Veľmi pomaly. Už som sa otočila a nikde nikoho. Izba bola prázdna. Pozrela som pod posteľ, či sa tam náhodou neukryl. V tme som sledovala každý kút. Nikde nikoho. Aj ten dych stíchol. Pozriem teda do okna, či ma to náhodou spln nejako neovplyvnil. No mesiac tam nebol. Zbadala som však čosi čudnejšie. Na okne sa robili zadýchané šmuhy. Ako keď je vonku chladno a dýchate na sklo. Zdesene som pozerala, či je niekto za oknom. Síce som na prvom poschodí, no aj tak je to výška. Pomaly zídem z postele. Pristúpim k oknu a pozerám na šmuhu. No tá sa vtom stratila.
Pozriem z okna. Pri plote domu sedí chlapec. Schúlený. Zdal sa mi akýsi povedomí. Otočil sa tvárou ku mne. Pozeral na mňa. Chytil sa plota a tak sa zodvihol. Pomaly odišiel preč z môjho zorného uhla.
Vtom sa spoza mňa ozvalo „mám ťa!“. Bleskurýchle som sa otočila. Vytasila päste do bitky. No nikto tam nebol. Vrátila som sa späť do postele. Chytila som patričky. Zababušila som sa perinou až pod krk. Bože, čo má toto znamenať? Oči mi pomaly padli a zaspala som. No boli tri, keď som sa pretrhla zo spánku. V ruke som držala patričky. Teraz som rozmýšľala, či to bol sen a podvedome som vzala patričky do ruky, alebo.... Nie! Určite nie! Isto to bol sen. Nato zazvonil telefón. Pozerám na blikajúci display. Volá Andrej, ktovie čo potrebuje.
„Prosím?“
„Ahoj Dana, ako sa máš? Neruším?“
„Nie, vôbec. Práve som sa otáčala na druhý bok, tak som hore. Ako sa máš? Čo tak neskoro hore?“ Chcela som tak trošku s úsmevom, lebo bolo cítiť smútok z jeho slov.
„Ťažká otázka... ako by som, no o hodinu mi ide vlak!“
„Áno? Niekam cestuješ?“
„Áno, niekam odkiaľ nieto návratu.“ To mi vyrazilo dych.
„Ako? Ty žartuješ? Lebo mne sa to až také vtipné nezdá!“
„Nie, nechápeš to. Už to všetko nemá zmysel!“
„Nie? Nemá? Si si istý? Tak načo si tu potom? Isto to má zmysel! Som si tým istá!“ Celá som sa roztriasla.
„Nemá, je koniec.“
„Nie! Andrej počúvaj ma. Pozorne počúvaj! Keby to malo byť všetko jednoduché, život by nás nudil. Nebol by pre nás dosť dobrý. To, že je to ťažké, to viem, aj ja to mám dosť ťažké. Nie si sám, tak nerob hlúposti. Sú tu totiž ľudia, ktorým na tebe ozaj záleží. Andrej? Si jeden úžasný človek, ktorého nechcem stratiť!“
„To vravíš len preto, že som tu. Inak by si na mňa kašlala.“
„Nemáš pravdu. Už dlho sa priatelíme. Je tak?“
„Áno, je.“
„Veľmi dobre vieš, že sme kamaráti na život a na smrť. Už veľakrát sme si navzájom zachránili kožu. Vždy sme to preskákali, keď nám horelo za pätami. Prosím ťa Andrej choď domov!“ Nič lepšie ma nenapadlo.
„Nie! Nemôžem.“
„Prečo nie?“
„Odtiaľ ma otec vyrazil.“
„Kde si teraz?“
„Pamätáš to priecestie, kde sa ti zasekli kolieskové?“ Cítila som, ako sa pousmial.
„Áno pamätám. Hrozne som sa zľakla, lebo bolo počuť vlak a korčuľa ostala zaseknutá v tých koľajach.“ Už som vedela, kde je. To mi stačilo. Rýchlo som si obliekala niečo na seba, kým telefonujeme.
„To som ťa videl asi prvý raz, ako si hysterčila.“ Rozosmial sa. To je dobré znamenie. Už som oblečená. Zhrabnem kľúče a utekám z domu. Priecestie je asi tak polhodinky behom. Musím sa ponáhľať!
„Áno, a pišťala som, že nechcem umrieť! Že ma musíš zachrániť, inak ťa budem po nociach strašiť.“
„Presne si to pamätám. Bolo to fakt zlaté. Ale to je dávno.“
„Nie! Nieje to až tak dávno. Máme veľa historiek. Veľa sme toho zažili. A chcem s tebou toto ešte veľa prežiť.“
„Už nie, stačilo, som unavený.“
„Andrej toto mi nerob. Nechcem ťa stratiť!“ Hlas sa mi roztriasol a oči som už dávno mala uslzené.
„Aspoň budem skôr s mamou.“ Ach áno, tak preto to všetko. Isto sa aj kvôli tomu s otcom pochytili. Zase to isté dookola. Po smrti jeho mamy sa to všetko skomplikovalo.
„Anďo! Keby bol čas, aby si sa stretol s mamou, tak by ťa Boh k nej už zaviedol.“
„Veď dnes ma zavedie!“
„NIE! Takto nie. Máš ešte poslanie, ktoré musíš splniť!“
„Žiadne nemám.“
„Prosím, prestaň s takými to rečami.....“ Rozprávala som veľa našich zážitkov. Všemožne ho chlácholila. No musela som sa ponáhľať, aby som stihla ten jeho vlak. Nebola som už ďaleko od priecestia, každú chvíľku by som tam mala byť.
„Dosť!“ Zastavil ma, keď som mu vravela o valentínke, ktorú mi dal v druhej triede.
„Čo? Prečo? Andrej, neboj, my to zvládneme. My zvládneme všetko!“
„Toto je môj boj. A ja ho končím, ja nemôžem ďalej.“ V diaľke som začula vlak. Musím si pohnúť, nech ho nájdem skôr než príde vlak.
„Nikdy sme nebojovali za seba, ale spolu! Nikdy si vtom nebol sám, aj teraz sme v tom dvaja.“ Vlak bol už blízko. Trúbi! Nie! Len to nie! Dala som sa do behu vedľa trate.
„Andrej!“ Kričím do telefónu, no nepočujem odpoveď. Bežím ďalej. „Andrej!“ kričím z plných pľúc. Vlak prešiel.
„Andrej!“ Vidím ho. To sa mi uľavilo. Sedí tam bokom. „Andrej?“ prisadla som si k nemu. „Nemohol som, to by sa jej nepáčilo,“ pozrel hore, isto myslel mamu. Objala som ho. Dlho sme boli v objatí. Potom sa na mňa pozrel a povedal: „Som rád, že ťa mám a že som tu.“ Chytil ma za ruku. „To je čo?“ ešte stále som mala patričky na ruke, „si sa už za mňa modlila?“ „To je dlhý príbeh,“ usmiala som sa. „Ako to, že si ma prezvonila?“ „Ja? Kedy?“ „No veď skôr než som ti volal si ma prezvonila,“ ukázal mi v telefóne neprijaté hovory. Áno, prezvonila som. Pozerám v mojom, no tam som mala posledné volané ešte zo včera. Ako je to potom možné? „To som asi tak nejako podvedome, sa mi s tebou snívalo, tak som ti aj chcela zo sna volať,“ vykrútila som sa z toho. Sama neviem, ako je možné, že má odo mňa neprijatý hovor. Asi to tak malo byť, asi to všetko bolo znamenie. Ten sen, áno ..... aj to bolo znamenie, veď ten, čo sedel vonku pred domom, to bol predsa Andrej. Ale ako? Ach Bože, je nám súdené byť ešte tu a byť spolu. Pomaly sme sa zdvihli zo zeme a šli sme ku mne domov. Neviem, čo to bolo, ale ďakujem, že sa to stalo. Mám vďaka tomu svojho Andreja.
