Keď som bola mladšia myslela som si, že človek je tvor nesmrteľný, že nikto nikdy neumrie a tým vlastne neodíde z tohto sveta. Zmaturovala som a život mi ležal pri nohách, mala som plány a sny čo budem robiť, keď sa všetko raz a navždy zmenilo a ja som precitla do naozajstného života.
O to ťažšie bolo pre mňa vyrovnať sa s tým, že môj otec zomiera.Bola som v tom období ešte hlúpe decko nepripravené čeliť najťažšej skúške svojho života. Nevedela som čo ma čaká a ani to, že tomu neuniknem a bude to veľmi ťažké. Bojovala som do konca a nakoniec som prehrala. Diagnóza rakovina zasiahla aj do nášho života. V tom veku som ani nevedela čo sa vlastne deje. Otec sa tváril statočne a nehovoril o tom. Mal ísť do zariadenia v krajskom meste kde sa špecializujú na jeho typ ochorenia. Dva týždne tam dva týždne doma. Chemoterapia, lieky, nenamáhať sa, ležať. Pre človeka ktorý takmer celý svoj život strávil v dielni a v záhrade to bolo peklo. Prvý krát odchádzal so slovami aby som nezabudla zaliať záhradu a starala sa o dom. Akoby sa nič nedialo. Aspoň sme sa tak tvárili. Vyhýbali sme sa tomu ako sa len dalo. Dodnes neviem prečo.
Bol september keď otca prepustili do domácej starostlivosti. Bola som v rodine najmladšia mnohým veciam som nerozumela a mnoho mi radšej nepovedali. Dopad otcovej choroby na vzťahy v rodine bol obrovský. Hádky a výčitky na dennom poriadku. Žila som s otcom sama a tak všetko zostalo na mojich pleciach. Nezvládla som to. Môj mozog sa zablokoval a vytesnil isté veci. Fungovala som doslova ako robot. Nepripúšťala som si, že otec vlastne prišiel domou zomrieť. Striedali sme sa s bratom pri otcovi,ale v noci som bola na všetko sama. Posledné týždne pravidelne volal moje meno o tretej ráno a chcel ísť domov. Alebo si zbalil tašku s tým, že ide na autobus do práce. Z muža, ktorý ma ako dieťa nosil na rukách,ktoré pre mňa znamenali bezpečie sa stal starček s bielymi vláskami ako páperie, chudý a bezbranný ako dieťa. Zavolala som lekárke do zariadenia a pýtala som sa jej s plačom čo máme robiť? Odbila ma jednou vetou" a čo chcete? poslali sme ho na dožitie, my mu už nevieme pomôcť".
Do konca života ma bude mrzieť , že som mu neumožnila odísť v pokoji doma. Lekárka nakoniec súhlasila s tým aby sme ho priviezli. Bol to len jeden deň. Vyčítam si, že som to nezvládla a nebola som s ním. Vyčítam si, že som sa ho zbavila takýmto spôsobom a zostal sám v cudzom prostredí.
Či už som urobila dobre alebo zle je dnes po skoro dvadsiatich rokoch už asi jedno. Neodčiním to čo som urobila. Dúfam, že sa na mňa nehneval a odpustil mi, že som bola zbabelá. Dnes by som to už neurobila.
