Televízia v kríze

Na všetkých stranách počujeme len pokrik: nie sú peniaze, nie sú peniaze. A tak som jedného dňa pochopila, že v televízii, na žiadnom z tých 80 kanálov asi nič poriadneho neuvidím a televíziu som odhlásila. Je pravda, priatelia, že som u nej sedávala a vyšívala gobelény a bolo to príjemné, že som mala zvukovú kulisu, a tiež nejaké tie obrázky. Ale jedného dňa ...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (25)

Kroky v tme a potom bum ...

Bol večer. Zase som si sadla k rámu a vyšívala som svoj gobelín. Ako iste dámy vie, tak ihly majú zaguľatený koniec. Tým lepšie pre vyšívanie a tým horšie pre nečakané momenty. Práve bežal nejaký americký film s kriminálnou zápletkou, jedným očkom som sledovala svoju prácu, druhým očkom zase televíziu. Zrazu sa odniekiaľ vynorila akási temná postava, ktosi z tej tmy vykríkol a ja si vrazím koniec ihly ľaknutím pod necht. A to znamenalo - okamžitý rozvod s poskytovateľom programov. Iste, že nie je na vine, človek sa má buď sústrediť na jedno alebo na druhé a potom sa mu nestane nič tak hrozné ...

A potom sa stalo niečo ešte iné ...

Pár dní po tom, čo moje televízia oněmela, som mala trochu absťák. Ani totiž neviem, ako skončili všetky tie relácie na pokračovanie, u ktorých som vyšívala a začali mi chýbať aj tváre hercov a vôbec umelcov, ktoré sa na mňa uškŕňal z obrazovky. V byte sa zrazu totiž rozhostilo ticho. TICHO! Poskytovateľ káblovky sa snažil so mnou nájsť spojenie a pokúšal ma hrozným spôsobom. Ponúkal mi všelijaké balíčky. Posielal na mňa svoje pomáhačov a přikulovače a tiež mi posielal e-maily. Sprvu som sa vyhovárala, že rovnako nemám na televíziu čas a jedného večera, keď na mňa zase niekto zazvonil s ponukou programov som vyhŕkla: "Na tie programy sa pozerajte sami! Keď neviete nič lepšie ponúknuť," dodala som a pozerala som sa do tváre žalostne vyzerajúceho chlapca, ktorý nečakal výbuch môjho hnevu, usmiala som sa na neho ako baba z dverí perníkovej chalúpky a zavrela mu pred nosom. A zase to ticho.

Malá poznámka na okraj ...

Pozorujete, ako si človek zvykne na večerné kravály z televízie, miesto, aby sa upokojil a šiel skoro spať? Pozorujete, ako ľudia, celí deň stresovaní a obvykle frustrovaní si večer sadnú k televízii s rôznymi strašne kalorickými pochúťkami a sledujú úplne bezprecedentné krutosti s otvorenou pusou a vyvalenými očami a hrabú rúkami do misky a prežúvajú vyprážané zemiakové lupienky a iné dobrôtky? A potom nevie, z čoho bolí hlava, ako to, že má úzkosti a že strašne priberá? Tak to má z toho, že sa večer oddáva zločineckým orgiám a ešte sa pri tom napcháva. Ach, jo!

A pokračujem ...

So slzou v oku som si spomenula na rad filmov, a tak som som sa vypravila do lacných kníh a nakúpila si svoje obľúbené filmy Felliniho, Bergmana, Passoliniho a niektoré pamětnické filmy. Lenže, od doby, kedy boli v kurze, ubehla dlhá doba. A už mi to moc nehovorilo. Tak som sa ešte raz vydala na lov za kultúrou a kúpila som si audio nahrávky slávnych Shakespearových diel, komisára Maigreta, Sayersovou, Toulky českou minulosťou a iné. A zrazu bola úplne iná atmosféra. Hlasy už zosnulých hercov vstúpili do ticha mojej izby a ja som si pekne pred spaním pustila niečo na dobrú noc. Horory v krásnych veršoch, ako Hamlet, Macbeth, Kráľ Lear, ktoré končia spravodlivým rozuzlením a uspokojí dušu prahnúci po spravodlivosti.

Kde tie vaše "Pondelky" sú?

Nemyslím, že je televízia úplne k ničomu, občas sa tam dá vidieť niečo pekné, niečo, čo pohladí, čo rozjasní myseľ, ale naozaj len občas. A preto volám - milí Slováci, vráťte nám Vaše Pondelky! Oslovte tie najlepších hercov a môžete začať napríklad televíznou hrou - "Pozor na súcit!" od Zweiga a pokračovať sladko ďalej naprieč nesmrteľnú európskou klasikou. Veľa ľudí na to spomína s radosťou a ľútosťou zároveň. Čo vy na to?