Moje tušenia sa naplnili. To, čím sa výstava prezentuje „outdoor“, nájdeme aj v priestoroch galérie: umenie najhorších rokov komunistickej diktatúry (1948-1956) podané bez kritického odstupu a akéhokoľvek návodu na odlíšenie najvulgárnejšieho dobovo poplatného socreálu od kvalitných obrazov umelcov, z ktorých mnohí boli komunistami prenasledovaní a líniu moderny ťahali napriek diktatúre aj v umení (spomeniem Ester Šimerovú-Martinčekovú). Domnievam sa, že výstava o období, ktoré nie je päťsto rokov mŕtvou gotikou, ale bolestivou ranou našej nedávnej minulosti, ktorú sme zďaleka nespracovali, by si takýto „luxus“ nemala dovoliť. Chýba autorský komentár, hoc aj len skratkou vyjadrený kritický odstup (napr. navrhovanými krvavými rukami Stalina), zrozumiteľný návod pre návštevníkov. Pomedzi diela sa historický kontext, sporadicky naznačený filmovými týždenníkmi, prípade dobovými dokumentmi o rozhodnutiach komisií pri ÚV, stráca. Najviac je zvýraznený zvukový záznam z procesu s Miladou Horákovou. Ale prečo Milada Horáková, keď inak celá vystavená tvorba je ukotvená výlučne v slovenskom prostredí? To sme na Slovensku nemali procesy, justičné vraždy a iné zvrátenosti?
Po roku 1989 sme v slovenskej spoločnosti v porovnaní s českou zaznamenali väčšiu toleranciu voči komunistickému režimu, z ktorej sa odvíjala slabšia ochota k zmenám. Slovenská nostalgia mala svoje pomenovateľné koordináty, vysvetliteľné príčiny vyzdvihovania doby, ktorá sa ľuďom spájala predovšetkým so socialistickou modernizáciou krajiny, menej s represiou, neslobodou a totalitnými praktikami. Často sa o slovenskej spoločnosti hovorí, že nemá historickú pamäť, trpí amnéziou a má slabú citlivosť na vlastné historické zlyhania. Kolektívna pamäť je spoločným vedomím veľkých skupín, je aj dôležitým identito-tvorným prvkom, hodnotovou kotvou. Nie je však raz pre vždy daná, ale je otvorená ďalším interpretáciám, dynamickým systémom, ktorý sa mení v čase a kontexte a ktorý tu a teraz vždy nanovo vytvárame – dnes konštruujeme našu minulosť. Keď sa diela umelcov moderny, kvalitné aj napriek vnútenému kánonu sorely prezentujú spolu s najprvoplánovejšiu propagandistickou tvorbou bez toho, aby bol na výstave jasne čitateľný historický kontext, ani sa nepohneme ďalej.
Samozrejme, nehovorím, že SNG a historici umenia majú suplovať všetky deficity, ktoré na tomto poli svojou ľahostajnosťou páchajú iné inštitúcie. Ale predsa – keď už vznikol takýto zámer, bola šanca sa prostredníctvom výstavy vyjadriť k tejto dobe kritickejšie. Lebo aj Stalin na verejnom priestore konštruuje obraz našej minulosti. Ten postoj a odkaz je oveľa závažnejší, ako poskytnúť atrakciu pre turistov.
Pri zbežnom prelistovaní v knihe návštev ma popri mnohých pochvalných komentároch zaujal jeden, zjavne „zvonku“. Pýta sa: Is this exhibition really critical? Ako odpovieme tomuto návštevníkovi?
Oľga Gyárfášová, IVO
