Rusko vz. západ a „koniec dejín“ v blízkom zahraničí

Písmo: A- | A+

Národy štátov susediacich s Ruskom nesúhlasia, aby ich osud určoval Kremeľ dohodnutý s miestnymi agentmi. Tieto národy nežijú v „zóne privilegovaných záujmov“ Ruska, ale vo vlastných štátoch s vlastnými predstavami o budúcnosti.

Končí sa rok 2020. Bol naozaj výnimočný. Rámcovali ho mimoriadne udalosti vo svete – pandémia koronavírusu, ktorá zmenila život stovkám miliónov obyvateľov planety, prezidentské voľby v USA s výsledkami, ktoré neuznal (a stále odmieta uznať) úradujúci prezident Donald Trump, dlhotrvajúce pokojné občianske povstanie v Bielorusku, ktoré vypuklo po prezidentských voľbách nehanebne zmanipulovaných vyšinutým diktátorom Aleksandrom Lukašenkom, novelizácia ruskej ústavy, ktorá umožnila prezidentovi Vladimírovi Putinovi vládnuť až do roku 2036, krátka vojna na južnom Kaukaze, ktorá preformátovala balans síl v regióne s ďalekosiahlymi následkami pre ďalší vývoj v širšom západoázijskom a blízkovýchodnom okolí, už piaty rok pokračujúce – ak to počítame od referenda o vystúpení v roku 2016 – rozvodové konanie medzi Veľkou Britániou a EÚ, výsledok ktorého je stále neistý. A množstvo ďalších pozoruhodných udalostí – vo veľkých a malých krajinách.

Mnohí aktéri – politici, štátnici, predstavitelia medzinárodných organizácii, analytici – sa ako obvykle pokúsia v závere roka bilancovať celkovú situáciu vo svete, aktuálne trendy, vývoj v jednotlivých v regiónoch. Takéto hodnotenie určite neobíde stranou veľkých hráčov, t. j. štáty, bez ktorých by sa dnešné medzinárodné vzťahy vo svete nedali predstaviť.

Kto je vo svete veľký?

Pri určení, ktoré štáty hrajú úlohu veľkých hráčov, nejde iba o veľkosť územia a početnosť populácie tej-ktorej krajiny, ale aj o jej politický, ekonomický a vojenský potenciál, jej tak povediac „výtlak“, vplyv na celkový vývoj, schopnosť presadzovať rozhodnutia odvodené od jej postavenia v systéme medzinárodných vzťahov, od členstva v širších medzištátnych alianciách.

Sú dnes vo svete také štáty, ktoré spĺňajú charakteristiky príslušnosti k veľkým hráčom pri posúdení ich postavenia vo všetkých spomínaných aspektoch. Takými krajinami sú napríklad USA a Čína, v Európe Francúzsko, Veľká Británia a Nemecko. K veľkým hráčom by sa dala priradiť aj Európska únia ako veľký nadnárodný aktér.

Trochu bokom sa v tomto rebríčku ocitlo dnes Rusko, ktoré je síce veľkým hráčom, ale nepreukazuje súlad so všetkými spomenutými aspektami. Rusko v sebe spája naraz faktory tak veľkosti, ako aj malosti.

Rusko sa rozkladá na obrovskom území, avšak nemá taký počet obyvateľov, ktorý by bol primerane veľký tejto rozlohe – má 145 miliónov obyvateľov, pritom sú štáty, ktoré majú oveľa menšiu rozlohu a zároveň väčší počet obyvateľov než Rusko resp. ho majú porovnateľne veľký – napríklad Indonézia, Pakistan, Brazília a Bangladéš alebo Mexiko a Japonsko. Rusko má výrazne slabšiu ekonomiku z hľadiska podielu na celosvetovom HDP – iba 2-3 percentá, na rozdiel 17-percentného podielu Číny, 16-percentného podielu EÚ a 15-percentného podielu USA.

Vojenský potenciál Ruska v jeho konvenčnej časti značne zaostáva za vojenským potenciálom USA resp. NATO (v posledných rokoch aj Číny), vyrovná sa však im všetkým v časti zbraní hromadného ničenia (jadrové hlavice a raketové nosiče).

Veľké jadrové Rusko

Podobné diskrepancie medzi faktormi veľkosti a malosti krajiny (relatívnej a absolútnej) môžu vytvárať výrazné vnútorné napätie a ovplyvňovať správanie dotknutého hráča na medzinárodnej scéne. Asymetria v pomere sily politickej, ekonomickej a ideovej („soft“) na jednej strane a sily vojenskej („hard“) na strane druhej môže v určitých situáciách zvádzať k preferovaniu tzv. tvrdých interakcií vo vzťahoch s inými hráčmi (nátlak, snahy o vnútornú subverziu, „hybridné“ operácie, informačné vojny, vojenské aktivity – invázie, okupácie, dokonca anexie cudzích území). Slabosť a zlyhania v „soft“ oblastiach, prípadne neúspechy vo vlastnom vnútornom vývoji sa môžu kompenzovať uskutočnením agresívnych krokov smerom von.

V prípade súčasného Ruska ide vo veľkej miere o využitie silného postavenia v jednej-jedinej oblasti, v ktorej v dôsledku súhry okolností dokáže reálne konkurovať všetkým ostatným silným hráčom vo svete, vrátane tých, ktoré sú neporovnateľne silnejší v iných oblastiach. Touto oblasťou sú jadrové zbrane. Toto je dnes fakticky jediný reálne fungujúci faktor vplyvu (tlaku), ktorý Rusko využíva voči svojim silným súperom a na ktorý sa spolieha vždy vtedy, keď sa dostáva do rozporu s nimi kvôli rozdielnemu nastaveniu na súlad vlastného postupu s prijatými princípmi medzinárodných vzťahov a normami medzinárodného práva.

Rusko najprv v roku 2008 skúšobne (vojna s Gruzínskom) a potom od roku 2014 už v systematickej podobe (po agresii proti Ukrajine) nabehlo na taký model vzťahov s inými štátmi (a v podstate aj s celým medzinárodným spoločenstvom), v rámci ktorého sa odmieta podriadiť zaužívaným normám správania, vychádzajúc z toho, že má exkluzívne postavenie, je veľmocou s jadrovými zbraňami, voči ktorej si nikto nikdy nedovolí použiť ostrú. t. j. vojenskú silu. Disponovanie jadrovým a raketovým potenciálom sa stáva pre Rusko akousi ultimátnou poistkou pri odmietnutí splniť opodstatnené požiadavky vonkajších aktérov (štátov, medzinárodných inštitúcií) na nápravu následkov vlastného protiprávneho konania.

Krymská eufória a odpoveď Západu

Jadrové zbrane, samozrejme, nemôžu zabrániť uvaleniu rôznych sankcií v reakcii na zjavné porušenie pravidiel – za vojenské agresie voči susedným štátom, ilegálne anexie častí ich územia, hrubé zasahovanie do vnútorných politických (vrátane volebných) procesov a hackerské útoky na cudzie štáty, informačné vojny, atentáty na nepohodlné („nepriateľské“) osoby ruského pôvodu v zahraničí vykonané príslušníkmi tajných služieb (vraždy, otravy bojovými chemickými látkami), dopingové škandály v medzinárodnom športe, rôzne trans-národné korupčné kauzy apod. S týmito sankciami sa Rusko musí vyrovnávať „soft“ metódami, spoliehajúc sa na vlastné ekonomické a diplomatické kapacity alebo na schopnosť pokútnym spôsobom tieto sankcie obísť a tým do istej miery zmierniť ich negatívny dopad.

Jadrové zbrane sa však stávajú prostriedkom akéhosi „default“ nátlaku, zastrašovania a vydierania vtedy, keď Kremeľ podniká ostré, silové kroky alebo počíta s uskutočnením takýchto krokov ako s jednou z hypotetických možností. Prezident Vladimir Putin v jednom zo svojich rozhovorov pre ruské médiá tvrdil, že v čase obsadenia ruskou armádou Krymu dal príkaz na uvedenie ruských jadrových síl do stavu bojovej pohotovosti – akože pre prípad vojenskej reakcie zo strany Západu. Ak je to pravda, tak sa to malo udiať zrovna v čase, keď celý ruský vládny, vojenský a propagandisticko-mediálny establišment, vrátane samotného prezidenta, bezočivo luhal, že na Kryme nie sú nijakí príslušníci ruských ozbrojených síl (okrem tých, ktorí sú umiestnení na základni v Sevastopole) a že tam prebieha „ruská jar“, vraj spontánne ľudové hnutie miestnych rusko-jazyčných obyvateľov, ktorí sa mali vzoprieť „junte“ v Kyjeve a obrátiť svoje pohľady na „materské“ Rusko. Bola to takmer modelová situácia, keď Kremeľ zapracoval do svojho modus operandi v kritickej situácii, v ktorej postupoval protiprávne, vlastnú jadrovú „veľkosť“.

Jastrabov v Kremli povzbudil krymský „úspech“, keď Ukrajina nedokázala časť svojho územia ubrániť v dôsledku disfunkčného stavu ozbrojených síl a Západ sa nezmohol na rozhodnejší postup, bol šokovaný aroganciou Moskvy a odporúčal Ukrajine, aby radšej nebojovala – zrejme prechovával ilúzie, že Putin sa napokon zastaví a neprekročí pomyselnú červenú čiaru, že Krym od Ukrajiny neodčlení a nepričlení ho k Rusku. Jednoducho nemohol uveriť tomu, že by niečo také Moskva bola schopná spáchať. Stalo sa ...

Eufória krymského „víťazstva“ naviedla agresívnejšiu časť moskovského vojensko-politického establišmentu na uvažovanie o možnosti použitia podobného alebo ešte ostrejšieho scenára vo východnej Európe (baltské štáty, poľsko-litovsko-bieloruské pohraničie pri tzv. koridore Suwalki neďaleko Kaliningradskej oblasti). Podľa týchto dobrodružných úvah prípadnú „ruskú jar“ (t. j. inváziu ruských vojsk do tejto oblasti) by od rozhodnej reakcie Západu mala istiť hrozba použitia taktických jadrových zbraní, napríklad, jednorazového jadrového útoku na vybranú západnú krajinu.

Západnému spoločenstvu istý čas trvalo, kým si uvedomilo s akým aktérom môže mať dočinenia. Západ však situáciu starostlivo vyhodnotil a dal najavo, že takýto model správania nebude akceptovať. Prijal dôležité kroky – rozmiestnil v Poľsku a baltských štátoch dodatočný vojenský personál (jednotky členských krajín NATO) a zameral sa na zdokonaľovanie prostriedkov vlastného strategického reagovania, ktoré fakticky znehodnotilo úvahy ruských jastrabov o možnosti beztrestného použitia taktických jadrových zbraní proti vybraným cieľom na území krajín NATO. Odveta pre tých, ktorí by skúsili niečo podobné uskutočniť, by mohla byť zničujúca.

Zóna post-sovietskeho zahraničia

Moskva vytvorila v posledných dvoch desaťročiach (čiže v období vládnutia Vladimira Putina) takú podobu svojich vzťahov s veľkými hráčmi na Západe (tak s jednotlivými krajinami, ako aj s ich integračnými zoskupeniami – EÚ, NATO), ktorá sa o. i. odvíja od predstavy, že Rusko má okolo seba zónu vlastných „privilegovaných záujmov“ zhodnú s územím bývalého ZSSR. Kremeľ si osvojil predstavu, v rámci ktorej on sám má tu právo zasahovať a určovať vzťahy s tunajšími štátmi a národmi podľa vlastného uváženia, zatiaľ čo Západ by sa mal tu zdržať akýchkoľvek krokov, ktoré Rusko nepovažuje sa vhodné. Tento prístup ide ruka v ruke so známym naratívom Vladimira Putina o rozpade Sovietskeho zväzu ako „najväčšej geopolitickej katastrofe 20. storočia“ a s aktivitami, ktoré kremeľské vedenie prezentuje (alebo prinajmenšom ich značná časť ruského obyvateľstva vníma) ako nápravu spomínanej „katastrofy“, ako „zbieranie stratených území“ vzmáhajúcim sa centralizovaným ruským štátom v rámci projektu obnovy imperiálneho celku.

Národy susedných a okolitých štátov však nie vždy súhlasia (často vôbec nie) s tým, aby ich osud určoval vládca v Kremli dohodnutý so svojimi miestnymi klientmi a agentmi. Nesúhlasia s tým, že Rusko si nárokuje osobitné postavenie v nejakej – z jeho pohľadu – zóne „privilegovaných záujmov“ iba preto, že tak to bolo v minulosti – buď za cárskeho Ruska alebo za Sovietskeho zväzu. Tieto národy nežijú v nejakej „zóne“, ale vo vlastných štátoch, s vlastnými záujmami a predstavami o svojej budúcnosti. A už vôbec ich neteší to, že Rusko vníma vzťahy s nimi optikou svojho súperenia so Západom (resp. priamo s USA), ani to, že Rusko zastrašuje Západ možnosťou vojenskej reakcie, vrátane použitia jadrových zbrani, v prípade nejakej konfrontácie. Národy post-sovietskych štátov by pritom radi vyskúšali také modely spoločenského usporiadania, ktoré sa osvedčili v iných krajinách, hoci aj na Západe – demokraciu, pluralizmus, deľbu moci, občianske slobody a ľudské práva, ekonomicky a sociálny blahobyt.

Za všetkým zlým hľadaj Západ

To sa však nepáči Kremľu, ktorý vidí v každom pohybe susedných národov k slobodnejšej spoločnosti pokus o ich „útek“ na Západ. Preto považuje akýkoľvek vývoj smerujúci od odpútania sa od postkomunistických kleptokraticko-oligarchických režimov a sovietskeho politického dedičstva za výsledok podvratných aktivít Západu. Veď ako ináč – kto iný by predsa zorganizoval „farebné“ revolúcie (vraj skrz-naskrz protiruské)? To sa vie, to mohol urobiť jedine Západ.

Pochopiteľne, že sa v takejto paranoidnej čierno-bielej predstave už nenašlo miesto pre také „nepodstatne“ až „marginálne“ veci ako túžba po slobode, pokojnom živote a prosperite, spontánna občianska angažovanosť, národné ašpirácie alebo prirodzený záujem o priateľské vzťahy s inými krajinami.

Tak ako sa postupne v Moskve od začiatku 21. storočia konsolidoval autoritársky režim na čele so skupinou pracovníkov štátnej bezpečnosti (tzv. čekistov), tak v jeho prostredí sa upevňovalo presvedčenie, že je to Západ, ktorý nielen tajne zasahuje do vnútorných záležitostí susedných štátov, ale aj vráža klin do vzťahov medzi nimi a Moskvou a tým podkopáva „vedúce postavenie“ Ruska v celom post-sovietskom priestore, t. j. v zóne „privilegovaných záujmov“. A že je to Západ, ktorý uskutočňuje politiku nepriateľského obkľúčenia Ruska.

Tento konfrontačný naratív mal byť z pohľadu Kremľa potvrdený po roku 2014 sankciami Západu uvalenými na Rusko kvôli agresii proti Ukrajine. Vinným teda v tejto logike nebolo Rusko, ktoré okupovalo a anektovalo Krym a rozpútalo vojenský konflikt na východnej Ukrajine, ale Západ, ktorý sa nechcel zmieriť so svojvôľou Kremľa, zaviedol politické a ekonomické sankcie a podporil Ukrajinu na ceste k demokracii, slobode a európskej integrácii.

Družba so Západom po moskovsky

Inými slovami, Rusko súhlasilo iba s takým modelom priateľských nekonfrontačných vzťahov a dokonca aj tesnejšej spolupráce so Západom, v ktorom by dostalo úplne voľnú ruku pre svoju politiku v tzv. „blízkom zahraničí“ a malo by nespochybniteľné právo rozhodovať o ďalšom vývoji národov post-sovietskych štátov bez ohľadu na ich vlastné predstavy a ašpirácie. Išlo by v podstate o súhlas Západu s dominanciou Ruska bez ohľadu na to, čo by sa na post-sovietskom priestore odohrávalo a aký postoj by zaujali k tejto dominancii samotné národy týchto štátov. Rusko v podstate žiadalo, aby Západ akceptoval jeho postavenie ako výlučného protektora na území bývalého ZSSR.

Hoci Západ sám sa nehrnul do nejakých vlastných osobitných aktivít v bývalých sovietskych republikách a určite tu nemal nijaké expanzionistické plány, z ktorých by ho mohol podozrievať Kremeľ, na kuloárovú dohodu s Moskvou o akceptovaní jej protektorátu nad „blízkym zahraničím“ nemohol pristúpiť. Po prvé, nemal na to nijaké oprávnenie, po druhé ak by na niečo také pristúpil, tak by vopred rezignoval na svoje princípy, na možnosť prejaviť solidaritu a pomôcť ľuďom žijúcim v nezávislých štátoch si zariadiť život podľa vlastných predstav, slobodne a demokraticky.

Po tom, čo sa Vladimír Putin presvedčil, že Západ nepristúpi s Ruskom na dohodu o osude národov post-sovietskych štátov typu „o nich bez nich“, začal konať jednostranne, vychádzajúc z toho, že Rusko je na post-sovietskom priestore najsilnejší hráč a že to bola – podľa neho – chyba Západu, že odmietol neformálnu „džentlmenskú“ dohodu, ktoré mu Rusko ponúkalo. Dal najavo, že bez ohľadu na postoj Západu bude Moskva tak či tak presadzovať svoju líniu (fakticky neo-imperiálnu) vo vzťahoch s bývalými sovietskymi republikami. A kritiku zo Západu na adresu Ruska bude odbíjať známymi propagandistickými klišé o západnej rusofóbii, o odvekom nepriateľstve Západu voči Rusku, o snahe Západu (NATO, USA) obkľúčiť a zadusiť Rusko. Pritom z času na čas, v kritických situáciách, bude pre poriadok, obrazne povedané, poodhaľovať spod stola trčiaci svoj najväčší tromf voči každému kto s ním nesúhlasí – balistickú raketu s jadrovou hlavicou.

Koniec dejín po kremeľsky?

Keď sa dnes spätne pozeráme na to čo sa udialo v tzv. zóne „privilegovaných záujmov“ Ruska v prvých dvoch dekádach 21 storočia, vidíme, že Kremeľ sa tu pokúšal (a stále sa pokúša) zastaviť dejiny. Samozrejme, nemohlo to dopadnúť ako úspech. Skôr naopak.

Gruzínsko a Ukrajina, ktoré sa stali obeťami otvorenej ozbrojenej agresie Ruska, nastúpili v konečnom dôsledku na cestu slobody, demokracie a dobrovoľného strategického partnerstva so Západom, pričom od tejto cesty ich neodvrátili ani ťažké následky agresie, vrátane územných strát, ani pomerne turbulentný vnútropolitický vývoj a výmeny tunajších vládnucich garnitúr. Moldavsko, roky oslabované vnútorným podnesterským separatizmom a ruskou vojenskou prítomnosťou, dalo v nedávnych prezidentských voľbách prednosť pro-európskej orientácii. V Bielorusku obyvatelia povedali hlasné „nie“ kremeľskej bábke v prezidentskom kresle. Hoci drvivou väčšinu obyvateľov nenávidený diktátor sa usiluje udržať vo funkcii tak povediac na bodákoch, pričom so zjavnou pomocou Moskvy, jeho osud je spečatený a návrat do idylickej minulosti moskovsko-minského bratstva nie je možný. Rozohrávanie Moskvou pozičných hier okolo konfliktu v Náhornom Karabachu s cieľom rozdeľovať a panovať napokon v roku 2020 po 44-dňovej arménsko-azerbajdžanskej vojne vyústilo do príchodu ozbrojených síl Turecka, členskej krajiny NATO, na územie susedného Azerbajdžanu. A k tomu ešte vo vzdialenom Kirgizsku sa ako domček z kariet zosypal režim, na ktorý sa Kremeľ spoliehal ako na lojálneho spojenca.

Absencia príťažlivej alternatívy

Kremeľ pochopiteľne viní zo všetkého Západ, poukazuje na jeho údajné podvratné aktivity. Tieto pochybné tvrdenia však nemôžu zakryť jednu podstatnú skutočnosť – dnešný režim v Rusku nemá čo ponúknuť národom bývalého Sovietskeho zväzu okrem povestného „protektorátu“, ktorý nie je ničím iným než podporou pre tunajšie kleptokraticko-oligarchické skupiny spojené post-sovietskou pupočnou šnúrou s Kremľom s cieľom ich dlhodobej udržateľnosti pri moci.

Dnešné Rusko neponúka bývalým republikám ZSSR nijakú príťažlivú politickú a sociálno-ekonomickú alternatívu, porovnateľnú s tou, ktorú ponúka demokratický Západ resp. krajiny strednej Európy, ktoré po páde komunistických režimov prešli ambicióznym procesom reforiem a napokon pevne zakotvili v EÚ a NATO.

Dnes EÚ realizuje s vybranými post-sovietskymi krajinami program spolupráce Východné partnerstvo, zmyslom ktorého je pomôcť im v uskutočnení potrebných spoločenských reforiem a vytvoriť podmienky pre čo najtesnejšiu spoluprácu s Úniou. Tri krajiny, účastníčky programu Východné partnerstvo – Gruzínsko, Ukrajina a Moldavsko – podpísali s EÚ asociačné dohody, ich občania môžu cestovať do členských krajín EÚ bez víz. Veľký pokrok na ceste k podpísaniu asociačnej dohody zaznamenalo pred časom aj Arménsko, avšak pod nátlakom z Moskvy bývalé vedenie v Jerevane v roku 2013 oznámilo, že krajina vstúpi do Euro-ázijského zväzu, čím zmarilo podpísanie asociačnej dohody s EÚ. Koncom roka 2013 sa Rusko snažilo zabrániť podpisu asociačnej dohody únie s Ukrajinou, vtedajší ukrajinský prezident Viktor Janukovyč nátlaku z Moskvy ustúpil, čo naštartovalo protesty verejnosti a viedlo k Euromajdanu a revolúcii dôstojnosti.

„Hlavný dodávateľ mieru“

Vývoj v roku 2020 nenasvedčoval tomu, že by vedenie v Kremli uvažovalo o prehodnotení konfrontačného prístupu vo vzťahoch s okolitým svetom. Naopak, predstavitelia ruského zahranično-politického establišmentu, vrátane šéfa diplomacie Sergeja Lavrova, pokračovali v obviňovaní západných štátov z nekalých zámerov voči Moskve, neúnavne odhaľoval západné intrigy v pozadí túžby občanov post-sovietskych štátov žiť slobodnejším životom.

Známy analytik Sergej Karaganov, dekan fakulty svetovej ekonomiky a svetovej politiky Vysokej školy ekonomickej v Moskve, čestný predseda prezídia Rady pre zahraničnú a obrannú politiku, ktorý sa svojho času profiloval ako vedúci predstaviteľ liberálneho krídla ruskej zahranično-politickej expertnej komunity, publikoval koncom novembra 2020 v denníku Rossijskaja gazeta článok, v ktorom v duchu nového vlastenectva zdôvodnil potrebu posilnenia konfrontačného tónu vo vzťahoch Ruska so Západom.

Podľa Karaganova, Západ za pokúša presadzovať vo svete „jednotnú polototalitnú“ ideológiu, ktorá vedie k „dehumanizácii človeka a ľudstva“, snaží sa exportovať svoje modely, aby „oslabil konkurujúce krajiny a spoločnosti, aby odtrhol národy od ich histórie, tradícií, od seba samých... A Rusko je hlavným dodávateľom mieru. Sme to my, ktorí vojensko-politickým odstrašením blokujeme cestu tým, ktorí rozpútavajú vojny... Obranná tradícia je v súčasnom svete nemiestna a vedie k strate odvahy medzi elitami aj spoločnosťou. A bez nej v Rusku niet víťazstiev“.

Karaganov vyzýva, aby Rusko chránilo chudobné susedné národy nepripravené k demokracii pred nežiaducimi následkami jej zavedenia, keďže je to vraj „neakcieschopný spôsob riadenia v krízových podmienkach“, ktorý „v chudobných a etnicky komplikovaných spoločnostiach takmer nevyhnutne vedie k degradácii“.

Prominentný autor pripomína, že Rusko je „krajinou-osloboditeľkou nielen od potomkov čingizidov, napoleonov a hitlerov, ale aj od západného alebo neo-liberálneho „jarma“. Podľa neho „záver je celkom zrejmý – treba klásť odpor. Nastavovanie druhého líca je zbytočné... Musíme prestať viesť v podstate obranné boje s tými, ktorí historicky prehrávajú a ísť do nového, čoraz viac nezápadného sveta, získavať výhodné a niekedy aj vedúce ideologické a politické pozície, ktoré on nám ponúka“.

Ťažko sa dá dúfať v pozitívne zmeny, kým v Moskve prevládajú takéto predstavy o svete.

Grigorij Mesežnikov

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

Skryť Zatvoriť reklamu