Ja to nechápem, prečo mi to stále robí? Vynadať do telefónu, to je inak hnusné! A ako ziapal. Je mi z toho do plaču. To ho ako netrápi, že ma to bolí? Úplný egoista, nech mi dá pokoj. Človek sa ponáhľa, chce mu vyhovieť to, že mi ušiel autobus, veď to sa stáva. Koľkokrát mešká a ja mu to tolerujem!
Volá! A nech, nech volá. Stlmím zvonenie a nech vyzváňa, jeho problém! Alebo radšej zdvihnúť? Nie! Nie! Nech len zvoní! Tak veru!
Prečo je taký protivný? Prečo, kvôli nemu plačem? On si to nezaslúži, nie! On si nezaslúži moje slzy! Konečne dozvonil!
To je hrozné, teraz aby som sa zase ponáhľala na ďalšiu zastávku! Z tade mi to pôjde skôr.
Som aj dosť unavená. Vôbec sa mi za ním nechce. Keby som sa z toho mohla nejako vyhovoriť. Ale radšej to nechám tak. Musím si pohnúť, aby mi ďalší autobus neušiel.
Ale vážne mi nieje dobre. Nie! Už zase mi zvoní. Radšej ho zruším, nemám na neho nervy.
Čo si myslí?! Že mi vynadá a bude sa mi chcieť sním pokecať?! No to nech rýchlo zabudne! Toto si bude musieť vyžehliť! Dám mu to vypiť až do dna.
Zase zvoní! Ako on nechápe, že sním nechcem hovoriť?! Už ma rozčuľuje!
Už ide bus, našťastie! No tak, otvor už dvere.
Nielen, že som nervózna, ale som aj unavená a cítim ako sa jedujem. To je strašné!
Ja sa nato môžem! Jemu nestačí, že som ho už viackrát zrušila?!
„Áno?“ reagujem trošku rozčarovane, no snažím sa nekričať.
„Snažím sa,“ nie som superžena, nedokážem sa premiestniť, kam chceš, si to uvedom!
„Áno zlato! Hneď ako sa bude dať prídem. Ozaj sa snažím,“ to nevie pochopiť, či je taký tupý naozaj? Och ako ma to zožiera. Musím sa ukľudniť.
„Nestihnem to, ako som pôvodne chcela,“ prečo mi musí skákať do reči?
„Miláčik počúvaj ma chvíľu!“ musím na neho milo, inak ma zase začne obviňovať a nato nervy nemám.
„Budem sa ponáhľať dobre?“ viac mu aj tak sľúbiť nemôžem.
To je tak vždy, keď sa dohodneme tak som tam vždy skôr a raz meškám, tak z toho urobí riadny cirkus. Iba čo som z toho nervózna. Už ma aj hlava rozbolela. Nič nestíham, nemám to rada, keď meškám. Zase volá, nie! Teraz som mu zložila, čo zase?
Nie! Budem sa tváriť, že som nepočula. Ale nie, aj on bude potom zbytočne nervózny.
„Čo si zabudol?“ už som ozaj musela na neho šteknúť.
„Áno, áno mám všetko, čo si chcel aj to, čo mi Nataša volala,“ no rýchlo, nechce sa mi vykecávať, vlastne nič sa mi nechce! Chcem ísť domov!
„Dobre, o takých 12min by som tam mala byť,“ keby som tam už mohla byť. A ako ma hlava bolí.
„Áno, tak zatiaľ pa,“ hurá. Už som myslela, že sa ho nezbavím.
Už len dve zastávky. Mala by som si ešte prejsť s Petrom pár bodov, veď on konečnú verziu ani nevidel. Kamilove podklady mám tiež. Myslím, že by to nemuselo dopadnúť fiaskom.
Á, konečne moja zastávka.
To aby som sa dvihla, ale sa mi nechce. Uf, ale mi je voľáko ťažko... Až ma hlava rozbolela... a to teplo... aj som zoslabnutá...
„Preberá sa“... „Môžem ostať s ňou o samote?“
Čo sú to za hlasy? Kto sú to za ľudia? Prečo ma tak bolí hlava?
„Samozrejme, len čo skontrolujeme jej stav. Ešte chvíľu vydržte, už keď ste čakali tak dlho, pár minút vás nezabije“...
Čo? Akých pár minút? Koľko svetla zrazu!
„Áno, viem ako sa volám,“ čo sú to za sprosté otázky? „Kristína Drotárová,“ načo sa pýtajú, isto im to už niekto povedal.
„Prečo som v nemocnici?“ neznášam doktorov. Prečo som tu?! Nech mi dajú pokoj.
Som odpadla? Čo? Ach, áno, ten autobus. Bolo mi zle. Už si pamätám.
Nemuseli by mi svietiť do očí! Tam v kúte sedí Martin. Môj Martin. Prečo je tak ďaleko?
„Maťo!“ ide ku mne. Aký zlatý. Ako vedel, že chcem, aby čo najskôr odišli? Veď jasné, vycítil to.
Nežná pusa, krásne nežná a sladká, také skvelé vie dať len on.
„Som rada, že si tu, že ťa mám,“ ako sa pekne na mňa pozerá. Ale aký je utrápený, sa musel o mňa riadne báť, keď sa to dozvedel.
„Áno miláčik, počúvam ťa,“ tvári sa vážne, čo sa deje?
Mám byť silná? Prečo? Čo sa deje?
Ako mi stíska ruku, chce sa mi plakať. Čo sa deje? Bojím sa.... Plačem... Položil si ruku na moje bruško.
„Miláčik!“
Nežný božtek ďalší. Aj on ma slzičky na krajíčku. Čo sa deje? Tak to už povedz! Čo je?!
„Prišli sme o malú“
ČO? Ako? Nie! Ja nie, to nie. Mám celé stŕpnuté brucho, bolí ma. Nie! Toto nie! Nie! Nie!
„Nie,“ kričím, ako by som tým niečo mohla zmeniť.
„NIE!“ Maťo ma tuho zoviera v náruči.
„Toto sa nemalo stať!“ ani neviem, či mi rozumie. Strašne vzlykám. Prečo sa to stalo? Ach áno.
„Je to moja vina. Mala som si oddýchnuť, mala som ísť domov. Nemala som bežať na ten autobus!“ Bola som hlúpa. Mala som ísť domov.
„Nie! Ty zato nemôžeš, nemohol si vedieť!“ je to moja vina, zabila som naše dieťatko. Ja som jej ublížila.
„Zabila som našu Kláru,“ som zlá matka, nezaslúžim si byť matkou. Malinká si to nezaslúžila. Radšej som nemala ani otehotnieť!
„Mrzí ma to! Odpusť mi to! Odpusť!“ Toľko prázdnoty je zrazu vo mne. Zrazu som veľmi opustená a pritom je tu so mnou Maťko, no chýba nám malá. Ešte nedávno bola so mnou, bola vo mne.
Spoliehala sa mňa a... a... Nedokázala som sa o ňu postarať.
„Je mi to ľúto!“
„Aj mne, ani nevieš ako. Sme vinní obaja. Spolu to zvládneme. Neboj sa! Som s tebou. Milujem ťa!“
