Plne si uvedomujem, že toto správanie je iracionálne a s realitou to nemá nič spoločné, ale moja hlava akosi nechce spolupracovať. Zbytočne si v duchu dohováram aby som sa upokojila veď viem čo ma čaká a čas plynie aj potom. Pre mňa sa totiž ten čas zastaví ako náhle si tam sadnem. Niekedy mám pocit,že omdliem alebo by som tam najradšej ani nešla. Neviem čo ma to pochytilo pred pár rokmi by som to ani neriešila. Možno sa len zbytočne hecujem a nakoniec to bude úplne v pohode. Dovtedy však musím prežiť tri dni. Niekedy zahriaknem samú seba, že veď som už dospelá žena a čo strečkuje teraz však sa dokopy nič nedeje. Chvíľu to funguje a potom znovu panika. Napriek tomuto všetkému viem, že vo štvrtok poobede tam pôjdem a otvorím ústa, ruky zatnem tak až mi obelejú hánky a dám to. Viem, že ak by ma to bolelo dostanem injekciu, viem, že to nebude masaker motorovou pílou a nezomriem tam. Ja to viem, len občas ma ovládne taký pocit akoby som išla na popravu. Napadlo ma čo ak by som tam nešla? Odpovedala som si v zlomku sekundy, že potom to bude ešte horšie. Minule som kolegyni ktorá sa tiež zdráhala navštíviť zubára povedala aby to neodkladala aspoň bude mať pokoj. A ja teraz hysterčím akoby ma išli drať z kože.
Viem, že týmto netrpím sama a takých ako ja je strašne veľa a viem aj to, že predsa len bude aj piatok a čas bude plynúť ďalej a nezastaví sa vo štvrtok o štvrtej, ale bude aj viac hodín. Akoby som v hlave mala dvoch škriatkov jeden vraví bude to v pohode a druhý kričí nebude, nebude!! Je to únavné takto s tým bojovať a je to pritom iba taká triviálna vec ako vŕtanie zuba. Neviem čo by som robila ak by sa mi stalo niečo horšie. Zvládla by som to, viem. Tak ako zvládnem aj toto.
Držte mi palce.
