Irena Kusá
Lujza
Si naša prvo prinesená ako to ja občas hovorím. Mám ťa veľmi rada. Aby ste ma chápali Lujza je mačka. Nikdy som neuvažovala o tom, že si domov prinesieme mačku. Možno psíka, ale mačku?
Píšem o živote. O veciach ktoré bolia alebo tešia. Každý máme v živote také. Treba o tom hovoriť. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Si naša prvo prinesená ako to ja občas hovorím. Mám ťa veľmi rada. Aby ste ma chápali Lujza je mačka. Nikdy som neuvažovala o tom, že si domov prinesieme mačku. Možno psíka, ale mačku?
Myslím, že ak by som sa opýtala ľudí vo svojom okolí či majú účet na sociálnych sieťach tuším by som dostala veľa pozitívnych odpovedí.
Nikto nie je nikdy pripravený na to, že život sa fakt niekedy nemazná a rozdáva rany a bolesť. Kto by to čakal?
Odchádzame v nemocniciach, hospicoch v pre nás cudzom prostredí keď už niet inej cesty. Mnoho krát je to jediná možnosť. A mnoho krát to bolí tých čo tu zostali a milovaných nenechali odísť doma.
Už teraz ma oblieva studený pot, napriek tomu,že do obávaného zubárskeho kresla si sadnem až o tri dni. Dokonca som mala už aj prvú nočnú moru, že mi zubárka chcela vytrhať všetky zuby.
Láska vraj hory prenáša. Niekedy však radšej privrie oči. Nevidí, nepočuje a nehovorí. Čo je láska? Hovorí sa, že láska bolí. Aj fyzicky?
Tvoja ruka sa scvrkla. Takmer sa zmestila do tej mojej. Vrások si mal stále viac a nádeje stále menej. Smial si sa. My sme plakali.
Volám to malé nehody alebo celé zle. Proste deň blbec. Ráno vstanem a mám také tušenie, že dnes to nebude také ľahké . Deň keď nič nefunguje ako má . A v takýto deň sa môže stať naozaj čokoľvek.
V časoch keď som ešte navštevovala povinnú školskú dochádzku, sa učiteľský zbor oslovoval súdružka učiteľka a súdruh učiteľ. Čiže to bolo v časoch dávno minulých.
Kúpila som si časopis. Otváram prvé strany a zrazu bác. Nestíham ani vnímať. Okamžite dostávam zaručené rady ako žiť, ako mať dokonalý vzťah s každým. Ako cvičiť a nejesť.A proste ako zmeniť to čo bolo doteraz dobré. Ale už nie je
Všetko má svoj koniec, aj detstvo. Z dievčatka v modrých šatách s vysvedčením v ruke, ktoré čakalo svoju mamu je dnes dospelá žena.Dnes sa na mnohé pozerám inak. Život ide predsa vždy dopredu. Treba sa pohnúť ďalej.
Ako čas plynie vynárajú sa ďalšie a ďalšie otázky. Kto koho opustil? Koľko znesie duša dieťaťa? Pretože slzy uschnú, ale duša bolí ďalej. Časom prestane bolieť aj tá a zostanú len spomienky. Chceli ste ma?
Chýbal láskavý dotyk, hlas. Kto kladie otázky? Kto je sudca a kto kat? Chýbajú spomienky. Namiesto nich sú iba otázky. Bez odpovede. Nieje nikoho kto by vedel odpoveď. A pomohlo by to? Nieje už neskoro sa pýtať? Mama? Kde si?