Nenašla som však v sebe toľko odvahy. Bolo to čerstvé a ťažké rozprávať o tom ako ma zradila kamarátka a vysvteliť ten spôsob akým sa o to pokúsila. Išla som preto radšej do školy a so slzami v očiach som si to tam pekne- krásne odsedela. Cesty zo školy vlakom či autobusom boli ťažké. Ten strach, že ju stretnem a spomeniem si na to čo sa stalo mi nepridával veľa odvahy. Postupne som sa naučila svoj strach prekonávať. Hladať motiváciu. Vyrovnať sa sama so sebou. Vážiť si samu seba aj po facke čo mnou otriasla. Pochopiť, že som sa jednoducho teraz zmýlila v kamarátke. Možno som len potrebovala niečo, čo mi otvorí oči a zavedie tam kam treba. Moja cestička. Cestička hľadania správnych ľudí a nadväzovania nových kontaktov s ľuďmi= budúcimi priateľmi. V tom čase som spoznala moju drahú Anitu.Nesmiem zabudnúť ani na Sašku a na to pekné čo pre mňa spravila : keď so mnou volala, písala mi maily, stretli sme sa. Vidím v nej stále nejakú staršiu kamarátku,podporu, ktorá ma nezradí a chápe ma preto čím si prešla... Veľa z týchto mesiacov, ktoré nevyzerali nádejne mi pomohli "prežiť " aj koncerty Zuzky Suchánkovej a všetky zážitky , ktoré sa s týmito koncertami spájajú. Raz som mala silnú túžbu ísť na koncert a huslistka Andy mi napísala, "Si vítaná!" ... Preto môžem povedať: ZACHRÁNILI MA ZUZKINE KONCERTY! V neposlednom rade Zuzkina podpora pri mojom rozhodovaní hrať či nehrať na gitare. Dvojtýždňový pobyt v nemocnici mi tiež v tom čase veľmi prospel. Keď som tie dva týždne nemusela stretávať už bývalú "kamarátku" s ktorou sme sa takmer neskôr zabíjali pohľadom, bola to úľava a zároveň pokoj . Chvíľkové vyslobodenie sa zo stresov , ktoré som pociťovala.Dnes som šťastná za to, že som sa naučia žiť bez "kamarátky" , ktorá mi za toľké trápenie nestojí.
