov režimu Vladimíra Putina však striktne považujem za nepriateľov, keďže ich konanie je absolútnom rozpore s hodnotami, na ktorých stojí EÚ.

Čo sa týka Číny, za nepriateľov rovnako považujem predstaviteľov čínskej komunistickej strany. Obyvatelia sú skôr partnermi, aj keď kultúrne či historicky nám nie sú až tak blízki. Režim nám v podstate znemožňuje nadväzovať s miestnym obyvateľstvom intenzívnejší kontakt. 

Ako hodnotíte zahraničnú politiku súčasnej slovenskej vlády?

Už skôr som v tomto našom rozhovore zmienila bývalú vládu a obdiv niektorých jej predstaviteľov voči totalitným režimom. S potešením konštatujem, že súčasná vláda sa snaží zaujať principiálny prístup. Oceňujem, že sa jasne prihlásila k transatlantickej spolupráci, máme jasnú bezpečnostnú a obrannú stratégiu, ktoré vychádzajú z našich hodnôt a definujú princípy jej fungovania.

Pozitívne hodnotím principiálne postoje ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka v ľudsko-právnych otázkach, ktoré stavia do popredia našej zahraničnej politiky. Zhodujeme sa v mnohých postojoch, zvlášť oceňujem jeho podporu spomínaného rozšírenia Magnitského zákona o korupčné praktiky. 

Bola by som rada, keby sa konečne naplnil aj bod programového vyhlásenia vlády o vytvorení úradu splnomocnenca na ochranu slobody náboženstva. Predseda vlády SR Eduard Heger sľúbil, že do konca roka by táto funkcia mala byť obsadená. Katolícka cirkev, ale aj iné náboženské denominácie na Slovensku zohrávali veľkú úlohu v našom zápase o slobodu a práve preto by sme sa mali zaujímať o náboženskú slobodu vo svete. Na druhej strane ju môžeme považovať za akýsi lakmusový test – potláčanie tejto slobody je často indikátorom potláčania iných slobôd, či dokonca aj vzniku prípadného konfliktu. Je dôležité, aby sme ako Slovenská republika vedeli hľadať odpovede na tieto výzvy aj v geopolitickej oblasti a plnili svoju úlohu.

Kresťania tvoria najviac prenasledovanú náboženskú skupinu vo svete a pevne verím, že sa nám spoločnými silami podarí tento neprijateľný stav zvrátiť. Zároveň si musíme uvedomiť, že podpora náboženskej slobody vo svete nám pomôže predchádzať vzniku konfliktov a bezpečnostným výzvam ešte v ich základoch. Aj to je jeden zo spôsobov ako sa nám podarí predísť závažnej globálnej výzve migračných vĺn v dôsledku konfliktov.

Zhováral sa Ján Bartoš, Inštitút pre verejné otázky.

Rozhovor je výstupom projektu, ktorý IVO realizuje v spolupráci s Political Capital Institute a National Endowment for Democracy (NED).

Ilustračné foto na hlavnej stránke: unsplash.com

Skryť Zatvoriť reklamu