Tá nie je príliš lichotivá. Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa zhoršila situácia v dodržiavaní princípov deľby moci, v uplatňovaní ústavou predpísaných postupov pri výbere a menovaní vysokých štátnych predstaviteľov, v zabezpečení procesnej nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní, najmä v prípadoch, ktoré súviseli s pôsobením štátnych inštitúcií a ich najvyšších predstaviteľov. Snaha o koncentráciu mocenských pozícií v rukách jednej politickej sily nadobudla podobu neporovnateľnú – z hľadiska intenzity – s predchádzajúcimi funkčnými obdobiami štátnych administratív od nastolenia demokracie v roku 1989. Povestný „diktát väčšiny“ sa už neprejavoval iba ako dominantný spôsob presadzovania vládnou stranou rozhodnutí v NR SR (či už v procese legislatívnej tvorby alebo pri plnení kontrolnej funkcie parlamentu), ale najmä ako hlavný mocenský nástroj pri riadení krajiny.
Parlament: pokus o impeachment prezidenta, interpelačné frašky, znefunkčnená kontrola
V marci 2013, prvýkrát od nastolenia demokratického režimu, došlo v SR k pokusu iniciovať proces obžaloby úradujúcej hlavy štátu pre skutky súvisiace s výkonom funkcie. Skupina 44 poslancov zo všetkých piatich opozičných poslaneckých klubov v NR SR obvinila prezidenta Ivana Gašparoviča z úmyselného porušenia ústavy, ktorého sa mal dopustiť tým, že v primeranej lehote nevymenoval generálneho prokurátora. Hoci pri hlasovaní v parlamente, kde väčšinu poslaneckých mandátov patrí Smeru-SD, návrh na obžalobu I. Gašparoviča nemal nijakú šancu získať dostatočnú podporu (poslanci Smeru-SD sa na samotnej schôdzi ani nezúčastnili), fakt, že celé opozičné spektrum sa pokúsilo obžalovať prezidenta z porušenia ústavy bol vážnym indikátorom porúch, ktoré sa objavili vo fungovaní demokratických mechanizmov.
V činnosti samotného parlamentu sa objavovali znepokojujúce tendencie. Poslanci Smeru-SD bránili konaniu mimoriadnych schôdzí NR SR, zvolaných na návrh opozície. Bežnou praxou bola neprítomnosť oslovených členov vlády na hodinách otázok (interpeláciách). Poslanci Smeru-SD, využívajúc svoju početnú prevahu nad opozíciou, predkladali do žrebovania interpelácií úplne rovnaké otázky, adresované členom vlády (spravidla formulované spôsobom, ktorý mal zvýrazniť pozitívne výsledky činnosti vládneho kabinetu), čím nielen dodávali hodinám otázok v parlamente fraškovitý charakter, ale aj obmedzovali plnenie parlamentom jeho kontrolnej funkcie. Tým istým smerom pôsobilo časté odmietanie poslancami Smeru-SD procedurálnych návrhov opozičných poslancov vo výboroch NR SR vo veciach týkajúcich sa kontroly činnosti vlády.
(Ne)vymenovanie generálneho prokurátora
Prípad výberu a vymenovania nového generálneho prokurátora bol najhoršou recidívou nerešpektovania v praxi viacerých charakteristík, príznačných pre demokratický ústavný systém, od roku 1998, po tom čo bolo ukončené pôsobenie autoritárskej vlády na čele s Vladimírom Mečiarom.
Kauza generálneho prokurátora, ktorá v rokoch 2011 – 2012 v dôsledku obštrukčného postoja prezidenta I. Gašparoviča spočívala v dlhodobom neobsadení jednej z najdôležitejších pozícií v mocenskej štruktúre štátu, sa v roku 2013 premenila na prípad koordinovaného popretia princípov liberálno-demokratického konštitucionalizmu, na ktorom sa súbežne podieľali predstavitelia takmer všetkých najvýznamnejších ústavných inštitúcií štátu a to s jediným cieľom: na politickú objednávku vedenia Smeru-SD nepripustiť vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora takej osoby, ktorá by vo svojej činnosti nebrala ohľad na politické a personálne preferencie vládnej strany a na väzby, existujúce v jej klientelistickom zázemí.
Aktívnymi účastníkmi tejto kauzy boli prezident Ivan Gašparovič, predseda vlády Robert Fico, predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková a predseda parlamentu Pavol Paška. Koordinovaným, časovo a vecne zladeným postupom títo ústavní činitelia znemožnili – každý svojím individuálnym dielom – kandidátovi na funkciu generálneho prokurátora Jozefovi Čentéšovi, zvolenému legitímnym a zákonne nespochybniteľným spôsobom, ujať sa ústavnej funkcie, na ktorú kandidoval vo voľbe v NR SR. Úlohu straníckeho aktéra mocensko-politickej operácie, cieľom ktorej bolo zmarenie šancí J. Čentéša na výkon funkcie, zohral poslanecký klub Smeru-SD. Personálnym stelesnením alternatívy voči J. Čentéšovi sa stal bratislavský krajsky prokurátor Jaromír Čižnár, ktorý na žiadosť Smeru-SD súhlasil so svojou kandidatúrou a bol v júni 2013 zvolený za kandidáta na generálneho prokurátora hlasmi všetkých 82 prítomných poslancov tejto strany. Stalo sa tak i napriek tomu, že o podaní J. Čentéša ešte s definitívnou platnosťou nerozhodol ÚS SR.
Neoblomnosť, ktorú zástupcovia Smeru-SD a ich politickí spojenci v ústavných funkciách demonštrovali v úsilí znemožniť J. Čentéšovi ujať sa legitímne získanej funkcie, vyvolávala otázniky ohľadne jej motivácie. Za jeden z možných motívov by sa dal považovať zámer vytvoriť také právno-politické podmienky, ktoré by vylúčili vznik situácií, vedúcich k vyšetrovaniu niektorých skutkov, spáchaných osobami blízkymi vládnucemu establishmentu.
Osobitnú úlohu zohral v kauze výberu generálneho prokurátora predseda vlády R. Fico. Podrobnejšia analýza priebehu a okolností tejto kauzy, najmä krokov a výrokov samotného premiéra, ukazuje, že to bol práve on, kto určoval celkový vývoj situácie. Bol to on, kto vytrvalo oponoval vymenovaniu J. Čentéša, podporoval I. Gašparoviča v jeho najprv neurčitom a neskôr odmietavom postoji voči J. Čentéšovi, spochybňoval dôveryhodnosť, politickú nestrannosť, ľudské kvality a morálny profil zvoleného kandidáta, snažil sa vyvolávať voči nemu negatívne pocity zo strany verejnosti, tvrdil, že J. Čentéš prestal byť platným kandidátom na funkciu generálneho prokurátora. Premiér R. Fico vo svojich verejných vystúpeniach fakticky prejudikoval očakávané rozhodnutia ÚS SR, inicioval prípravu a schválenie v skrátenom legislatívnom konaní vládneho návrhu účelovej novely zákona o ÚS SR a následne aj samotnú voľbu nového kandidáta ešte pred uzavretím celej kauzy na ÚS SR, pričom označil J. Čižnára za „kandidáta prokurátorov“, čo malo slúžiť v prospech jeho kandidatúry hoci nemalo nijakú právnu relevanciu. Tvrdil, že neexistujú nijaké ústavné prekážky pre voľbu nového kandidáta. Pred voľbou nového kandidáta dokonca verejne oznámil, že prekonzultuje jeho meno dopredu s prezidentom, „aby bol priechodný“. Predtým tvrdil, že má „tajné informácie“ o nefunkčnosti generálnej prokuratúry za jej súčasného vedenia a preto je potrebná rýchla voľba a vymenovanie nového generálneho prokurátora. Bol to predseda vlády, kto pôsobil ako hlavný spojovací článok medzi tými aktérmi kauzy, ktorí sa usilovali zabrániť J. Čentéšovi ujať sa funkcie, pričom v tejto mocensko-politickej hre bol jej hlavným dramaturgom, scenáristom a režisérom.
Kauza VSS
Kauzou, ktorú sa dalo považovať za indikátor reálneho stavu v dodržiavaní princípov právneho štátu, bol prípad podozrivého nakladania s finančno-materiálnymi prostriedkami vo Vojenskej spravodajskej službe (VSS), pôsobiacej v rámci ministerstva obrany. Podozrivé udalosti sa mali vo vojenských spravodajských službách odohrávať skôr, v rokoch 2006 – 2010. Predmetom pozornosti verejnosti a médií v tomto prípade boli tak samotné fakty, týkajúce sa údajného zneužitia materiálnych kapacít služieb, ako aj okolnosti jeho vyšetrovania.
Kauza vypukla v polovici mája 2013, keď denník Sme zverejnil informáciu o tom, že od anonymného odosielateľa dostal do redakcie 134-stranovú správu o vnútornom vyšetrovaní vo vojenskej rozviedke, uskutočnenom v období vlády I. Radičovej. Predmetom vyšetrovania mali byť podozrivé transakcie v rokoch 2006 – 2010. Z tajnej správy o vyšetrovaní malo vyplývať, že dvaja vtedajší riaditelia vojenských spravodajských služieb – Jan Šebo (šéf VSS) a Ľubomír Skuhra (šéf Vojenského obranného spravodajstva) – organizovane a koordinované narábali s majetkom a financiami služieb tak, aby mali z toho osobný prospech. Osobitnou okolnosťou kauzy bol fakt, že jeden z aktérov kauzy Ľ. Skuhra bol do vedúcej pozície vo vojenskej spravodajskej službe znovu vymenovaný po voľbách 2012 a vykonáva ju dodnes.
Nasledujúci vývoj prípadu sa skladal z reťazi oficiálnych úkonov štátnych orgánov a krokov, podniknutých viacerými aktérmi – členmi vlády (vrátane ministra obrany Martina Glváča a premiéra R. Fica), poslancami NR SR za Smer-SD a opozičné strany, zástupcami VSS, vrátane jej terajšieho riaditeľa Ľ. Skuhru, bývalými funkcionármi spravodajských služieb (vrátane bývalého šéfa VSS Romana Mikuleca) a dôstojníkmi, ktorí odhalili svoju identitu v snahe poskytnúť dodatočné informácie o okolnostiach kauzy. Uskutočnilo sa niekoľko zasadnutí osobitného kontrolného orgánu NR SR.
Po zverejnení faktov, týkajúcich sa údajného tunelovania vo VSS, sa v činnosti zástupcov štátnych orgánov, zaangažovaných v kauze, dali identifikovať nasledujúce postupy:
spochybnenie vecného obsahu zistení o machináciách, ktoré sa mali udiať vo vojenských spravodajských službách (napríklad označením pôvodného materiálu o vyšetrovaní za neautentickú „slohovú prácu“ resp. označením celej kauzy za „mediálnu kačicu“),
popretie akejkoľvek vlastnej zodpovednosti za možné pochybenia a pripisovanie zodpovednosti za celú kauzu bývalej vláde na čele s Ivetou Radičovou,
zámer ešte väčšmi zahmliť okolnosti pochybných transakcii resp. utajiť fakty, ktoré by mohli tieto okolnosti vysvetliť. Pocit nezrozumiteľnosti toho čo sa stalo dokonca živil vo verejnosti predseda vlády R. Fico, keď vyhlásil, že v tom, ako o kauze informujú média sa vraj „nevyzná ani divá sviňa“, hoci informácie, z ktorými predstúpili pred verejnosť dekonšpirovaní bývalí príslušníci vojenských spravodajských služieb obsahovali konkrétne fakty,
neochotu strany Smer-SD využívať kontrolné mechanizmy NR SR na vyšetrenie podozrivých okolností kauzy,
snahu ponechať ťažisko vyšetrovania na samotnom rezorte obrany (v médiách v tejto súvislosti objavil pojem „samovyšetrovanie“, pričom niektorí bývalí dôstojníci vojenského spravodajstva vyslovili obavy zo zahladzovania dôkazov),
zámer trestať bývalých príslušníkov spravodajských služieb, ktorí poskytli verejnosti dodatočné informácie so zdôvodnením, že skutočné vyšetrovanie neprebieha a oficiálni činitelia rozširujú zavadzajúce informácie,
ponechanie v aktívnej službe tých aktérov kauzy, u ktorých existuje dôvodné podozrenie, že sa zúčastnili na netransparentných aktivitách (najmä pri prevodoch majetku).
Bezpečnostná rada štátu začiatkom augusta 2013 prerokovala informáciu o „prešetrovaní úniku utajovaných skutočností z prostredia VSS“, nie však o samotnej kauze. V súvislosti s kauzou VSS boli zaznamenané pokusy zástupcov štátnych orgánov odradiť aktívnych novinárov od toho, aby sa jej okolnostiam publicisticky venovali, napríklad hrozbou trestu za zverejnenie utajovaných skutočností (prezradenie štátneho tajomstva).
Prípad VSS mal oveľa širší právny a spoločensko-politický rozmer než iba obyčajná rezortná nezrovnalosť v jednej z tzv. „silových“ zložiek štátu . Vývoj totiž ukázal, že v podmienkach koncentrácie moci v rukách jednej politickej sily dôsledné a nestranné vyšetrenie podozrení o prípadných nezákonných aktivitách politických nominantov vládnej strany v orgánoch štátnej moci je ťažko realizovateľné, najmä ak sú títo nominanti priamo príslušníkmi silných skupín vnútri mocensko-politického establishmentu alebo sú týmto skupinám blízki.
Ignorovanie ombudsmanky
Bezprecedentne odmietavý postoj zaujala v roku 2013 vládna strana Smer-SD voči činnosti verejnej ochrankyne práv (ombudsmanky) Jany Dubovcovej. V jeho dôsledku parlament opakovane ignoroval jej zistenia. Funkcia verejného ochrancu práv pritom bola zriadená novelou ústavy v roku 2001 a je integrálnou súčasťou ústavného systému krajiny. Najprv v marci 2013 poslanci Smeru-SD hlasovali za uznesenie, ktoré nariadilo ombudsmanke prepracovať riadnu správu, predloženú parlamentu, v ktorej poukazovala na nedostatky v oblasti dodržiavania a ochrany ľudských práv (ústava pritom nepredpokladá vrátenie takýchto správ na prepracovanie, parlament ich iba berie na vedomie). V septembri 2013 poslanci Smeru-SD odmietli prerokovať mimoriadnu správu verejnej ochrankyne práv o situácii v oblasti ľudských práv v SR. Poslanecká väčšina sa snažila zabrániť diskusii o okolnostiach zásahu policajnej jednotky v rómskej osade pri Moldave nad Bodvou, kritickú informáciu o ktorom obsahovala správa J. Dubovcovej.
Razia (tzv. pátracia akcia) v Moldave, podľa samotnej polície zameraná na prevenciu a boj s kriminalitou, mala za následok viac ako 30 zranených osôb, čo vyvolalo protesty zástupcov rómskej komunity a ľudsko-právnych mimovládnych organizácií a aj veľkú mediálnu pozornosť. Hoci následné interné vyšetrovanie, uskutočnené kontrolnými orgánmi polície, nepreukázalo nijaké pochybenie a konštatovalo, že „zásah bol v poriadku“, početní svedkovia, ktorých policajná inšpekcia ani neoslovila, tvrdili opak. Uvádzali, že policajti bili, kopali a ťahali z obydlí miestnych obyvateľov, poškodzovali ich majetok, spôsobovali im fyzické zranenia, neskôr potvrdené ošetrujúcimi lekármi (hľadané osoby však polícia pri svojej pátracej akcii nenašla). Fakt, že v rámci vyšetrovania neboli vypočutí svedkovia resp. obete akcie, je sám o sebe indikátorom neadekvátnosti, resp. nízkej validity výsledkov interného vyšetrovania policajnej inšpekcie a hovorí o zlyhaní štátnych orgánov v dodržiavaní režimu právneho štátu a o popretí princípu spravodlivosti. Podľa verejnej ochrankyne práv polícia pri zásahu v Moldave nad Bodvou porušila základné ľudské práva tým, že sa neopierala o súdny príkaz na vstup do obydlia a na domovú prehliadku.
Negatívny postoj k činnosti ombudsmanky zaujali aj vládni predstavitelia. Minister vnútra Robert Kaliňák obvinil J. Dubovcovú z politizácie výkonu funkcie a z neplnenia základného poslania.
Ako ďalej ?
Vybrané prípady, popísané v tomto príspevku, názorne potvrdzujú zlyhania, ku ktorým dochádzalo v roku 2013 vo fungovaní systému ústavných inštitúcií štátu. Tieto zlyhania mali konkrétnych autorov (nositeľov), v ich pozadí väčšinou nešlo o náhodné chyby, ale skôr o zámerné kroky, motivované konkrétnymi záujmami. Dôvera občanov v demokratické inštitúcie, v demokraciu ako systém vládnutia, presvedčenie, že demokracia poskytuje ľuďom možnosti realizovať ich práva a v prípade, ak sú porušované, domôcť sa nápravy, dostáva v dôsledku podobných zlyhaní vážne trhliny. Neexistuje horšie vysvedčenie pre politikov, pôsobiacich v rámci demokratického zriadenia, ako nedodržiavanie demokratických princípov vo vlastnej činnosti. V krajine, ktorá v budúcom roku bude bilancovať desaťročie svojho plnoprávneho členstva v EÚ, by úzkostlivé rešpektovanie a aktívna obhajoba demokratických hodnôt a princípov mali byť imperatívom. Žiaľ, realita na Slovensku je dnes iná.
Grigorij Mesežnikov
Príspevok vychádza v rámci projektu IVO Otvorenejšie Slovensko, podporeného OSF – NOS.
