Ruské „vojny pamäti“ – budú pokračovať? (máj 2020)

K zostreniu týchto vzťahov dochádza kvôli odlišnému nazeraniu na minulosť. Dnes táto otázka najviac postihuje vzťahy Ruska s Poľskom a Českou republikou. Konfrontácia tu zašla tak ďaleko, že sa dá hovoriť doslova o „vojne pamätí“.

Používanie metaforického pojmu „vojna“ v tomto kontexte je celkom oprávnené: konflikty vypukajú nečakane (hoci na ich príprave jedna zo strán zjavne pracuje dlhší čas), využíva sa určitá zámienka na útok – akési „casus belli“, jasne sa dá rozlíšiť útočník a prepadnutý, konfrontácia postupne eskaluje, do jej priebehu sa zapájajú „informačné vojská“, správy v médiách vyzerajú pomaly ako frontové spravodajstvo. Aktéri konfliktu pritom apelujú na svojich spojencov s prosbou o podporu. Politológ Andrej Kolesnikov z moskovského centra Carnegie vo svojej štúdii Vyzbrojené dejiny: netajná vojna Kremľa na početných príkladoch ukazuje, že „historická politika“ v podaní súčasného ruského štátu je vlastne boj, bitka, útok alebo obrana – vždy je to zamerané proti nejakému nepriateľovi.

Norma alebo deviácia?

Položme si otázku: je to, čo sa momentálne odohráva vo vzťahoch medzi Ruskom a Českou republikou (a pred polrokom sa odohrávalo vo vzťahoch medzi Ruskom a Poľskom) niečo, čo zásadne vybočuje z normálneho rámca dvojstranných vzťahov medzi štátmi, alebo je ich prirodzenou, štandardnou súčasťou, ktorá sa z času na čas hlási o pozornosť verejnosti?

Ako by povedali anglicky hovoriaci ľudia – „it depends“. Dôležité je kto to robí, o aký štát – z hľadiska jeho vnútorného usporiadania a vonkajšieho nastavenia – ide. Zatiaľ čo v prípade mnohých štátov otázky historickej pamäti, nech sú akékoľvek ostré a pálčivé, sú predovšetkým predmetom akademického skúmania, odbornej a verejnej debaty (pričom v medzištátnych vzťahoch sa vlády demokratických krajín zameriavajú skôr na súčasnosť a budúcnosť), dnešný ruský štát premieta históriu priamo do svojich vzťahov s inými krajinami.

Spätný pohľad na minulosť (aj vlastnú, aj spoločnú s inými štátmi) je v Rusku v poslednom desaťročí súčasťou nielen vnútornej, ale aj zahraničnej politiky. A ak vo viacerých krajinách západnej Európy po druhej svetovej vojne vyrovnávanie sa s ťažkým dedičstvom minulosti na základe spoločných hodnôt demokracie a slobody pomohlo nielen zlepšiť ich vzájomné vzťahy, ale aj naštartovať vznik integračných zoskupení (EÚ, NATO), členmi ktorých sa stali historickí rivali (Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Taliansko a pod.), tak vzťahy medzi Ruskom a niektorými krajinami bývalého sovietskeho bloku (tzv. „socialistického tábora“) sú dnes, naopak, poznačené konfliktmi a nedôverou, okrem iného aj kvôli odlišnému nazeraniu na dejiny.

Koexistencia naratívov

Tu by bolo potrebné urobiť jednu metodologickú poznámku. Je úplne prirodzené, že národy majú svoje vlastné historické naratívy, vlastnú interpretáciu dejinných udalostí, na ktorých sa priamo podieľali. Tieto naratívy sa môžu líšiť, dokonca sa značne rozchádzať. Týka so to najmä naratívov susedných národov, ktoré v dôsledku historických okolností mali komplikované vzájomné vzťahy, najmä keď boli súčasťou spoločných štátov, avšak sa v nich nenachádzali v rovnakom postavení. Napríklad naratívy o dejinách uhorského štátu a príčinách rozpadu Rakúsko-Uhorska sú odlišné v Maďarsku a na Slovensku. Príklady odlišných historických naratívov by sme mohli nájsť aj pri iných štátoch.

Je celkom bežné, že odlišné naratívy susedných alebo aj vzdialenejších národov viac či menej mierumilovne koexistujú vedľa seba a ich navzájom rozporný charakter sa nestáva príčinou vyhrotenia medzištátnych vzťahov či nebodaj otvorených konfliktov. Iným prípadom sú však vzťahy niektorých štátov s Ruskom. Prečo? Pretože Rusko je dnes snáď jediným štátom na svete, ktorý núti ostatné krajiny, aby jeho interpretáciu historických udalostí, jeho historické naratívy akceptovali, a v prípade, ak sa tak nedeje, sa týmto krajinám vyhráža a pokúša sa ich dokonca trestať. 

Samozrejme, takýto prístup vyvoláva u týchto krajín nesúhlas. Po prvé preto, že seriózny historický výskum často nepotvrdzuje fakty, ktoré uvádzajú niektoré ruské naratívy, čiže ide skôr o mýty než poctivo zdokumentované a faktograficky podložené svedectvá o tých-ktorých dejinných udalostiach. Po druhé preto, že tieto naratívy sú v rozpore s oficiálnymi štátnymi doktrínami dotknutých krajín, na čo nedávno, napríklad, poukázali ministri zahraničných vecí stredo- a východoeurópskych krajín v spoločnom vyhlásení pri príležitosti 75. výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Európe.

Oficiálna Moskva doteraz viedla resp. vedie – s rôznou mierou intenzity – „historické vojny“ (alebo „vojny pamäti“) so šiestimi krajinami – s baltskými štátmi (Litvou, Lotyšskom, Estónskom), s Ukrajinou, s Poľskom a najnovšie aj s Českou republikou. Štyri z týchto štátov boli v rôznych obdobiach republikami Sovietskeho zväzu, dva štáty patrili do tzv. sovietskeho bloku (boli členmi RVHP a Varšavskej zmluvy). Nie je vôbec náhoda, že ide práve o tieto krajiny. Naopak, tento fakt je možné považovať za prejav určitej zákonitosti.

Svetová proletárska revolúcia nevyšla

Ruskom vedené „vojny pamäti“ sú totiž v čase posunutým dôsledkom zlyhania globálneho projektu proletárskej socialistickej revolúcie v réžii sovietskych boľševikov. Ten sa mal uskutočniť v súčinnosti domácich revolucionárov rôznych krajín a Červenej armády. Konkrétnym štátoprávnym vyústením tohto projektu malo byť rozšírenie ZSSR na celý európsky kontinent.

Vôbec nie je náhoda, že obrovský podiel na ruských „vojnách pamätí“ má téma druhej svetovej vojny, jej zrodu, priebehu a následkov (k tým patrí aj nastolenie komunistických režimov a ich osud). Pred druhou svetovou vojnou Sovietsky zväz neviedol nijaké „vojny pamäti“. Jednak nebolo s kým, po druhé nebolo o čom. V strane sovietskych boľševikov sa viedli vnútorne „vojny pamäti“, tie sa týkali úlohy jednotlivých revolucionárov (Lenin, Trockij, Kamenev, Zinovjev, Bucharin, Stalin) na uskutočnení komunistického prevratu v októbri 1917 a víťazstva v občianskej vojne, tieto spory napokon autoritatívne ukončil Stalin, ktorý svojich konkurentov jednoducho odstránil (najprv politicky, potom fyzicky).

ZSSR pod vedením Stalina sa celé 30. roky pripravoval na víťaznú oslobodzujúcu vojnu v Európe, ktorá mala vyústiť do územnej expanzie ZSRR na celý starý kontinent. Európa mala byť oslobodená od kapitalizmu, sociálnej nespravodlivosti a útlaku, slobodu jej mala priniesť legendárna armáda proletárskeho štátu. Cely verejný, ideologický, politický, ekonomický, vojenský a umelecký život predvojnového ZSSR bol poznačený očakávaniami a prípravou víťazného oslobodzovacieho ťaženia Červenej armády na Západ. Štátny znak ZSSR – červenou farbou zobrazené územie kontinentov bez medzištátnych hraníc s kosákom a kladivom ponad celú zemeguľu – bol najnázornejším stelesnením tohto zámeru.

Dokonca aj povestný pakt Molotov – Ribbentrop (v skutočnosti pakt Stalin – Hitler) s jeho tajnými protokolmi o rozdelení sfér vplyvu bol súčasťou tohto ďalekosiahleho plánu. Tento „pakt o neútočení“ (v skutočnosti o neútočení boľševického ZSSR na nacistické Nemecko, keďže to bolo Nemecko, ktoré sa chystalo na vojnu s Poľskom a ďalšími európskymi krajinami a potrebovalo pre seba pokoj zbraní na východe) považoval Stalin za nástroj, ktorý mal pomôcť vytvoriť situáciu, v ktorej sa nacistické Nemecko a západoeurópske krajiny ponoria do dlhodobej vyčerpávajúcej vojny, po skončení ktorej alebo priamo počas nej príde víťazný pochod Červenej armády a tá oslobodí Európu od nacizmu, kapitalizmu a buržoázie. Sovietsky zväz by sa následne rozšíril po Atlantik, pracujúci všetkých európskych krajín by začali žiť novým, šťastnejším životom. Ak by sa tak stalo, víťazstvo ZSSR by uzavrelo európske dejiny a už by nebolo s kým viesť v Európe nijaké vojny, tobôž nie „vojny pamäti“. V rokoch 1939–1940, v závetrí paktu s Hitlerom, Stalin začal plány sovietskej územnej expanzie prakticky realizovať. ZSSR sa vtedy rozšíril – anektoval časť územia Poľska (západná Ukrajina, západné Bielorusko), Rumunska (Severná Bukovina, Besarábia), Fínska (Vyborgská oblasť a Karélia), pripojil k sebe tri baltské štáty.

Vojna a jej následky

Ako by však povedali anglicky hovoriaci ľudia „At the end, something went wrong“. Stalinova úvaha o dlhotrvajúcej a navzájom vyčerpávajúcej vojne v Európe sa ukázala ako veľmi nepredvídavá. Hitlerovské Nemecko pomerne rýchlo vyhralo vojnu v Európe a keďže bolo nie menej rozpínavé než komunistický ZSSR, napokon vierolomne zaútočilo na svojho komplica z roku 1939.

22. jún 1941 úplne zmenil celú situáciu z pohľadu ZSSR. Sovietsky zväz sa stal súčasťou proti-nacistickej koalície, po štyroch rokoch ťažkých a vyčerpávajúcich bojov spolu so západnými spojencami vo vojne zvíťazil, avšak na plány svetovej revolúcie v duchu očakávaní 30. rokov musel (v tom čase aspoň dočasne, ale ako sa neskôr ukázalo aj navždy) rezignovať.

Rozdelenie Európy na základe dohody víťazných mocností (ZSSR, USA a Veľká Británia) síce „prikleplo“ Stalinovi obšírne pásmo vplyvu, skladajúce sa z „oslobodených“ stredoeurópskych krajín, možnosť územného rozšírenia ZSSR však pominula. Už sa nedalo pripájať „oslobodené“ krajiny priamo k ZSSR a transformovať ich na zväzové socialistické republiky. Jedinou výnimkou bola Podkarpatská Rus, ktorá pred vojnou bola súčasťou Československa a cez vojnu bol okupovaná Maďarskom. Tá sa po roku 1945 stala súčasťou ZSSR, formálne ako jedna z oblastí Ukrajiny. ZSSR sa už teda územne nerozšíril, namiesto toho vznikol blok formálne samostatných štátov s komunistickými režimami na čele so ZSSR. Tento blok počas svojej štyridsaťročnej existencie z času na čas dával vnútorné trhliny, ktoré Moskva vo väčšine prípadov riešila vojenským zásahom s cieľom zachrániť implantované komunistické vlády a zachovať si tu vlastnú dominanciu (NDR 1953, Maďarsko 1956, Československo 1968; komunistický režim v Poľsku dokázal v roku 1981 potlačiť vnútorné protesty občanov vlastnými silami).

„Geopolitická katastrofa“

Začiatkom 90. rokov 20. storočia, po ľudových protikomunistických revolúciách v krajinách strednej a východnej Európy, sa blok komunistických krajín rozsypal. V dôsledku porážky v studenej vojne so Západom a vnútornej implózie prestal existovať aj Sovietsky zväz. Jeho zánik je však vnímaný vo svete rozdielne. Pre mnohých to bolo oslobodenie národov (vrátane ruského) spod útlaku totalitného režimu. Súčasné ruské vedenie na čele s Vladimirom Putinom však považuje rozpad Sovietskeho zväzu za „najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia“, rovnako vníma aj porážku ZSSR v studenej vojne. Kremeľ ťažko znáša fakt, že po 40-ročných skúsenostiach s implantovaným komunistickým usporiadaním z Východu stredo- a východoeurópske národy dali prednosť západnej liberálnej demokracii a zavrhli autoritarizmus východného typu.

Nástup autoritárskej moci v Rusku po krátkom, menej než 10 rokov trvajúcom demokratickom intermezzu vlády Borisa Jeľcina, jej následná konsolidácia a revanšistické, imperializmom zaváňajúce geopolitické výboje ruského štátu (Gruzínsko 2008, Ukrajina 2014), dali ex-post za pravdu tým silám v stredoeurópskych krajinách, ktoré popri zavedení liberálno-demokratických režimov presadzovali jednoznačnú orientáciu na členstvo v EÚ a NATO.

Ak teda rozpad Sovietskeho zväzu bol „najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia“ (a toto tvrdenie ruského prezidenta Vladimira Putina je dnes naozaj dominantnou súčasťou ruského verejného, politického a mediálneho diskurzu), potom všetko čo bolo spojené s existenciou ZSSR a jeho zahraničnou politikou automaticky má z pohľadu Kremľa pozitívny význam (nastolenie komunistických režimov v strednej a východnej Európe po druhej svetovej vojne, vznik „socialistického tábora“ pod kuratelou Moskvy, pokusy ZSSR udržať jeho jednotu, vrátane vojenských invázií do Maďarska v roku 1956 a Československa v roku 1968 a pod.), zatiaľ čo všetko čo viedlo k oslabeniu ZSSR, k jeho zániku alebo k prekonaniu jeho dedičstva je zlé (pokusy o samostatné reformy vnútri socialistických krajín, disidentské a občianske hnutia, pády komunistických režimov koncom 80. rokov, nastolenie demokracie a vstup bývalých socialistických krajín do EÚ a NATO).

Prihlásenie sa Kremľa k dedičstvu ZSSR prostredníctvom sovietskej interpretácie historických udalostí 20. storočia, najmä jeho druhej polovice, keď vznikol tzv. „socialistický tábor“, nemohlo nenaraziť na zásadne odlišné naratívy, ktoré sa ujali v krajinách strednej a východnej Európy po páde komunistických režimov. Táto zrážka sa dnes týka okolností rozpútania druhej svetovej vojny, jej priebehu, definitívnej porážky nacizmu a fašizmu, rozdelenia sfér vplyvu medzi Západom a ZSSR, nastolenia komunistických režimov a ďalších následkov povojnového usporiadania v Európe.

Boj proti „prebehlíkom“

Práve to všetko tvorí pozadie „vojen pamäti“, ktoré vedie Rusko a je celkom pochopiteľné (dokonca priam logické), že ich terčmi sa stávajú krajiny strednej a východnej Európy. Tie – videné optikou dnešných vládcov v Kremli – „prebehli“ na Západ a tým definitívne pochovali aj to povojnové torzo, ktoré zostalo po niekdajšom stalinskom pláne oslobodenia Európy spod kapitalistického jarma a územnej expanzie ZSSR na celý európsky kontinent.

Pri bližšej analýze deklarácií a zahranično-politických krokov súčasného ruského vedenia, najmä v kontexte predchádzajúceho historického vývoja, je možné dospieť k záveru, že v Rusku sa dnes pri moci nachádza revanšistická korporácia, ktorá v geopolitike nadväzuje tak na ruskú ríšu, ako aj na stalinský ZSSR, v obidvoch prípadoch na štátne entity, ktoré sa vyznačovali vonkajšou územnou expanziou. Okrem toho je to korporácia autoritárska, nepriateľská voči liberálnej demokracii, odmietajúca projekt európskej integrácie, považujúca Západ za svojho úhlavného nepriateľa.

Snahou tejto korporácie je čo najviac oslabiť následky prehry ZSSR v studenej vojne so Západom (otázka znie, či by pre postkomunistické Rusko nebolo lepšie z tejto prehry, naopak, čo najviac vyťažiť a zapojiť sa do intenzívnej spolupráce až spojenectva so Západom, je to však otázka pre úplne iný príspevok). Jednou z ciest, ako sa to dá – podľa Kremľa – urobiť, sú „vojny pamäti“ s bývalými „bratskými“ krajinami alebo zväzovými republikami, spory o jednotlivých historických udalostiach a konkrétnych historických postavách. A tak sa Rusko púšťa do sporu s Poľskom o tom, kto má na svedomí rozpútanie druhej svetovej vojny a s Českou republikou bojuje o to, aby pomník sovietskeho maršala Ivana Koneva v Prahe zostal na pôvodnom mieste a bráni sa inštalovaniu pamätnej tabule venovanej „vlasovcom“, ktorí zahynuli pri oslobodení českého hlavného mesta. Tieto „vojny pamäti“ sú v skutočnosti akýmisi fantómovými záchvevmi niekdajšej studenej vojny. Kremeľ sa pokúša túto vojnu dobojovať po jej dávnom ukončení, vedie tento boj proti tým, koho dnes považuje za zradcov, tých ktorí sa pridali k nepriateľovi.

Mentálna pasca, bludný kruh

O tom, ako môže vyzerať odborná „kuchyňa“ pri príprave terčov ruských „vojen pamäti“ svedčí prepis diskusie historikov blízkych ruskej vláde, ktorý začiatkom roka 2020 publikoval časopis Rusko v globálnej politike pod názvom „Historická pamäť je ešte jedným priestorom, kde sa riešia politické úlohy“. Je to tristné čítanie. Historici tu diskutujú o tom, ako sa dajú využiť historické naratívy na diskreditáciu jedných („nepriateľských“) štátov v prospech iných a o tom, s pomocou akých naratívov sa dá posilňovať spojenectvo s vybranými krajinami.

Stoji za to si odcitovať časť, v ktorej diskutéri uvažujú, ako by sa v roku 2020, roku 75. výročia víťazstva nad nacizmom, dalo presadzovať v Európe sovietsky naratív o druhej svetovej vojne, ako by sa to dalo robiť v kontexte súčasných vzťahov medzi jednotlivými štátmi so všetkými ich problémami a nuansami. Uvažujúc o tom, ako sa môže z pohľadu dnešného Ruska interpretovať a komunikovať navonok začiatok druhej svetovej vojny, docent fakulty dejín Moskovskej štátnej univerzity Fedor Gajda navrhuje, aby Rusko hľadalo spojencov v „tábore odporcov“, aby rozdelilo všetko na „svetlé“ a „tmavé“ a doviedlo cudzie koncepty do absurdných polôh. Hovorí toto: „Sú protivníci a sú spojenci. Vychádza to tak, že naším obetným baránkom má byť Poľsko. Ak sa potrebujeme spolu s eurobyrokratmi nájsť spoločného nepriateľa, asi Poľsko je tým prvým kandidátom. Na úlohu Poľska, podľa mňa, by bolo potrebné si posvietiť najpriliehavejšie. Náš hlavný spojenec tu – áno, je to Izrael“.

Cynizmus univerzitného docenta vyráža dych. Sú známe problémy, ktoré má dnešná poľská vláda s Európsku úniou, takisto je známe napätie, ktoré od určitého času panuje v poľsko-izraelských vzťahoch v dôsledku kritickej reakcii židovského štátu na poľský zákon upravujúci skúmanie dejín druhej svetovej vojny. Tieto problémy majú svoj vlastný vecný obsah a dynamiku, nijako navzájom nesúvisia a navyše nemajú nič do činenia so vzťahmi oboch spomínaných štátov s Ruskom.

To, čo navrhuje citovaný historik, sa v ruskom kriminálnom žargóne nazýva „razvodka“. Je to osobitný typ klamstva, keď kupca je podvodným spôsobom prinútený kúpiť nepotrebný tovar, alebo kúpiť tovar za premrštenú cenu alebo zaplatiť za tovar, ktorý neexistuje. Podľa tohto návrhu Rusko má „predať“ do zahraničia naratív o spoluzodpovednosti Poľska za rozpútanie druhej svetovej vojny spolu s Nemeckom a ako na spojencov sa pri tomto „predaji“ obrátiť na EÚ („eurobyrokratov“) a Izrael (ďalej sa v diskusii v tomto kontexte spomínajú Židia, židovská lobby v USA a svetové židovstvo). Pritom pri tejto „razvodke“ vo svojej podstate zločinecký pakt Molotov – Ribbentrop zostáva takmer neviditeľný, mátoží niekde na pozadí, aj to ako dokument, prostredníctvom ktorého sa ZSSR statočne a pre ostatných neškodne snažil odvrátiť od seba hrozbu vojny, ktorú čoskoro úplne mimo jeho dosahu rozpútali iné štáty.

To, čo na prepise diskusie historikov zaráža snáď najviac, nie je ani tento cynizmus, ale mentálna a ideová zviazanosť jej účastníkov s notoricky známym sovietskym naratívom. Ani jeden z nich neuvažuje o tom, že by už bolo načase vzdať sa všetkých tých „pobedobesných“ (hystericko-víťazoslávnych) naratívov, úplne rezignujúcich na pravdu, na ľudský rozmer hrdinstiev, zločinov a tragédií, cez ktoré prešlo Rusko, fakticky ospevujúcich sovietsky režim. Historici sa v diskusii neustále pohybujú v bludnom kruhu interpretácií, ktoré sa ani pri najlepších zámeroch nedajú prispôsobiť k dnešku. Nehovoriac o tom, že nijaké trvalé spojenectvá sa na takomto základe v Európe nedajú vybudovať.

Aj táto diskusia dáva tušiť, že dnešné kremeľské vedenie neplánuje zmeniť prístup k interpretácii dejín 20. storočia. Znamená to, že „vojny pamäti“ Ruska s jeho bývalými satelitmi, dnes slobodným a demokratickými štátmi strednej Európy, budú aj naďalej pokračovať.

Grigorij Mesežnikov