Pandémia koronavírusu COVID-19 zmenila život na planéte. Vírus z čínskeho Wu-chanu sa rozšíril prakticky do všetkých kútov sveta, ku koncu apríla 2020 sa ním stihlo nakaziť už 2,7 milióna ľudí, počet obetí zákernej infekcie dosiahol takmer 200 tisíc. V Spojených štátoch zomrelo takmer 50 tisíc ľudí, každý deň sa tu obeťami pandémie stávajú ďalšie tisíce občanov. Obrovské ľudské straty zaznamenali Taliansko, Španielsko, Francúzsko a Veľká Británia, väčší počet zomrelých evidujú v Belgicku, Nemecku, Holandsku, v Kanade a Brazílii. Vysoký počet úmrtí hlási Čína (podľa všetkého je však oveľa väčší než uvádzajú oficiálne štatistiky), Irán, Turecko. Obete pribúdajú každý deň.
Pandémia zasiahla prakticky všetky sféry spoločnosti – od zdravotníctva po politické a štátne inštitúcie, od školstva po ekonomiku, od sociálneho systému po kultúru a umenie. Jednotlivé štáty prijímajú rozmanité opatrenia v snahe zachrániť životy občanov, ale aj udržať takmer paralyzované dôležité sektory ekonomiky v takom stave, ktorý by umožnil obnoviť ich funkčnosť po prekonaní aspoň prvej vlny pandémie. Dnes nie je jasné kedy prídu nasledujúce vlny, o tom, že tieto vlny určite prídu, sú však presvedčení mnohí epidemiológovia a virológovia.
Štáty v období pandémie
Vyrovnávanie sa s priebehom koronakrízy a jej dôsledkami je dnes primárnou úlohou štátnych inštitúcií tak vnútri jednotlivých krajín, ako aj navonok.
Prijaté opatrenia pro domo sa v základnom rámci zhodujú vo viacerých štátoch – sú to opatrenia karanténneho typu (izolácia a samo-izolácia, obmedzenia pohybu, kontrola dodržiavania mimoriadneho režimu apod.), zabezpečenie dostatku ochranných prostriedkov pre obyvateľstvo, vypracovanie plánov pomoci ekonomike. Viaceré krajiny siahli v období pandémie po metóde pomoci občanom a biznisu prostredníctvom masívnych finančných kompenzácií.
Pod to, aké konkrétne rozhodnutia jednotlivé štáty prijímajú, ako efektívne ich dokážu presadzovať, ako zrozumiteľne, ústretovo a otvorene o ich uplatňovaní komunikujú s obyvateľstvom sa podpisuje charakter ich spoločenského usporiadania, typ politického režimu, jeho hodnotové rámce. Demokracie dbajú o to, aby zavedené obmedzenia nenarušovali ľudské práva a mali za cieľ predovšetkým dôstojnosť a blaho ľudí, nie záujmy samotného štátu a jeho inštitúcií. Naopak, autoritárske režimy sa starajú predovšetkým o vlastnú stabilitu a prežitie a na práva a dôstojnosť obyvateľstva prihliadajú až v druhom rade, ak vôbec.
Podobne ako postupy vlád vnútri krajín prezrádzajú veľa o charaktere režimu toho-ktorého štátu, tak aj ich kroky na medzinárodnej scéne naznačujú, o aký štát ide. Štandardným postupom vlád viacerých krajín je koordinácia úsilí zameraných na výmenu informácií, na zastavenie a prevenciu šírenia choroby so susednými štátmi resp. s medzinárodnými organizáciami (napríklad s OSN a WHO, v prípade štátov v našom okolí aj s EÚ a NATO), doplňovanie zásob (čiže nákup) ochranných prostriedkov a medicínskych zariadení na medzinárodnom trhu.
Sú však aj také štáty, ktoré reagovali na pandémiu na medzinárodnej scéne špecifickým spôsobom, vychádzajúcim za rámec „bežnej prevádzky“ boja proti nákaze. Pozrime sa v tejto súvislosti na tri štáty, ktoré patria do tejto kategórie, na niektoré kroky, ktoré tieto štáty podnikli počas pandémie.
Prvým je Taiwan, ktorý sa na pozadí svetovej koronakrízy pokúša napraviť dlhodobý nepriaznivý a nespravodlivý stav, do ktorého sa dostal v dôsledku nepriateľského tlaku pevninskej Číny, usilujúcej sa o jeho totálnu medzinárodnú izoláciu.
Druhým je samotná Čína, ktorej komunistický režim podniká aktívne kroky na odvrátenie pozornosti medzinárodného spoločenstva od svojej zodpovednosti za šírenie koronavírusovej nákazy, na umlčanie silnejúcej kritiky postupu svojej vlády v okamihu vypuknutia epidémie, na neutralizáciu pokusov o kompenzáciu strát, spôsobených týmto postupom a na zachovanie vlastných ekonomických pozícií vo viacerých štátoch zasiahnutých pandémiou.
Tretím štátom je Rusko, ktoré využilo pandémiu na pokusy dosiahnuť na medzinárodnej scéne zmeny vo svoj prospech v oblastiach, ktoré s pandémiou nijako nesúvisia.
Taiwan: snaha o nápravu nespravodlivosti – „Otvorte dvere do WHO!“
Taiwan, ostrovný štát, demokratická Čínska republika, už takmer 50 rokov (odvtedy čo jeho členstvo v OSN bolo v roku 1971 zrušené a nahradené členstvom ČĽR) odoláva pokusom komunistickej Číny dostať ho do úplnej diplomatickej a medzinárodnej izolácie, znemožniť jeho zastúpenie v dôležitých medzinárodných organizáciách a spoluprácu s nimi. Oficiálne diplomatické styky udržuje Taiwan s menším počtom krajín v Strednej Amerike a Oceánii, hoci je to svetová veľmoc vo výrobe moderných informačných a komunikačných zariadení a je preto vyhľadávaným partnerom na ekonomickú spoluprácu pre mnohé štáty (vrátane USA, krajiny EÚ, Japonsko, Austrália, krajiny ASEAN). Taiwan sa roky usiluje o to, aby mohol byť v akomkoľvek statuse prítomný pri činnosti OSN a jeho agentúr (predovšetkým ICAO – Medzinárodná organizácia pre civilné letectvo, a WHO – Svetová zdravotnícka organizácia), Čína však toto úsilie brutálnym spôsobom blokuje. Členstvo v ICAO a WHO má pritom pre 23 miliónov obyvateľov Taiwanu priam životný význam: bez dostatočného prístupu k informáciám, týkajúcich sa bezpečnosti leteckej prevádzky alebo epidemiologickej situácie v regióne môžu byť životy Taiwancov v priamom zmysle slova ohrozené, najmä pokiaľ ide o epidémie, ktoré často vznikajú práve vo východnej a juho-východnej Ázii. Súčasná pandémia navyše ukázala, že stav, keď Taiwan je vylúčený z medzinárodnej spolupráce v zdravotníctve je ohrozením aj ostatných štátov.
Taiwan patrí ku krajinám, ktorým sa darí celkom úspešne bojovať proti COVID-19. Vďaka misii dvoch taiwanských lekárov do čínskeho Wu-chanu v decembri 2019 Taiwan zistil, že ide o prenosnú infekciu a prijal nevyhnutné opatrenia na zastavenie jej šírenia. Taiwan varoval vedenie WHO o podozrení, že koronavírus z Wu-chanu sa šíri prostredníctvom medziľudských kontaktov, na čo WHO, ktorá sa dostala do područia Číny, nijako nereagovala a pokračovala držať chrbát komunistickému režimu v Pekingu v jeho tvrdeniach, že vírus sa nešíri od človeka k človeku (podrobnejšie pozri tu a tu). Neskôr vedenie WHO sa pokúsilo spochybniť tvrdenia taiwanských úradov o tom, že ešte v decembri varovali zástupcov tejto organizácie o svojich podozreniach. Ministerstvo zdravotníctva v Taipei zareagovalo zverejnením plného znenia správy, ktorú zaslalo WHO 31. decembra 2019 a ktorá potvrdzuje pravdivosť tvrdení taiwanských úradov. Pokusy spochybniť postoj Taiwanu však neprestali, zapojil sa do nich samotný šéf WHO Tedros Ghebreyesus, ktorý vyhlásil, že za kritickým postojom (údajnou „kampaňou“) Taiwanu voči WHO sa skrýva rasizmus voči nemu ako zástupcovi Afriky na čele tejto celosvetovej organizácie. Na obvinenie Ghebreyesusa okamžite reagovali taiwanský minister zahraničných vecí Joseph Wu a taiwanská prezidentka Tsai Ing-wen, ktorí dôrazne odmietli toto obvinenie ako absolútne neopodstatnené.
Situácia, ktorá vznikla v dôsledku pandémie názorne ukázala, že vylúčenie Taiwanu z účasti na činnosti WHO bolo (aj je) nielen nespravodlivé a nehumánne voči miliónom obyvateľov tejto krajiny, ale zároveň nebezpečné pre ďalšie krajiny, keďže znižuje aj ich odolnosť v boji proti epidémiám, ktoré z času načas prepukajú v Ázii a vo svete.
Je celkom logické a pochopiteľné, že taiwanská vláda počas pandémie na to neustále poukazuje a vyzýva ostatné štáty, aby ju v tom podporili. A zdá sa, že vo svete rastie pochopenie pre túto pozíciu, o čom, okrem iného, svedčia akcie politikov v Európe zamerané na podporu úsilia Taiwanu plnohodnotne participovať na práci WHO – napríklad list 67 poslancov Europarlamentu adresovaný predstaviteľovi EÚ pre medzinárodne vzťahy a bezpečnostnú politiku Josepovi Borellovi, alebo list 60 poslancov nemeckého Bundestagu adresovaný šéfovi WHO Tedrosovi Ghebreyesusovi.
Taiwan, tradične známy svojimi humanitárnymi aktivitami počas prírodných katastrof v Ázii a tichomorskom regióne, bol aktívny aj tentokrát, a to aj v Európe. Daroval EÚ 7 miliónov ochranných rúšok, čím si vyslúžil slová uznania na najvyššej možnej úrovni – od predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej, ktorá uviedla, že išlo o gesto solidarity, ktoré ukázalo, že „spolu sme silnejší“. Bol to z pohľadu Taiwanu nesporný politicko-diplomatický úspech.
Čína: snaha o zahmlievanie vlastnej zodpovednosti. Z vinníka sa stáva záchranca
Dosť odlišným prípadom krajiny, ktorá podniká určité kroky na medzinárodnej aréne v dobe pandémie, je Čína.
Práve v Číne, v meste Wu-chan, vypukla koncom roka 2019 epidémia koronavírusu. V priebehu niekoľkých týždňov vo svetových médiách za výdatného prispenia čínskych oficiálnych miest sa vytváral a šíril obraz krajiny efektívne bojujúcej s nebezpečnou infekciou. Striktné obmedzenie pohybu ľudí, masívne testovanie obyvateľstva na prítomnosť vírusu, rýchlo budované nemocnice pre liečbu nakazených pacientov – to všetko mohlo pôsobiť impozantne na zahraničného obyvateľa, obyčajného človeka. Lenže po uplynutí krátkeho času sa začali objavovať a následne aj potvrdzovať podozrenia, že skutočnosť bola a je značne odlišná od toho ako ju popisovali čínske úrady.
Týkalo sa to okolností vzniku epidémie, šírenia nákazy, rozhodnutí čínskych štátnych orgánov, informovania miestneho obyvateľstva, zverejňovanie údajov o epidémii pre ich následne použitie v zahraničí apod. Fakt, že infekcia sa rýchlo dostala do mnohých krajín sveta naznačoval, že karanténa, do ktorej vláda uvrhla mesto Wu-chan a provinciu Chu-pej musela byť dosť deravá. Lenže realita bola oveľa horšia. Ukázalo sa, že komunistický režim mnohé veci utajoval – aj presný čas kedy ochorenie prepuklo (v skutočnosti už v polovici novembra, a nie v decembri), aj spôsob akým sa šíri (od človeka k človeku, a nie iba od zvieraťa k človeku). Ukázalo sa, že komunistický režim prenasledoval tých ľudí (lekárov, novinárov alebo bežných občanov), ktorí sa pokúšali alarmovať spoluobčanov alebo svet. Zahmlieval aj to, na akom konkrétnom mieste vo Wu-chane sa infekcia objavila – či to naozaj bol „mokrý trh“ kde sa predávali ryby a morské živočíchy alebo jedno z laboratórií výskumného ústavu pre virológiu, nachádzajúceho sa neďaleko spomínaného trhu. Neskôr sa objavili pochybnosti aj o pravdivosti publikovaných údajov o počte zomrelých vo Wu-chane.
Otázky o tom, čo sa v skutočnosti odohralo a odohráva vo Wu-chane pribúdali, pochybnosti sa hromadili a čínsky štát prešiel do protiútoku. Hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí zverejnil v polovici marca na Twitteri úvahu, šikovne prebratú z jednej kanadskej konšpiračnej webstránky, že za vznikom pandémie mohli stať americkí vojaci, ktorí dovliekli infekciu do Wu-chanu keď sa tu v októbru 2019 zúčastnili na Svetových vojenských hrách. Bola to otvorená výzva adresovaná USA, aby sa nepokúšali hľadať zodpovednosť za pandémiu v Pekingu, v opačnom prípade Čína bude hľadať zodpovednosť vo Washingtone. Zdá sa však, že túto výzvu Washington nezobral blízko k srdcu a americký prezident Donald Trump po tom, čo na následky pandémie zomreli desiatky tisíc Američanov sa začal verejne dožadovať vyšetrenia okolností vzniku epidémie a dočasne zastavil poskytnutie americkej dotácie pre WHO dovtedy, kým sa situácia nevyjasní.
Počas pandémie rozbehol čínsky štát premyslené PR aktivity, cieľom ktorých bolo prezentovať letecké dodávky ochranných prostriedkov z Číny do iných štátov (bez ohľadu na to či išlo o nezištnú humanitárnu pomoc alebo tovar odpredaný za komerčné ceny), ako „čínsku pomoc svetu“ v boji s koronavírusom. Zjavným zámerom Číny je nepripustiť v dôsledku koronakrízy oslabenie pozícií v krajinách, v ktorých má strategické ekonomické záujmy alebo má s nimi strategické zámery. A tiež naďalej udržiavať imidž nepostrádateľného partnera, bez ktorého sa napríklad Európa v ťažkých časoch nezaobíde. V prípade Talianska, ktoré utrpelo ťažké ľudské a materiálne straty v dôsledku šírenia vírusu, čínske dodávky mali o. i. poslúžiť aj na posilnenie naratívu o zlyhávajúcej EÚ, ktorá Taliansku vraj vôbec nepomohla, zatiaľ čo Čína potrebnú pomoc poskytla.
Čínske úrady na podporu svojich aktivít využívali autoritu WHO, hoci v tom čase už dosť naštrbenú. Vtedy, keď sa prevalila aféra okolo toho, že WHO ignorovala varovania Taiwanu alebo keď šéf WHO bezdôvodne obvinil Taiwan z rasizmu, čínske ministerstvo zahraničných vecí útočilo na taiwanskú vládu za to, že vraj „politizuje epidémiu“ a „angažuje sa v politickej manipulácii“.
Rusko: snaha o vybavenie si odpustkov za staré hriechy – „Zrušte sankcie!“
Ruská federácia počas pandémie koronavírusu urobila neuveriteľný, priam dych vyrážajúci zahranično-politický krok. Generálny tajomník OSN Antonio Guterresa adresoval lídrom krajín G-20 výzvu, by v období pandémie dočasne uvoľnili sankcie zavedenéh proti niektorým krajinám (týkalo by sa to tovarov humanitárneho typu). Reagujúc na túto výzvu Moskva zmobilizovala svojich medzinárodných spojencov, ktorí sa podobne ako Rusko nachádzajú pod medzinárodnými sankciami a v marci 2020 spolu s nimi (Čínou, Severnou Kóreou, Kubou, Iránom, Nikaraguou, Sýriou a Venezuelou – zoznam je viac ako veľavravný) požiadala listom generálneho tajomníka OSN, aby sa zasadil o zrušenie všetkých sankcií uvalených na spomínané štáty. Komfortnú situáciu z procedurálneho hľadiska vytvoril pre Rusko fakt, že práve v marci 2020 predsedníckou krajinou v Bezpečnostnej rade OSN bola Čína.
Treba pripomenúť, že v prípade Ruska išlo o politické a ekonomické sankcie uvalené na tohto stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN za jeho agresívnu vojnu proti Ukrajine a anexiu Krymu. Sankcie v roku 2014 zaviedli (a neskôr rozšírili) členské štáty EÚ, USA, Kanada, Švajčiarsko, Nórsko, Austrália, Japonsko, Čierna Hora, Island, Albánsko a samotná Ukrajina. Sankcie sa týkali vybraných odvetví, ktoré nijakým spôsobom nezasahovali do humanitárnej oblasti (dodávok potravín alebo liekov). Práve naopak, Rusko ako odvetné opatrenie vyhlásilo vlastné „proti-sankcie“ a zakázalo dovoz potravín zo všetkých uvedených krajín.
Kuriozitou spomínaného listu Guterresovi bolo to, že Rusko sa v ňom dožadovalo „slobodného prístupu k potravinám“, hoci to bolo práve ono, ktoré od roku 2014 odopiera vlastným občanom prístup k potravinám zo Západu. Na zrušenie týchto potravinových „proti-sankcií“ ani Guterres ani OSN nie sú potrebné – ich zrušenie v priebehu jednej sekundy môže nariadiť ruský prezident Vladimir Putin.
Generálny tajomník OSN na list iniciovaný Ruskom verejne nereagoval. O pár dní Valné zhromaždenie OSN drvivou väčšinou hlasov schválilo uznesenie o globálnej solidarite v boji proti COVID-19, návrh ktorého predložila Ukrajina s ďalšími šiestimi štátmi (Lichtenštajnskom, Nórskom, Švajčiarskom, Ghanou, Indonéziou a Singapurom). Dokument neobsahoval nijaké ustanovenie, ktoré by sa týkalo režimu medzinárodných sankcií.
Prvý pokus o „globálne“ zrušenie sankcií proti Rusku a najhorším diktátorským režimom teda Rusku nevyšiel. Neznamenalo to však koniec úsilia Moskvy: koncom apríla 2020 Ruská federácia predložila Valnému zhromaždeniu OSN svoj návrh uznesenia o „oslabení jednostranných sankcií“. Členské krajiny EÚ, USA a niektoré ďalšie štáty (Ukrajina, Gruzínsko) už vopred oznámili, že ho nepodporia.
Myšlienka o prípadnom „vybavení“ zrušenia sankcií uvalených na Rusko Európskou úniou a Spojenými štátmi stála v pozadí ďalších dvoch „koronavírusných“ spektakulárnych akcií pomoci Ruska vo svete – v Taliansku a v USA. Do Talianska Rusko poslalo misiu vojenských infektológov, do USA vypravilo lietadlo naložené medicínskym zariadením.
Taliansko nepatrí v EÚ ku krajinám zastávajúcim najkritickejšie postoje voči Rusku. Jednotliví talianski politici viackrát vyjadrovali výhrady voči pokračovaniu sankcií EÚ uvalených na Rusko (hoci Taliansko napokon vždy predĺženie sankcií podporilo). Moskva vychádzala z toho, že zástupcovia krajiny, zdravotný systém ktorej kolaboval počas pandémie, budú mať čisto psychologický problém zahlasovať za predĺženie sankcií proti krajine, ktorá v kritickej situácii podala Taliansku pomocnú ruku. Pochopiteľne, najväčšie nádeje spája Kremeľ v tejto veci s aktivitami otvorene pro-ruských talianskych politikov (napríklad lídra strany Lega Mattea Salviniho, i keď ten sa momentálne nachádza v opozícii).
Pomoc z Ruska sa však napokon stretla v Taliansku so zmiešanými reakciami. Popri pozitívnej odozve zaznievala aj kritika, najmä v súvislosti so zverejnenou informáciou, že 80% Ruskom dovezených ochranných prostriedkov, nie je použiteľných. Tvrdil to v jednom zo svojich článkov denník La Stampa. Tento denník tiež vyslovil úvahu, že ruskí vojaci môžu plniť v Taliansku, členskej krajine NATO, výzvednú misiu. Po tejto publikácii hovorca ruského ministerstva obrany Igor Konašenkov obvinil noviny z rusofóbie, z pokusu o diskreditáciu ruskej misie. Konašenkov vyhlásil, že „v Moskve poznajú objednávateľov „rusofóbskej kampane“. Podľa neho La Stampa postupovala podľa „návodov protisovietskej propagandy“. S podobne znejúcim vyhlásením vystúpila aj hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová.
Neuveriteľne agresívny, útočný až zastrašujúci tón ruských predstaviteľov nielen šokoval miestnu novinársku obec, ale vyvolal aj kritiku zo strany talianskeho ministerstva zahraničných vecí a ministerstva obrany, ktoré zdôraznili neprípustnosť podobných zásahov do činnosti slobodných a nezávislých médií.
Koncom marca 2020 ruské dopravné lietadlo doviezlo do USA náklad, obsahujúci medicínske zariadenie ruskej výroby. Jeho doručenie oznámil na tlačovej konferencii prezident Donald Trump, ktorého osobné vzťahy s Vladimírom Putinom časť americkej tlače označuje za „priateľské“, čo dáva politickým oponentom Trumpa dodatočný argument na jeho kritiku. Pro-vládna ruská tlač prezentovala zásielku ako dobročinnú pomoc, rýchlo sa však ukázalo, že to tak nebolo a že išlo o aparáty, kúpené za diskontnú cenu.
Ruská dodávka zohrala úlohu situačného štartéra pre komunikáciu dvoch prezidentov v otázkach vôbec nesúvisiacich s pandémiou. V priebehu apríla medzi Putinom a Trumpom sa uskutočnilo niekoľko telefonátov. Americký prezident priznal, že očakával, že Vladimír Putin otvorí otázku o zrušení proti-ruských sankcií. Ďalšou témou, o ktorej diskutovali dvaja prezidenti, bola situácia na svetovom trhu s ropou, jej ťažbou a cenami, možná koordinácia postupu oboch štátov v tejto otázke. Ani pri snahe o zrušenie sankcií, ani pri úsilí zastabilizovať cenu na ropu Rusko vo svojich nádejach „pragmaticky“ zužitkovať zásielku medicínskeho zariadenia v Amerike nepochodilo. USA svoj postoj k sankciám nezmenili, cena ropy na svetových trhoch koncom apríla 2020 hlboko klesla.
Grigorij Mesežnikov
Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.
Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.
V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.
