Správa o tom, že si zomrel mnou veľmi otriasla . Chodila som po byte a nevedela som si nájsť miesto. Akoby bolo všade pritesno a nič nemalo zmysel. Dokola si opakujem tie prečítané slová zo správy. Ani vlastne neviem, čo mám teraz povedať alebo urobiť. Bezcieľne blúdim po byte a snažím sa nezblázniť sa z toho návalu reality. Na ten zlomok sekundy sa so mnou zatočil svet. Potom ma napadlo, že to nieje pravda, že si niekto zo mňa vystrelil. Mohol by to niekto urobiť? Ako sa dozviem pravdu?
V ruke držím mobil a snažím sa zhlboka dýchať aby som nezačala revať. Trasú sa mi ruky a neviem čo mám v tej chvíli urobiť. Mám zavolať? a čo potom? Našla som tvoje číslo, váham. A čo ak to zdvihneš? a ak nie? čo potom? stála som v kuchyni a trasúcou rukou som vytočila tvoje číslo. Mobil nie je vypnutý,to je dobre, hovorím si akoby od toho záviselo to či ešte žiješ. Bože, keby si ma teraz videl povedal by si mi, že mi šibe. Zvoní, zdvihol to tvoj brat. Na zlomok sekundy neviem čo mám povedať vyleteli zo mňa iba ,, ja, ja neviem prečo volám, ja ani neviem čo ma to napadlo, ja neverím, že sa to stalo". Hlas v telefóne mi ticho povedal ,, áno je to pravda,ale nie je teraz vhodná chvíľa na rozhovor a zložil". Pozerám sa na ten telefón a neverím tomu čo som bola schopná urobiť. Fakt nie som normálna. Teraz by si sa na mňa strašne nasral. Určite by si mi povedal aby som si nekomplikovala život. Že ja sa nemám trápiť. Že to nechceš. Vtedy pred rokmi som nevedela, prečo mi to hovoríš a význam tých slov som pochopila až dnes. Nechcel si aby sa stalo to čo sa deje práve teraz.
Sedím na zemi, chrbát opieram o studenú stenu a snažím sa usporiadať si myšlienky. Za posledné roky sme sa nevideli. Občas som ťa zahliadla ako sa náhliš po chodníku hľadiac pred seba. Nevidel si ma. Bolo to tak dobre? V jeden sychravý jesenný deň si stál neďaleko mňa a ja som ťa pozorovala ukrytá v dave ľudí. Zostarol si, vlasy ti pokryli šediny a vzdialil si sa mi. Nešla som za tebou, nedalo sa to. Toľko zlého sa udialo medzi nami, nevedela som čo by som ti mala povedať.Všetko to čo sa dialo okolo nás bolo viac ako kompilované, zbabrané životy, rodiny, dlhy a nehody. Príkre slová, vykričané do tváre bez ostychu a bez milosti. Bez možnosti vziať ich späť. Ako rozsudok, rozsudok života a smrti. Úteky k iným a od iných. Veľa sĺz, vína, cigariet a ešte viac slov. Boľavých,tmavých a občas veľmi nepríjemných. Taký bol život s tebou. Život? Išli sme spolu niekam a nedošli sme. Prinútil si ma odísť aj keď som mala pocit , že to nezvládnem,ale prežila som to. A stala som sa silnejšou.
Viem určite, že by si nechcel aby som plakala a spomínala a plakala a takto stále dookola. Povedal by si mi len aby som nezabudla. Hovoril si mi to často a ja som tie slová niekedy nechala preletieť okolo seba ako vzduch. Hovoril si aby som bola dobrá a láskavá. Dobrá k sebe,ale aj k iným aby som neubližovala ľuďom, ale pomohla ak bude treba. Viem, že by si toto nechcel, ale ja to potrebujem.Lebo akosi nie je komu to povedať. Preto ti dnes píšem tieto riadky aj keď viem, že tam kde si teraz asi nemáte dobrú wifi a neprečítaš si to. Chcem ti iba poďakovať za to, že si mi pomohol keď som to najviac potrebovala. Že si bol pri mne keď sa mi rúcal svet a nič nebolo také ako pred tým. A chcem sa ti ospravedlniť za to, že som občas nepočúvala a,že som zabudla...
B.
