Kráčam tichou uličkou, nikde nikoho,
tu a tam prejde auto okolo.
Tá ulička prázdna, pustá,
tak osamelá a opustená.
To ticho len jemný dážď preruší,
dážď zmyje všetko, tak nech teda poprší.
Kráčam ďalej, míňam roh,
za chrbtom začujem cudzí krok.
Ide za mnou v mojích stopách,
blíži sa, už mi je v pätách.
Mám pridať, či zaútočiť, ja som ale paranojik,
podľa chúdze súdim, je to isto veľký chlapík.
Keď pridám, tak ma dobieha,
je tak blízko, skoro mi na päty stúpa.
Lampa je tak ďaleko, je tu tma,
som tu sním celkom sama.
Už cítim na krku jeho dych.
Aaaa je tu ten okamih!
Chytil ma za plece a otočil,
to som nečakal, bol to môj chrobáčik.
"Vydesil si ma až k smrti,"
od strachu mi vyšli slzy.
"Všetko ma to mrzí, prosím odpusť,
prepáč mi, len ma neopusť!"
"Odpúšťam ti, to vieš, že áno,
veď sa vlastne nič nestalo."
Naše dlane sa zrazu stretli,
navzájom sa uchopili a nás v jedno prepojili.
Vidím svetlo, tam na konci vidím cestu,
tak vykročme, tak poďme spolu.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
