Neskutočné a predsa tak pravdivé

Vzdychol som si, keď sa postavila. Prešla okolo stola a sadla si na stoličku vedľa mňa. Musím povedať, že keby nemala taký veľký sveter, v ktorom sa ozaj stráca, nepôsobila by až tak smiešne.
„Čo by ste mi chceli povedať?“ pozerala na mňa so záujmom.
„Pravdu povediac,“ začal som tak ešte celkom úprimne, „ani nič.“ Veď sa mi ani nechcelo. Usmiala sa na mňa, tak som sa usmial tiež.
Čo si si zapísala a potom pokračovala: „Nenávidíte svojho otca?“ To ju čo napadlo? Prečo sa pýta takú kravinu? Jasné, že ho nenávidím, z celej duše. Adrenalín mi stúpol a pozrel som na ňu, ako keby to so mnou ani nepohlo.
„No viete, to je komplikované.“
„Ja mám čas. Porozprávajte mi o ňom.“ Čo si myslí dočerta? O tom sa nedá tak ľahko hovoriť. Pohľadom blúdim po miestnosti a hľadám bod, na ktorý sa dá bezducho pozerať. Do čerta! Nenávidím svojho otca, nenávidím ho. Silno zvieram päste. Počujem šuchot pera. Čo si do sľaka píše?! Veď som nič nepovedal. Kľud. Asi vidí, že som nervózny. Dýchaj! Dýchaj!
„Viem, je to pre vás ťažké, ešte je to čerstvé a bolí to,“ pozrela na mňa so smutnou tvárou a súcitom v očiach.
„Vy to nechápete,“ na viac som sa nezmohol.
Nato si zložila okuliare, položila ich na stôl: „Zatiaľ to nechápem, tak mi to dovoľte pochopiť. Povedzte mi, ako sa to stalo, čo sa stalo, všetko, čo si myslíte, že by som mala vedieť, aby som vás pochopila.“
Nabehol mi pohŕdavý úsmev, veď to sa nedá tak ľahko pochopiť z nejakého rozprávania: „To by ste museli zažiť!“ Pozrela na mňa s ironickým úsmevom, ako keby chcela povedať: "Chlapče, ty ani nevieš, čo som si už vypočula." Ale nič také neprišlo. Vyhrnula si rukávy a som si všimol, že som sa v nej asi trošku mýlil. Na rukách mala jazvy. Očividne dorezané. Ostal som nechápavo pozerať.
„Máte pravdu, ak si myslíte, že psychológovia o tom veľa nevedia, no netreba nás odpisovať. Chceme pomáhať. A myslím, že sa dokážem vžiť do vašej kože aspoň trošku. Toto mi urobil môj prvý manžel. Takže asi už tušíte, prečo vás poslali práve za mnou.“
„Ja...no...pardon,“ jachtal som, dostala ma, „nevedel som.“
„Nemohli ste. Tak, bolo by dobré, keby sme začali,“ napravila si rukávy a bola taká pokojná a ja? Som úplne rozladený. Neviem, čo vo mne prevláda. Cítim nenávisť k otcovi alebo obdiv k tejto žene? Sám neviem. Ale nech si len nemyslí, že teraz pustím sentimentálne výlevy.
„Pozrite. Nemusíte hovoriť. Odsedíte si to tu, odídete. O týždeň, možno skôr, budete musieť prísť zas, potom zas a tak ďalej, kým mi to nepoviete. Takto to môžete mať už za sebou. Aj pre vás bude najlepšie, keď mi to poviete čo najskôr.“ To sa jej povie, mne sa o tom nechce ani len rozmýšľať, nieto ešte vravieť.
„Dobre. Môžem to skúsiť. Ale viete, je to ťažké.“
„Pamätáte si rozvod rodičov?“ nahodila akúsi profesionálnu a neutrálnu tvár.
„Áno pamätám. Mal som asi 10. Myslím.“
„A už vtedy ste chápali, prečo sa rozvádzajú?“
Mal som osem, keď som prvý raz nielen počul, ale aj videl hádku rodičov. Nezabudnem na to. Zase cítim tú nenávisť. Hádali sa v kuchyni. Vždy sa hádali neskoro, keď už som spal. Ale keď príroda volá, tak som vstal. Veľmi po sebe kričali. Mamka hlasno plakala. Otec na ňu bliakal, aká je neschopná, že jej kamarátky ju huckajú proti nemu...
„Už buď ticho! Prosím, prestaň!“ vzlykala mama. Nato prišla facka. Mamku doslova otočilo a padla vedľa kuchynskej linky.
„NIE!“ zakričal som a držal som sa zárubne. Nevedel som, čo mám robiť. No bol som ešte decko, čo som mohol robiť? Otec sa ani len na mňa nepozrel. Sledoval, ako mama plače na podlahe.
„Čo ešte nespíš?“ pýtal sa ma.
„Matej, choď spať!“ plačúc mi povedala mama. Oco prišiel ku mne.
Chlapsky ma chytil za plece so slovami: „Vieš, chlap si musí robiť doma poriadky.“
„Ale prečo maminka plače?“
„To nič, poď ideme spať.“
„Ale ja chcem byť s maminkou, je smutná,“ vykročil som k nej. To otca naštvalo.
Chytil ma pod krkom: „Povedal som ti, že ideš spať.“ Začínal som sa dusiť.
„Igor, pusť ho!“ kričala mama. Ani neviem, ako rýchlo sa postavila a sotila ho. Otec sa do nej pustil...
„Matej! Tak asi si pamätáte, keď ste sa tak zamysleli,“ strhol som sa pri jej slovách.
„Áno, áno. Pamätám. Oco nás bíjaval.“
„Koho "nás"?“
„Mňa a mamu,“ čo jej to nesvitlo? Veď má pod nosom spis.
„Ako ste to vnímali?“
„Ako som to mohol vnímať? Som tomu ešte riadne nechápal, veď som bol sopľoš. Jediné, čo mi bolo jasné, že otca často vídať nebudem. Aj to mi povedala mama,“ tieto veci išli zo mňa v pohode, ako keby som ani o sebe nehovoril.
„A potom? Ozaj ste ho nevídali?“
Zase som si spomenul, ako som prišiel domov z tréningu. Mal som asi 13. Dvere na byte boli vylomené. Plný strachu som vošiel dnu. Počul som tichý plač. Chválabohu! Žije! Mamku som našiel v obývačke. Plakala. Ležala na rozbitom skle konferenčného stolíka. Hneď som jej pomohol vstať. Zaviedol som ju do kuchyne a pomohol ošetriť rezné rany.
„Mami, ľúbim ťa,“ mal som pocit, že jej to musím povedať.
Rozvzlykala sa a povedala: „Aj ja teba. Nechcem aby ubližoval aj tebe, ja neviem, čo mám robiť, ja...“
„Chodil k vám často pravda?“ už zase ruší, keď som mysľou inde.
„Áno, máte pravdu. Pamätám sa, ako nás vyhľadával. Mňa mlátil do 12. Potom som už býval málo doma.“
„Prečo? Boli ste s kamarátmi? Flákali ste sa?“
„No ja som chodieval do viacerých krúžkov a tak,“ nechcel som sa v tom akosi pitvať.
„Aké krúžky?“
„To tak ako väčšina teenegerov.“
„Ako napríklad?“ Prečo sa v tom rýpe? Niekam smeruje? Čo jej poviem? Šikovné ruky? No to mi tak uverí, tak teda pravdu: „Kárate, zápasenie a judo.“ Tak teraz som zvedavý, čo na toto zapotí.
„To ste boli taký zúrivý, či len aktívny?“ bolo z toho cítiť výčitku.
„Viete, chcel som sa vedieť brániť, chcel som byť silný a navyše, tak si to maminka želala.“
„Asi chcela, aby ste ju chránili, nie?“
„Nie, nemyslím. Skôr bola radšej, keď som bol málo doma. Bola si tak istá, že som v bezpečí.“
„A takže v kárate ste mali čierny pás už v trinástich, ako to tu čítam. Boli ste dosť úspešný. Kedy ste prešli na kixbox?“ To hádam nie! Odkiaľ vie zase toto?
„Nedávno, no možno už pol roka. To tam máte tiež napísané?“ zvedavo som sa na stoličke šponoval a pozeral do papierov.
„Mám tu posudky od vašich trénerov,“ usmiala sa, niečo zapísala, ani na mňa nepozrela. „Takže tvrdíte, že dokážete ovládať svoju zlosť?“ ČO? To zase čo chce?
„Ja? Nie som zlostný, ja na to ani síl nemám. Všetko si vybijem v ringu alebo pri vreci. Potom už nevládzem.“ No to som zvedavý, ako to prekrúti.
„Takže pre súperov ste hrozbou?“ niečo si zas zapísala a očami pozrela na mňa.
„Áno... vlastne nie,“ dočerta, čo chce počuť? „Ja sa viem ovládať. Všetko je to o prepojení mysle a tela. To vás naučia ako prvé.“
„Asi vás to baví. Trocha násilia a tak.“ Dočerta! Čo čaká? Že som taký sprostý a poviem jej: „No jasné!“
„Nie, nemáte pravdu. Asi ma nechápete. Ja to beriem nielen ako šport ale aj možnosť na seba ovládanie.“
„Takže predsa máte problém so sebaovládaním?“ Prečo do šľaka rýpe? Chce ma vytočiť, či čo?
„Pozrite. Viem, že budete stále chodiť dokola, skúšate koľko vydržím a vopred vám vravím, že sa vám to nepodarí. Nato, aby som stratil nervy, by muselo ísť o život. Chápete?“ Ostal som na ňu pozerať, ako by som jej nechcel dať na výber.
„Konečne,“ usmiala sa. To ma dorazilo. To akože čo? „Čakala som, že sa z toho vymocete. Podľa týchto posudkov,“ zdvihla štós papierov z kolien, „ste dosť pokojný a ako tak čítam aj vyrovnaný a kompromisný.“ Tak načo to všetko?
Už mi je tu dlho. Čo chce ešte vedieť?
„No, museli ste teda znášať otcovu tyraniu. Dosť ťažké na také citlivé obdobie ako je dospievanie. Ťažké. Poďme teda k prvotnej otázke, čo cítite k otcovi? Musí to vo vás riadne vrieť.“
„To máte pravdu. Vždy, keď si na neho pomyslím, vidím len, ako leží mamka v kaluži krvi.“ „Musíte veľmi ľúbiť matku, však?“
„Áno, je moje všetko, nemám nikoho iného. Bojím sa, že raz prídem domov a ona bude ubitá a už jej nebudem môcť pomôcť.“
„To sa nestane, toho sa báť nemusíte, už nie,“ niečo v spise prečiarkla. Som úplne neistý, vie o mne až moc veľa. Ani neviem, čo to tam má všetko popísané.
„Teraz by som chcela počuť, čo sa stalo pred trinástimi dňami, čiže v stredu 9.9. Nemusí to byť hneď, ja mám čas. Záleží na tom, ako sa vy na to cítite.“
Nie, toto ....Toto nemôžem, je mi ľúto, ale toto nedokážem. Do riti! Nebuď padavka! Horšie to byť nemôže.
„Kde začať. Stále mám v tom akýsi zmätok, chápete, nehovorí sa o tom ľahko.“ Výborne. Aspoň niečo som dokázal vypotiť. Teraz príde to horšie. Neviem, či vlastne nájdem tie správne slová.
„Najlepšie bude, keď začnete od začiatku. Záleží len na vás, čo je začiatok. Nemusíte sa báť. Podľa doterajších výpovedí, ste z toho vonku. Len si chcem byť istá, že ste sa s tým vyrovnali. Chcem vedieť, ako to vnímate.“
Zamyslel som sa a zrazu som bol akýsi pokojnejší, mal som pocit, že je po všetkom a bez problémov som prerušil ticho.
„V ten deň som sa vrátil zo sústredenia. Inak by sa to asi ani nestalo,“ všimol som si, akosi sa pousmiala. Je dobrá, vycítila, že začnem. Veď uvidíme, či sa len tak tvári, alebo je fakt tak dobrá. Kde som to prestal?
„Do obeda som nikdy nebýval doma. Podotýkam, že to sme už boli 6-krát presťahovaní, aby nás nenašiel a v...“
„Otec,“ prerušila ma.
„Čo že?“
„Aby vás OTEC nenašiel.“ Do riti, čo tým zase chce povedať? Prečo mi stále skáče do reči? Nech to už viac nehovorí! Neznášam to slovo. To sa mi len zdá, alebo ma chce vyprovokovať?
„Pokračujte!“
„No... kde som to... ach ..no, šiel som výťahom. Len čo sa výťah blížil k nášmu poschodiu, počul som buchot a krik.“ “Psychoška“ zdvihla ruku akože "faktická poznámka". Pozrel som sa na ňu.
„Čo ste cítili?“ spýtala sa. No čo som asi tak mohol cítiť? Hlad, nie?
„Jednoznačne som znervóznel a prišiel strach, či je maminka okey.“
„Necítili ste hnev?“
„Aký hnev? V mysli mi behalo kopu iných vecí.“
„Čo napríklad?“
„Čo uvidím, keď výťah zastane. Či je to ozaj u nás doma, či nejdem neskoro.“ Fu. Som z toho nervózny, prečo to nemôžem odrapkať ako fízlom???
„Ďalej! Len pokračujte!“ Nádych. Výdych. Nádych a poď.
„Výťah už bol skoro na našom poschodí a podľa kriku som vedel, že je zle. Dvere výťahu som razom rozrazil. Dvere na byte boli zlámané. Tak ako vždy, keď nás našiel OTEC,“ naschvál som zdôraznil, aby ma neprerušila. Páni, cítim takú zlosť.
„Vbehol som dnu. Všetko bolo polámané a porozbíjané. Rýchlo som sa pustil za zvukom toho padnutého taniera. Zase tá podobná scéna ako mnohokrát. Lenže tentokrát namiesto facky ovalil mamu tanierom. Mama padla na zem. "OTEC," zreval som a vybehol som po ňom,“ až sa divím, ako sa nato jasne pamätám.
„Ramenom som mu vrazil do brucha a narazil som ho o kredenc. Chvíľu sme sa mlátili v kuchyni. Potom ma zdrapil a vyhodil von z kuchyne. Na chodbe som sa postavil, to už stá pri mne. Dal mi ešte pár rán po papuli. Zaliala ma krv. Nato som sa otriasol, zaujal postoj a už som si ho na telo nepustil. Ani neviem ako, už sme boli v mojej izbe. Chytil ma a hlavou som prerazil okno. Sklo ma dorezalo na krku. Mama stiahla otca na seba. Vyslobodil som sa z okna a ľavou rukou som si chytil krk. Otec sa postavil." Pamätá si, ako som mal vtedy chladnú hlavu. Aj teraz, keď to vraví, cítim, ako to vo mne vrelo: "Zas sme sa začali biť. Využil som každý jeho pohyb. Vždy sa niečím odzbrojil. Útočil som na slabiny, rebrá a hlavu. Neviem už ako, dostal som ho k stene. Chcel ma udrieť, uhol som sa. Chytil som ho za krk. Zanadával. Praskol som mu čelom o stenu. Zase niečo povedal. Zase som praštil lebkou o stenu. Zdalo sa mi, že sa z toho smeje. Tak som buchol ešte raz. "TY HAJZEL," povedal a odpľul si. Tresol som celou silou. Počul som, ako niečo puklo. Z čela sa mu pustila krv. Mama zapišťala. Ja som sa nezmohol ani na slovko. Pustil som ho. Padol bezducho na zem. Zrazu som bol úplne oslabený, padol som na kolená. Nie som si istý, ale myslím, že mi vyšli aj slzy. Mame som povedal nech zavolá záchranku a políciu. No a potom si po mňa prišli. Zvyšok už viete.“ A mám to za sebou.
Nech už niečo povie. Zase sa cítim taký neistý, nervózny.
Ty vole, cítim ten hnev.
Prečo mám slzy v očiach?
„A je to vonku,“ usmiala sa, ako keby sa mi malo uľaviť. „Cítite sa vinný?“ úsmev sa jej vytratil. Do riti, čo čaká? Nieeeee, vôbeeec. Veď to bol fakt "normálny" deň. Otvorila ústa, že dá druhú otázku, no nato som pustil ja.
„Nie, necítim sa vinný. Viem, že som urobil, čo bolo treba. Keby sa to zopakovalo, urobím to isté,“ páni, ako presvedčivo to zo mňa vyletelo. Sám sa čudujem. Chcela sa zase niečo opýtať, no som ešte stihol dodať.
„A nechcel som ho doraziť. Nie! To stačilo, už nebol schopný nám viac ublížiť a to mi stačilo. Viac som nechcel,“ povedal som a nastalo ticho.
Čo? Už sa jej nechce pýtať? Už je spokojná? Do riti! Nemohol som inak. Tak prečo mám slzy v očiach? Do riti! Dýchaj! Vôbec na mňa nepozerá! Načo myslí? Nerev! Sakra! Čo si to za chlapa? Stále hlavu nezdvihla od spisov. Otvorila šupel, vytiahla vreckovky a podala mi ich. Oči stále mala v spisoch. Ukazuje si prstom. Do riti! Vezmem vreckovku a utriem si sopeľ. Do riti! To ticho. Mám nervy.
„Vinný nie ste, to sme sa zhodli, ale čo výčitky? Tiež nič?“ Konečne! To ti ale trvalo. Ty! Už som myslel, že si onemela.
„Áno.“
„Čo áno?“ To zase rýpe? Ach nie! Prestaň! Pokoj! To je psychošová úloha, rozpitvať problémy.
„Áno. Hryzie ma svedomie.“
„Takže čo také? Hovorte. Je to potom ľahšie. Uľaví sa vám. Vravte!“
„No viete, hryzie ma to, že som mu ublížil, ale zase, bolo to v obrane. Bol by umlátil mňa a čo je horšie aj maminku.“ Neviem, čo k tomu dodať. Hádam jej stčí.
„Niektoré veci sa prosto musia stať,“ povedala, založila si okuliare a pozrela na mňa, akoby bola pyšná na mňa. Musel som sa na silu usmiať. Cítil som, ako by ma menovala hrdinom.
„Neboj sa. Toto sa pokladá za ublíženie na zdraví v seba obrane,“ kývla na tých dvoch fízlov za mnou. Pomaly pristupovali k nám. „Myslím, že proces už nepotrvá dlho. Čoskoro pôjdeš domov. Konečne budeš môcť byť s mamkou,“ žmurkla na mňa. A vlastne.. kedy mi začala tykať? Hmm, aká zlatá, čo mi netykala od začiatku? Fízli ma spútali a chytili pod pazuchy.
„Už sa nebudete musieť sťahovať, ani strachovať. No a možno sa uvidíme a možno nie. Tak ti prajem veľa dobrého. Zaslúžiš si už len pokojný život. Ahoj!“ chytila ma za rameno a usmiala sa. Vzdychla si a kývnutím hlavy dala povel fízlom, aby ma odviedli.
„Ďakujem! Dovi!“ zakričal som cez rameno.
Vedú ma popri celách. Vidím tých kriminálnikov. A vlastne s jedným z nich žijem. Veď som ním ja.
Pri mojej cele čakal môj prokurátor.
„Ahoj, Matej!“ tváril sa vážne, to ma desilo. Je niečo s mamkou?
„Dobrý šéfe, čo mi chcete?“ tváril som sa pokojne, veď ešte som nevedel o čo ide.
„Tvoj otec dnes podľahol zraneniam.“ Vyhŕkli mi slzy, stiahlo mi hrdlo a kútiky sa mi zdvihli do akéhosi úsmevu.
„Poďme!“ zavelil som chrapľavo. Zložili mi putá. Takže je mŕtvy. Zamkli celu. Kvôli mne. Som ho zabil. Skoro ako darček, o dva mesiace mám pätnásť. BOŽE! Teraz ma súď, som vrah!